Pokračujeme v uverejňovaní úryvkov z románu Gabriely Rothmayerovej Vtedy na Východe, ktorý vyšiel vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov v roku 2007.
Vladimír Petrík o románe napísal: „Autorka vyšla z vlastnej skúsenosti: individuálnej, novinárskej, politickej, ale i prozaickej. A tá dáva príbehu vierohodnosť. Keďže ide o sujet zobrazujúci politický prevrat, dôležitou rovinou románového príbehu je rovina reflexívna. Autorka sa pocitovo snažila zachytiť celé spektrum názorov a presvedčení v tom chaose doby, ich pohyb organický i neorganický v škále viery či kalkulácie, spojenej s obracaním kabátov. Pritom si zachovala kritický odstup nielen od minulosti, ale aj od prítomnosti.“
Vtedy na Východe – 1. časť
Vtedy na Východe – 2. časť
Vtedy na Východe – 3. časť
Vtedy na Východe – 4. časť
Vtedy na Východe – 5. časť
Arthur Miller: „… chytajú dym a vrhajú sieť na oblak. Svet vie, že budúcnosť je v Havlovej cele, okolo nej je minulosť.“
Štvrtok, 23. novembra 1989
Včera na mítingu v ČKD robotníci vypískali pražského prvého tajomníka strany. Stál na balkóne v tmavomodrom mäkkom flaušovom zimníku, nahladko učesané ostrihané vlasy, úhľadný, blahobytný a sebavedomý ceril zuby v úsmeve. Tí dolu boli vraj ľud. Ľud bez mena, ľud stratený v dave. Bolo ich veľa a kričali: „Odstúpiť, odstúpiť!“ Kto tým ľuďom prikázal, aby naňho revali? Naučil sa, ako víťaziť. Na každého niečo vedieť, zhŕňať správy a vo vhodnom okamihu ich použiť. Neštítiť sa informácií, nech sú odkiaľkoľvek. Zo zdrojov viditeľných a najmä tých neviditeľných.
Prischla mu prezývka liberálny buldog. Áno, s buldodžou zaťatosťou šiel za cieľom. Preto sa ho báli, preto mal aj u generálneho tajomníka vždy dvere otvorené. „Ja viem, zorali sme to,“ kajal sa pred ním starý muž pred pár dňami. „Zorali sme to, veci sa nám vymkli z rúk.“
Situácia nie je ľahká. Gorbačov sa úplne zbláznil, zložil sa. S nikým z bratských strán nekomunikuje, dejinné rozhodnutia robí po telefóne. Raz volá Kohlovi, raz Bushovi, raz Thatcherovej. Predal spojencov za prísľub technologickej pomoci Sovietom. Tak to je.
On sám pred nedávnymi oslavami v Berlíne podnikol riskantnú cestu za spriatelenými súdruhmi v okolitých štátoch. Gorbačov sa do Berlína nechystal. Neplánoval spoločnú poradu, ako bývalo zvykom.
Štěpán dostal diskrétnu úlohu. V septembri, tesne pred oslavami. Mal obísť všetkých šéfov socialistických krajín. Nie že by potajme, ale bez konzultácie s Moskvou. U Honeckera bol, u Jaruzelského, v Bulharsku u Živkova, v Budapešti u Karla Grossa, s tým sa poznal ešte zo študentských rokov, v Belehrade u Miloševiča, v Bukurešti u Ceausesca. Taká kyvadlová diplomacia, všetko v priebehu troch dní. Jaruzelski správne upozornil, že treba tlačiť na Gorbačova, aby do Berlína na oslavy prišiel a aby poradu so šéfmi bratských strán urobil. Ak Moskva poza chrbát spojencov intriguje s nepriateľom, treba poza chrbát intrigovať proti Moskve.
A ako to dopadlo?
Všetka snaha márna. Gorbačov do Berlína síce napokon prišiel, ale ostatní nie. Berlín skandoval Gorbi, Gorbi, Honecker tam okolo neho behal ako podržtaška, porada samozrejme žiadna nebola, a každému čo len trochu súdnemu bolo jasné, čo ich čaká. Pád. Pád, ktorý treba kontrolovať, zmierniť, vyvolať zmätok a v tom zmätku nájsť prijateľné východisko.
