Vyhovuje ti táto otázka?

Vyhovuje! Lepšiu som ani dostať nemohol. Na takúto univerzálnu otázku sa dá totiž odpovedať hocičo. Potom je problém v tom, či vyhovie a uspokojí odpoveď. Väčšinou nevyhovie, a teda neuspokojí. V televíznych debatách a správach opýtaní zvyčajne odpovedajú na akúkoľvek otázku čokoľvek. Na tvári redaktora či moderátora vidíte, ako trpí neuspokojujúcou odpoveďou. Pýta sa ďalej. Dostane ešte neuspokojujúcejšiu odpoveď, preto investigatívne dotiera ďalej. Je tvrdo poučený, že odpoveď už dostal, prípadne že jeho otázka je nekorektná, predčasná, zle položená a podobne. Môže sa mu tiež stať, že sa dozvie, že opytovaný bude konať, až uzná, že nastal čas. Ak opytujúcemu ani to nestačí a dotiera ďalej, môže sa dozvedieť, že žije v právnom štáte a súdny občan vie, kde je pravda. Súdny občan nikdy nie je prítomný, moderátor zostáva teda neuspokojený a my tiež. Osobne súdneho občana nepoznám, ani v televízii som ho nikdy nevidel a najmä nepočul. Nemal by byť predsa problém dať do štúdia ešte jednu stoličku. Vľavo koalícia, vpravo opozícia (alebo naopak, to je jedno), v strede moderátor a niekde vzadu naboku na obyčajnej drevenej stoličke sedí súdny občan. Keby sa ktokoľvek z diskutujúcich (je jedno či z koalície alebo opozície) začal dovolávať súdneho občana, dostal by súdny občan slovo a povedal by, kde je pravda. Kreatívne by tiež bolo, keby mal súdny občan pred sebou monitor a čítal by nám, čo píšu mejlami onlajn ostatní súdni občania. Mám ale zlý pocit, že sa toho nedožijem. Zdá sa mi totiž, že súdny občan je mýtická postava. Ak by bol skutočný, už by sme ho dávno mali všetci poznať ako VIP celebritu. Určite sa skrýva niekde medzi mlčiacou väčšinou. (Nedávno som sa dočítal v jednom mienkotvornom týždenníku, že mlčiaca väčšina opäť mlčí. A čo má robiť? Hovoriť? Veď je mlčiaca.) Možno si spomínate na socializmus. Vtedy sa všetko robilo pre blaho človeka. Nikto síce osobne toho človeka nepoznal, ale každý musel robiť všetko pre jeho blaho. Verím, že súdny občan je práve tento človek. O niekoľko storočí si budú detičky čítať v starých bájach a povestiach ako sa mytologický Socialistický človek prerodil na rovnako mytologického Súdneho občana. Ako sa Súdny občan ešte v detstve musel ukrývať v lone mytologickej Mlčiacej väčšiny, ktorá nie a nie prehovoriť. Ako Mlčiaca väčšina milovala Menšie zlo a mlčala po celú premlčaciu dobu. A potom mytologický Súdny občan dospel, zbavil Mlčiacu väčšinu mlčanlivosti a Menšie zlo premenil na Väčšie dobro. Mlčiaca väčšina začala hovoriť a hovoriť, ale stále sa nazývala Mlčiaca väčšina a nikomu to neprekážalo. Presne tak, ako mali kedysi takmer všetky strany v názve slovo demokratická, a tiež to nikomu neprekážalo. Teda prekážalo, ale iba členom Mlčiacej väčšiny, ktorá vtedy ešte nebola zbavená mlčanlivosti, a preto o tom nemohla hovoriť. Kričiaca menšina, ktorá dovtedy v mene Mlčiacej väčšiny vládla, okamžite urobila diskusné okrúhle stoly. Musela, Mlčiaca väčšina už hovorila. A pokojne aj mohla, všetko už bolo totiž premlčané. Jednohlasne zvolila Súdneho občana za prezidenta. Mohla, deň predtým ho prepustila z väzenia. Jednotliví členovia Kričiacej menšiny sa tešili, že sa skončilo ich utrpenie a môžu vyjsť z vnútornej opozície. Boli totiž členmi Kričiacej menšiny len kvôli svojim deťom a kvôli tomu, aby tam neboli ešte horší krikľúni. V skutočnosti tam boli najmä kvôli peniazom, tým sa ale nechválili. Peniaze im asi až také neznesiteľné utrpenie nespôsobovali. Odkliati členovia Kričiacej menšiny sa stali hovorcami Mlčiacej väčšiny, pripravili slobodné voľby – a vyhrali ich. Prezident Súdny občan, ktorý vždy vedel kde je pravda, slávnostne vyhlásil, že pravda zasa raz zvíťazila. Drahí veriaci, neveriaci, kričiaci i mlčiaci! Súdny občan už žije medzi nami, to iba my ho nepoznáme. Je vyzývaný i z obrazovky, neprišiel však ešte jeho čas. Ako sa píše v Biblii: „I prišiel on medzi svojich, ale oni ho nespoznali.“ Je on už medzi nami, príde jeho čas, príde i svetlo nášho spoznania. Drahý súdny čitateľ, Ty, ktorý si dočítal až sem, obdivujem Tvoju trpezlivosť a láskavosť. Máš určite veľa neodkladných povinností, ktoré si nechal bokom a čítal si túto odpoveď. Verím, že Ti dala viac, ako si čakal. Drahý súdny občan, neveril som síce, že sa dožijem konca socializmu, teraz však začínam veriť, že sa dožijem aspoň Tvojho mediálneho zhmotnenia. Najlepšie v nejakej talkshow. Howgh! Autor je výtvarník