Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 – (10. časť)

Čitateľom Slova prinášame na pokračovanie štúdiu prof. Ivana Laluhu Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Od federácie k vzniku samostatných republík SR a ČR. Štúdia, uverejnená v prvej časti dvojdielnej publikácie Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989, je na úrovni samostatnej monografie.

Štúdiu uverejňujeme aj ako pripomenutie, že od opisovaných udalostí uplynulo už viac ako štvrťstoročie; a v tomto roku môžeme v štúdii krok za krokom sledovať, čo sa dialo v našej spoločnosti práve pred 25 rokmi až po vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993. 

Dvojdielna publikácia Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989 vychádza vo Vede, vydavateľstve SAV ako výsledok viacročnej cieľavedomej práce Ústavu politických vied SAV. Základom pre vznik publikácie bola vedecká konferencia pri príležitosti 20. výročia nežnej revolúcie v Československu na tému Slovensko a odkaz novembra 1989, ktorá sa konala 13. novembra 2009 v Bratislave. V nadväznosti na ňu sa 13. – 14. decembra 2012 sa uskutočnila vedecká konferencia Pohľady na politický vývoj Slovenska po vzniku samostatného štátu v roku 1993. Okrem príspevkov, ktoré odzneli na konferenciách, sú v publikácii aj ďalšie pohľady na skúmanú tému; obohatili ju aj príspevky o kultúrnej politike, o funkcii prezidenta v slovenskom politickom systéme a iné.

Videozáznam z prezentácie publikácie, ktorá bola 25. mája 2017 v Univerzitnej knižnici v Bratislave: Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989

Východiská a cesty k vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Od federácie k vzniku  samostatných republík SR a ČR

3.3. Horúca jeseň 1992. Rozhovory a dohoda HZDS a ODS o rozdelení spoločného štátu 

Rozhovory o rozdelení spoločného štátu, ku ktorým víťazi volieb ODS a HZDS s viac-menej ako samozrejmosťou pristúpili už dva dni po voľbách, t. j. 8. júna 1992, sa formálne skončili 25. novembra 1992, keď bol definitívne vo Federálnom zhromaždení schválený Ústavný zákon o zániku ČSFR.[1]

Rokovanie o ďalšom osude spoločného štátu malo svojrázny priebeh, zvraty i návraty. Za prelomové sa považuje rokovanie 19. a 20. júna (podľa M. Kováča v poradí štvrté), keď bola prijatá 9-bodová dohoda: „Cesta zániku federácie a vzniku dvoch samostatných národných štátov bola otvorená.“[2] Dohoda bola publikovaná v českej tlači ako „Politická dohoda ODS a HZDS o rozdělení České a Slovenské federativní republiky uzavřená v Bratislavě 19. 6. 1992“.[3] Jej obsahovú náplň v osobnej interpretácii uvádza aj M. Kováč vo svojich pamätiach (s. 58 – 59).

Vedúci predstavitelia HZDS už v úvode rozhovorov s ODS od 8. júna 1992 boli konfrontovaní s komplexom nových praktických problémov, ktoré sa podľa nich vynárajú s ukončením emancipačného procesu Slovenska, keď česká strana (ODS) postavila pred nich „čínsky múr“ fungujúcej federácie podľa svojich predstáv, a to v ultimatívnej podobe: buď ona (t. j. federácia v ich chápaní), alebo rozdelenie štátu, a to čo najskôr. Išlo po prvé o časový tlak – dohoda o štátoprávnom usporiadaní mala byť uzavretá do 30. septembra 1992 a po druhé – žiadne principiálne kompromisy medzi návrhmi ODS a HZDS nie sú možné. Buď súhlas, alebo nastúpi variant rozdelenia. Ako sa hovorí – tercium non datur.

Kľúčový v dohode z 19. júna 1992 bol 3. bod, v ktorom sa po precíznej formulácii predstáv ODS a HZDS konštatuje: „Něž konfederaci, dává ODS přednost dvěma zcela samostatným státům, to jest ústavnímu rozdělení současného státu.“[4]

Dohoda bola len politickou dohodou. V texte sa zdôrazňuje, že jej realizácia sa uskutoční ústavnou cestou. Načrtávajú sa ďalšie opatrenia, ktoré treba uskutočniť, keď dôjde k vytvoreniu dvoch štátov, a to, že ODS a HZDS v záujme dobrého susedstva budú vyhľadávať také formy súžitia, ktoré by zodpovedali tradičnej spolupráci. Malo sa zabezpečiť začlenenie poslancov FZ do zákonodarných zborov republík. Aby sa dodržala kontinuita ústavných orgánov ČSFR a procesov začatých novembrom 1989, vytvorí sa dočasná federálna vláda do zániku spoločného štátu, t. j. do konca roka 1992. Programové vyhlásenie federálnej vlády bolo súčasťou dohody VPN a ODS. A dohodu o ďalších ústredných orgánoch štátnej správy uzavrie ODS a HZDS do 31. júla 1992. Program federálnej vlády a ďalšie ústredné orgány sú teda pod kuratelou ODS a HZDS, resp. výsledkom ich dohody. Čo by bolo potrebné vykonať, ak by došlo ku konfederácii, politická dohoda neuvádza, resp. jej vznik sa už zrejme nepredpokladal.