Zostali sme odkázaní sami na seba, Moskva nás nepodrží, uvedomil si Mirek Štěpán so svojimi priateľmi, treba to ustáť, lebo inak – všetkých nás pochová. Tvorivo myslieť, to sa teraz žiada. Český disent je slabý, od toho nič mimoriadne nehrozí, z Havla iba Západ robí svetového, sponzorujú ho, vynášajú do nebies. Jeho chlapci, čo majú Havla na starosti, bedlivo a neustále pozorujú celú ekipu. Preto ich aj on, Mirek Štěpán, dobre pozná. Vie, ako na nich.
Spomína si, ako pred rokom v Divadle Na zábradlí zinscenoval vlastný politický teáter. Réžiu držal pevne v rukách, nitkami pohyboval zručne, bábky sa mu klaňali a on milostivo prijímal ich rozpačité ovácie. Bolo to v decembri roku 1988. Aj teraz mu úsmev sťahuje tvár, keď si na divadielko spomenie. Prišiel do politbyra a generálny tajomník sa pýta – má niekto niečo do rôzneho?
Prihlásil sa.
„Prosím, súdruh Štěpán,“ vyzval ho Jakeš.
„Navrhujem udeliť Rad práce Divadlu Na zábradlí. Majú tridsať rokov.“
Videl, ako všetci stuhli. Čo navrhuje? Komu to navrhuje? Má to s niekým konzultované? Odobrené? A čo to bude znamenať?
„Ty nevieš asi, čo robili v roku 1968,“ povedal opatrne Indra.
„Neviem. V podstate ma to nezaujíma.“
„Počkaj, ako to, že ťa to nezaujíma?“ nevychádzal Indra z údivu. To predsa určite nemôže mať Štěpán z vlastnej hlavy.
„Mňa to nezaujíma, súdruhovia,“ pokračoval neohrozene. „Mňa zaujíma iná vec v politike. Že nepretržite od založenia divadla je tam vypredané. To je prvá vec. A po druhé, všetci tam chodíme, keď máme čas. Ja teda hovorím o svojich vrstovníkoch, sám som bol na všetkých premiérach a vždy bez ohľadu, či som alebo nie som v predsedníctve strany.“
Nastalo ticho, ktoré prerušil generálny tajomník:
„I vnučka tam rada chodí.“
No, keď chodí vnučka generálneho, tak treba urobiť kompromis.
„Dáme im Za vynikajúcu prácu,“ navrhol ktosi a zdalo sa, že je to dobré východisko zo zamotanej situácie.
„Počkajte,“ zasiahol opäť Štěpán, „počkajte.“ A vychutnával si, ako ich vystavil do situácie. „Za vynikajúcu prácu ste im už udelili. Keď mali desiate výročie.
Navrhujem Za zásluhy o výstavbu. To bude kompromis medzi Radom práce a Za vynikajúcu prácu.“
„Dobré rozhodnutie,“ ocenil vtedy doktor Gustáv Husák. Zastavil tým akékoľvek námietky. Mal vždy veľkú autoritu, doteraz všetci okamžite vstali, len čo niekam vstúpil. Málokoho si pripustil bližšie k sebe, uvažoval chladne a politicky predvídavo. Na Štěpána mal prezident trochu slabosť, aj preto si mohol dovoľovať viac ako iní.
„Súdruh prezident, vaša kancelária by mohla pripraviť pekný blahoprajný list,“ navrhol zahorúca.
Prezident nenamietal.
Zavolal potom do divadla predsedovi strany Janovi Přeučilovi, predsedovi bunky zväzu dramatických umelcov Vlastimilovi Bedrnovi a riaditeľovi divadla Vladimírovi Vodičkovi.
„Chlapi, chcem vám blahoželať. Vybojoval som pre vás vyznamenanie, tak by sme mali…“
Boli prekvapení, to nečakali.
„Máte dostať aj list od prezidenta.“
To už stratili od údivu hlas.
No a potom po prvý raz v živote stál na javisku v takomto divadle, v žiari reflektorov odovzdal riaditeľovi divadla vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu a prečítal prezidentov list. Keď sa rozsvietili svetlá v sále, okamžite zistil, že tam teda veľa svojich priateľov nemá. Ale mal svoje informácie, neprekvapilo ho, keď v hľadisku videl Havla a všetky tie disidentské osoby. Necítil sa medzi nimi najlepšie, ale vydržal. Po skončení slávnosti stál chvíľku sám a všimol si divu Ljubu Hermannovú. Ládovala do seba pohostenie. Päť obložených chlebíčkov za päť minút.
