„Tak od februára nám bude naša vlasť ešte drahšia ako dosiaľ,“ povedal strýko Pytlíček a posunul si horiacu cigaretu z jedného kútika úst do druhého.
„Len vy nenariekajte, strýko,“ ozvala sa tetka Kahanková. „Sťažujete sa na vysoké výdavky na rozličné poplatky, a pritom fajčíte jednu cigaretu za druhou.“
„Fajčím, lebo som vlastenec,“ odpovedal strýko. „A keby som na to mal, tak aj pijem alkohol a prevážam sa v aute. Kto tak nerobí, nemôže o sebe tvrdiť, že skutočne miluje Slovensko. Nefajčiari a abstinenti sa iba zbytočne nafukujú.“
„Chcete povedať, že skutočnými patriotmi sú iba fajčiari a alkoholici?“ nechápala Kahanková.
„Samozrejme,“ nedal sa Pytlíček. „Z daní za cigarety, alkohol a tiež za benzín by sa veľmi rýchlo a veľmi ľahko naplnila štátna pokladnica. A ona je zatiaľ, ako vidíme, naďalej celkom prázdna.“
„Dobre, ale kam teda podľa vás tie peniaze odchádzajú?“ spýtala sa Kahanková.
„To vie len Boh a KDH,“ povedal strýko. „Viete, tetka, ja si myslím, že tu máme celý kopec úplne zbytočných politických strán. A každá má svoj sekretariát, svojich funkcionárov, svoje autá, mobily, počítače, faxy, telefóny, internet. A ktože to všetko platí?“
„Vari si len nemyslíte, že nedostatok peňazí spôsobuje existencia politických strán,“ namietala Kahanková. „Okrem toho – za pluralitu politických názorov sme predsa roky bojovali.“
„Ja si myslím,“ uvažoval nahlas Pytlíček, „že za to, čo tu dnes skutočne je, bojoval iba málokto. To iba rajská hudba novembrových rečí sa za jedenásť rokov premenila na kanonádu.“
„Hej, ľudia sa vtedy nazdávali, že do ministerských kresiel si sadnú skutočne len odborníci, a namiesto toho sú to iba hráči politických strán, ktorí bojujú za seba a za svoju popularitu,“ pripustila Kahanková.
„Vidíte, tetka,“ pokračovaL Pytlíček, „preto som radikálne za zrušenie všetkých politických strán a za nastolenie úradníckej vlády odborníkov. Tá by už vedela, ako na to.“
„Ale to je predsa anarchia!“ zdesila sa Kahanková.
„Anarchia alebo monarchia, to je jedno,“ povedal strýko. „Dôležitý je pohľad dolu, na nás obyčajných ľudí. Lebo dnes mi celé konanie vlády a parlamentu pripomína mníchovskú zradu – o nás, bez nás: ľavica tiahne do prava, pravica do stredu a odbory tam, kde je pre nich výhodnejšie. V tomto politickom guláši by bolo najlepšie skutočne všetky strany zrušiť.“
„To je maximálne nedemokratické,“ povedala s opovrhnutím Kahanková.
„Naopak,“ oponoval Pytlíček. „Nedemokratické je, keď musím zo svojich daní podporovať strany, ktoré by som nikdy nevolil. Po zrušení všetkých strán by takpovediac na zelenej lúke začali vznikať nové strany, ale iba také, ktorých činnosť by platili len ich členovia a priaznivci. Tí by museli uhradiť všetky tie kancelárie, autá, mobily a podobne. To by ste videli, tetka, akým nepolitickým národom by sme sa odrazu stali.“
„Tá idea zelenej lúky sa mi vôbec nepáči,“ povedala Kahanková.
„A ekonomická transformácia sa vám páči?“ spýtal sa Pytlíček. „Veď tá sa u nás robí presne tak isto. Násilím sa zničí všetko, čo bolo, a potom vláda povie: pozrite – nemáme, dajte, dajte, dajte…“
„To sú teda vyhliadky,“ povzdychla si Kahanková a začala uvažovať, či si tiež nepôjde kúpiť cigarety, aby po toľkých bohapustých rečiach aspoň tým dokázala svoje vlastenecké cítenie.