Ako uvádza M. Kováč, na českej strane sa ukázala ochota diskutovať o príprave podmienok vzťahov medzi ČR a SR, aby boli zmeny pre občanov čo najmenej bolestivé. „Keď sme zistili, že sú ochotní akceptovať dohodu o colnej únii a dohodu o menovej únii a o ponechaní jednotnej meny, tak sa nám už nezdalo také riskantné, že sme akceptovali návrh českej strany na rozdelenie spoločného štátu do konca roku 1992.“[5]

Ešte pred tým Klaus na pražskom rokovaní 17. júna 1992 rezolútne odmietol návrh V. Mečiara, že nový federálny kabinet by mohol existovať jeden a pol roka, kým sa definitívne dohodnú na novom štátoprávnom usporiadaní. Obvinil tiež HZDS, že chce budovať slovenský štát za české peniaze.[6] Dňa 24. júna 1992, štyri dni po schválení politickej dohody, bola utvorená nová vláda SR, prakticky vláda HZDS. Jej predsedom sa stal V. Mečiar. Na druhý deň sa zišla ustanovujúca schôdza novej SNR. Za predsedu bol zvolený I. Gašparovič.[7] V Prahe sa tiež 25. júna ustanovilo Federálne zhromaždenie.

Pre komplexné posúdenie procesu prípravy rozdelenia spoločného štátu na dva samostatné štáty bez úzko politických a skupinových záujmov sú dôležité aj časové súvislosti, následnosť javov (javu), ktoré sa skúmajú. Až po rozhovoroch z 11. júla 1992 v Prahe, kde sa posudzovalo delenie majetku a padlo rozhodnutie, aby o zániku federálneho štátu rozhodol najvyšší zákonodarný orgán štátu – Federálne zhromaždenie[8], novoustanovená Slovenská národná rada 17. júla 1992 prijala Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky a 1. septembra 1992 Ústavu Slovenskej republiky (niektoré články ústavy boli platné až po vzniku SR 1. januára1993). Po prijatí „Deklarácie“ V. Havel oznámil, že odstupuje z funkcie prezidenta ČSFR.

Deklarácia uvádza: „V tejto historickej chvíli deklarujeme prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie tak, ako to zakotvujú aj všetky medzinárodné dohody a zmluvy o práve národov na sebaurčenie. (…) Touto deklaráciou Slovenská národná rada vyhlasuje zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa.“[9] Dlhodobé úsilie, aby SNR prijala deklaráciu o zvrchovanosti SR, bolo realizované až po volebnom víťazstve HZDS. Bola to síce len politická deklarácia, ale po voľbách z júna 1992 a v rámci rozhovorov ODS o štátoprávnom usporiadaní to bola jasná správa o vzniku štátnosti, o dohode medzi oboma partnermi víťazných volieb, o tom, že HZDS od koncepcie konfederácie prešlo plne a bez odďaľovania a podľa termínu určeného ODS na stanovisko samostatného demokratického štátu SR v kontexte obdobných procesov v ČR. Z niekoľkých možností (medzi nimi okrem konfederácie bol aj samostatný štát), s ktorými išlo HZDS do volieb, sa definitívne zvolila cesta samostatnej Slovenskej republiky. Tento aspekt „deklarácie“ nie je docenený. Deklarácia bola tiež jasnou správou pre zahraničie aj pre občanov SR, akým smerom sa bude uberať vývoj.

Začína sa nové obdobie, fáza, keď na politické rozhodnutie je potrebné vytvoriť podmienky v zákonodarných zboroch, najmä vo FZ, aby došlo k jeho akceptácii a bol dodržaný ústavný spôsob.