„Pani Ljubo, môžem?“ pristavil sa pri nej. „Pozorujem vás, i keď to nemám v popise práce, pozorujem vás, teda, zjedli ste päť žemlí a ja si kladiem otázku, ako to robíte, že ste taká pekná aj po piatich kúskoch, vôbec to nechápem, ako to robíte?“
Všimol si, že asi šesť metrov od neho stojí Havel s tou svojou ekipou. A riaditeľ Vodička sa dostal do stretu záujmov, takže fungoval medzi Havlom a Štepánom. Vidí ho ako teraz, keby mal ešte v skrini to, čo mal vtedy na sebe, tak mu ukáže, tento sveter si mal, tieto galoše rozšmatlané, vie presne, že fajčil cigarety Lordky. Aj také voloviny si pamätá. Mal oblečené džíny, ako teraz ho vidí.
„Všetko je pripravené,“ povedal mu vtedy riaditeľ konšpiratívne.
„Čo, čo je pripravené?“ akože sa čudoval Štěpán.
„V riaditeľni je prestreté.“
Ale on sa rozhodol trochu Vodičku potrápiť.
„Keď máte tridsať rokov divadla, malo byť prestreté všade.“
„Vašek by sa s tebou stretol,“ zašeptal Vodička.
„Kto?“
„No, Vašek….“ zneistel riaditeľ.
Vedel, samozrejme, že hovorí o Havlovi, ale trochu ho – ako rád hovorí – vystavil do situácie. Až keď videl, že zakladateľ divadla skoro skolaboval, zmiernil. Aby teda neskolaboval, veď už bol starší.
„Vašek, počkaj, tých je v Prahe tristodvadsať tisíc. To ako ktorý, povedz mi, ktorý, rozumieš?“
Vodička ukazoval na Havla a ten robil také pohyby, vycítil, že sa o ňom hovorí.
Strašne mu záležalo, aby sa s mladým, talentovaným a zároveň hardlinerom stretol, aby sa všeobecne vedelo, že práve on, Havel, bariéru medzi mocou a opozíciou prelomil.
„Čo mu mám povedať?“ nástojil Vodička.
„Nič mu nehovor. Čo by si mu hovoril? Predsa sa s ním nebudem tu baviť.“
„Čo mu mám povedať?“ už prosíkal Vodička.
„Pozri sa, Vladimíre, budem mať veľkú starosť, aby som ťa udržal vo funkcii riaditeľa Divadla Na zábradlí. Nerád ti to hovorím pri tridsiatom výročí.“
Samozrejme, nič z toho nebola pravda, ale mal taký zvláštny dar humoru. Prečo by ich trochu nepotrápil, disidentov? Prečo by ich nevystavoval do situácie? Na nich sa musí vedieť, nie ako ten šašo Adamec, hneď im všetko sľúbi, tajtrlík.
„Tak, čo mu má povedať,“ už celý skleslý sa pýtal Vodička.
„Hele, povedz mu, až nabudúce.“
Ale keď odchádzal, povedal chlapcom z ochranky:
„Hoši, bežte sa pozrieť, čo tam je, v tej riaditeľni, zastavíme sa tam na pohárik vína, a potom pôjdeme.“
Vstúpili, boli tam mladí ľudia, režisérka Jitka Němcová, tú identifikoval, vedľa nej nejaký starý pán. Sadol si, k nim, popil nejaké víno, bola nálada.
„To je výborné,“ obrátil sa vtedy k mladej režisérke, „to je výborné, mládež pri tridsiatom výročí. Strýčka nepoznám,“ zahľadel sa na starca po jej boku. Ten sa urazene zatváril, vstal a odišiel. A oni všetci, že to je národný umelec Vávra. Otakar Vávra.
„Majstre, ja som to myslel veľmi dobre,“ povedal vtedy Štěpán odpúšťajúco, a Otakar Vávra sa pekne vrátil, pripili si.
Všetci boli uveličení, že s nimi vtedy sedel na víne. Ešte v noci o pol jednej volal Havel Dubčeka, telefón bol samozrejme odpočúvaný, záznam mal Štěpán už o pol siedmej ráno na stole.