Z iniciatívy bývalých vládnych strán sa v tlači znovu rozvírila problematika referenda. V nedávnej minulosti, ale v iných podmienkach sa k nemu kladne stavalo aj HZDS. Referendum bolo na programe už v roku 1991, ale politické subjekty sa ani vtedy nevedeli dohodnúť na formulácii referendovej otázky. Záporný postoj k referendu vyjadril aj V. Klaus. Argumentoval, že pri všetkých základných zmenách štátnych útvarov – roku 1918, keď republika vznikla, ani v rokoch 1938, 1945, 1968, 1989 – sa referendum nepoužilo. Medzitým sa s novou intenzitou začal zápas o rozdelenie spoločného štátu na parlamentnej pôde. Medzi ODS a HZDS došlo aj k napätiu. Dňa 1. októbra 1992 federálna vláda predložila návrh ústavného zákona o spôsobe zániku československej federácie. Keďže hlasovaniu poslancov HZDS a poslancov ODS chýbala koordinácia, zákon neprešiel a M. Zeman podal návrh na zriadenie komisie na prípravu únie. Za návrh hlasovali aj niektorí poslanci HZDS (úniu ako jednu z alternatív malo vo svojom volebnom programe aj HZDS). Z komisie pre prípravu únie napokon nič nebolo, vládna koalícia do nej nevyslala svojich zástupcov. V. Klaus vyjadril verejne ostrý protest, plánovaná schôdzka premiérov sa nekonal. Ale v Jihlave sa 6. októbra 1992 uskutočnilo vopred ohlásené stretnutie delegácií ODS a HZDS. V. Klaus po zlých skúsenostiach s prvým hlasovaním žiadal v Jihlave od zástupcov HZDS, aby podpísali záväzok, že nebudú presadzovať úniu, ale súhlasia „s úplným rozdelením federácie“.[10] Aj keď to slovenská strana považovala za neodôvodnené ultimátum, v záujme toho, aby vzťahy nevyostrovala, záväzok podpísala.[11] Aj tento „incident“ ukazuje, kto viac „tlačil na pílu“, na rozhodnutie rozdeliť federáciu „hneď a teraz“. Dňa 29. októbra 1992 bolo v Prahe podpísaných 16 dohôd o budúcej spolupráci ČR a SR vrátane dohody o colnej únii.

Príprava rozdelenia prebiehala v dvoch rovinách: boli to nielen rokovania a dohody o delení spoločného štátu, ale (v predstihu) aj o formách a spôsoboch spolupráce ČR a SR po rozdelení vrátane otázok nástupníctva ČR a SR vo vzťahu k záväzkom ČSFR. Verejnosť bola o rokovaniach informovaná, čo prispelo k pomerne pokojnej atmosfére, ktorá prípravu rozdelenia sprevádzala. Nedalo sa však zabrániť rôznym poplašným scenárom a čiernym prognózam zo strany tých, ktorí s rozdelením nesúhlasili, čo vyvolávalo vo verejnosti isté obavy a otázky.

Vo Federálnom zhromaždení bola situácia napätá a nervózna. Vyvolávalo ju okrem iného zabezpečenie budúcnosti poslancov, ktorí tým, že odhlasujú zákon o rozdelení a ukončení činnosti FZ, prídu o poslanecký mandát. Vyriešil to prísľub, že poslancov zahrnú do štruktúr SR i ČR, čím budú existenčne zabezpečení.[12]

Federálna vláda po neúspechu hlasovania z 1. októbra 1992 upravila nový Ústavný zákon o zániku ČSFR s jasnou dikciou, že 31. decembra 1992 zaniká Česká a Slovenská Federatívna Republika, zanikajú aj všetky orgány federácie a organizácie na ňu napojené a nástupníckymi štátmi sa stávajú Česká republika a Slovenská republika.

Pre úspešné hlasovanie bolo potrebné zabezpečiť žiaduci počet poslancov. Okrem poslancov HZDS a SNS sa získali so súhlasom A. Dubčeka tri hlasy sociálnych demokratov a po rokovaniach aj dva hlasy od Strany demokratickej ľavice.[13]

Dňa 21. novembra 1992 o 13,21 hod. zákon o zániku ČSFR prešiel najtesnejšou ústavnou väčšinou v oboch snemovniach Federálneho zhromaždenia (prvý pokus druhého hlasovania z 18. novembra 1992 sa nepodaril).

Týmto aktom sa otvárala nová kapitola novodobých dejín Slovenska. Mnohí ju vítali s radosťou a zadosťučinením, mnohí (väčšina?) s očakávaním, čo prinesie, a menšia časť s ľútosťou, ktorá niekedy prerastala až do ohovárania a zloby.

3. 4. Medzinárodné súvislosti vzniku Slovenskej republiky  

Imanentnou súčasťou vývoja slovenskej (ako aj českej) spoločnosti boli medzinárodné súvislosti či – ako sa vraví – vonkajšie nezávislé premenné. Osobitne v takej rozsahom malej krajine, ako bolo ČSFR a najmä Slovensko. V priebehu našich dejín vonkajší faktor ovplyvňoval, ba priamo určoval podobu krajiny.

Skutočnosť, že emancipačný proces nie (alebo nielen) našou vinou zaostával a že v minulom čase sme sa snažili, aby sme zachovali aspoň základy svojej národnej existencie, ovplyvnila to, že záverečná fáza úsilia o národnú svojbytnosť nadobúdala štátne formy a vstup na medzinárodné pole sa odohrával v čase, keď vo vyspelejších európskych krajinách už začali pôsobiť integračné úsilia a k tomu potrebné inštitucionálne útvary, ako aj ekonomické a sociálno-politické väzby. Dialektika či vzájomné súvislosti národného a integračného v rokoch 1990 – 1992 už fungovali, ovplyvňovali a ovplyvňujú náš život dodnes.

3. 4. 1. Prvé integračné kontakty. Iniciatívy A. Dubčeka

Prvé kontakty a orientácia na demokratické a ekonomicky vyspelejšie krajiny západnej Európy existovali už počas obrodného procesu v roku 1968. V roku 1988 pod tlakom svetovej verejnej mienky a perestrojky M. Gorbačova umožnili Alexandrovi Dubčekovi, aby si v starovekej bolonskej univerzite prevzal čestný doktorát v oblasti politických vied (13.11.1988). Pri tejto príležitosti A. Dubček v známom prejave s plnou zodpovednosťou a oprávnene prihlásil nás ešte pred odstránením totalitného režimu do Európy a európskeho spoločenstva.[14]

Podmienky na prípravu a rozvoj konkrétnej spolupráce s Európskym spoločenstvom (ES) a jeho integračnými väzbami a štruktúrami sa vytvorili po novembrovej zmene 1989.

Prvá fáza vzájomných kontaktov s ES prebiehala ešte v rámci spoločného štátu a je výrazne spojená s menom A. Dubčeka.[15] Prvú zahraničnú oficiálnu návštevu vo funkcii predsedu FZ vykonal 16. – 17. januára 1990 v Štrasburgu,[16] kde na pôde Rady Európy a Európskeho parlamentu prihlásil našu republiku, ktorú zastupoval, už oficiálne k integrujúcej sa Európe a Európskemu spoločenstvu. Rozbehli sa prípravné práce na uzavretie dohody o našom pridružení k ES.

A. Dubček aktívne vystupoval aj v pléne Severoatlantického zhromaždenia v novembri 1990 a potvrdil náš záujem podieľať sa na jeho aktivitách. Federálne zhromaždenie následne prijalo ponuku pridruženého členstva v Severoatlantickom zhromaždení. Orientáciu na európsku integráciu potvrdilo aj programové vyhlásenie vlády ČSFR po voľbách v júni 1990. „Vazba ČSFR na Evropské společenství bude spolu s členstvím naši země v Radě Evropy potvrzením nezvratnosti demokratického charakteru naši společnosti po dramatických změnách v loňském roce,“ píše premiér M. Čalfa J. Delorsovi na jeseň 1991 a dodáva, že máme „eminentní zájem na brzkém sjednání dohody o přidružení k západoevropské dvanáctce. V této otázce existuje širší konsenzus jak v České, tak i ve Slovenské republice.“[17]

Orientácia na európsku integráciu v čase spoločného štátu, utváranie legislatívnych rámcov a integračných východísk hospodárskej i politickej spolupráce malo význam aj pre budúce suverénne republiky ČR a SR ako nástupnícke štáty po zániku ČSFR. Svojím spôsobom sa s problematikou integrácie oboznamovali už v tomto čase aj národné republikové orgány.

Náročnosť spolupráce, zlaďovania legislatívy a ekonomických štruktúr, ktoré si trhové mechanizmy len osvojovali, vyvolávala potrebu koordinačného orgánu pre kontakt s Európskym spoločenstvom. Preto 5. októbra 1990 vznikla Komisia ČSFR, ČR a SR pre spoluprácu s Európskym spoločenstvom.[18] Okrem Komisie vlády ČSFR existovali aj komisie vlád ČR a SR, ktoré prakticky fungovali ako výkonné zložky ústrednej komisie v rámci zákona o kompetenciách.[19]

V danom období bol na Slovensku aktuálny politický a vecný problém spojený so snahou Slovenska zviditeľniť sa v medzinárodných vzťahoch a vstúpiť do nich.[20]