„Teraz som skončil rozhovor so Štěpánom. Je to všetko úplne inak. Normálne hovoril na všetky témy, hovoril nám, povedzte, čo chcete, ja budem hovoriť tiež, čo chcem, ja sa nemusím nikoho pýtať.“
Trochu mu pripísal viac, ba vymyslel si aj to, že hovoril práve s Havlom. Nie, s tým by sa do reči nedal, on nie je Adamec! Treba im ukázať silu, nie roztrasené kolená, iba vtedy sa zľaknú.
Aj preto išiel do ČKD. Všetci tvrdili – nikam nechodiť. Nie, on sa neposerie, on im ešte ukáže. Všetkým! Teraz nastane také obdobie, nikto nebude vedieť, ako z neho von, demonštrácie ešte chvíľu budú pokračovať, možno sa tí zaplatení zo Západu aj utáboria na Václaváku ako v Pekingu na Tien an men, každý deň tam bude sto kamier a všetko, ale za chvíľu to utíchne, unavia sa. Len treba mať vedenie pevne v rukách, nekonať na vlastnú päsť.
„Myslím si, že by sme nemali podľahnúť ulici!“ zvolal teraz, na tribúne vokovickej Sorbony. Vyzerá ako vždy sebavedomo. Zvykol si chodiť po svete, dlhé roky bol prezidentom Medzinárodného zväzu študentstva, keď skončil, chceli ho dať starci k ľadu, príliš im dýchal na krk. Dva mesiace bol bezprizorný, vtedy zasiahli Sovieti. Dostal pozvánku na zjazd komunistickej strany do Moskvy, letenky, hotel, všetko. A Gorbačov sa pri rozhovore s Husákom opýtal:
„No čo, ako sa má tavarišc Stepan, kak paživajet?“
Teraz už Moskva priamo nediktovala, robili to neformálne. Ale Husák okamžite pochopil a odpovedal: „Má sa veľmi dobre, my s ním počítame.“
„To je dobre, že s ním počítate, to je veľmi dobre.“
Odvtedy jeho hviezda stúpa.
Je bystrý, veľkého sveta sa nebojí, hovorí dobre po anglicky, po rusky, po španielsky i po nemecky. Preto si ho všimli tam, kde sa robí veľká politika. Viditeľná i neviditeľná. Tá druhá osobitne. V politike sa tie najdôležitejšie veci nikdy nedejú verejne, pre ľud je ponúknuté vždy iba divadlo. U nás i na Západe. Treba mať dobrého režiséra, aby bol ten kus divácky úspešný, to je jasné.
Spomína si, ako sa zúčastnil jednej významnej hry v zákulisí. Bolo to júni 1988. Jedna z najzaujímavejších vecí, ktoré vtedy prebehli v úplnej tichosti. Na Charlie Point v Berlíne Sovieti priviezli z väzenia Natalia Ščaranského, Natana, ktorému neumožňovali vysťahovanie zo Sovietskeho zväzu. Chcel do Izraela, deväť rokov si posedel všelikde v Sovietskom zväze. Na Charlie Pointe ho vymenili za istého Karla Kochera, ktorého pre zmenu priviezli Američania. Zasvätení vedia, že táto akcia je považovaná za tretiu najväčšiu výmenu v histórii politiky a špionáže. No a s tým Kocherom potom priatelia prišli k Štěpánovi. Býval vtedy v Dejviciach. Zaklopali, pozdravili a požiadali, aby Kochrovi rýchlo našiel prácu. Diskrétne, samozrejme. Štepán to nepovedal absolútne nikomu, ani Jakešovi nie. To sú veci, ktoré nikdy nemali žiadnu nomenklatúru. Zasvätení vedeli, prečo práve za ním prišli. Povedali mu, my ti veríme, že mu prácu do zajtra nájdeš. Keď potom odchádzali, ten jeden, čo sprevádzal Kochera, hovorí: „Zabudli sme dať súdruhovi tajomníkovi knižku.“ Vytiahol ju z aktovky, bola to knižka o celej záležitosti toho Kochera. Volala sa Špión proti špionóvi. Je tam emblém KGB a CIA. Dôvod, prečo bol taký slávny, bol v tom, že Američania prišli s koncepciou uzbrojiť Sovietov k smrti, ale Sovieti v politike dokážu bezpečnostné veci celkom dobre vykombinovať. A spracovali akciu, ktorá mala krycie meno Alexander. A Kocher sa na tejto akcii v podstate podieľal a mal zaisťovať infiltráciu do významných zložiek v USA. Akcia Alexander mala smerovať k tomu, aby enormné peniaze do zbrojenia vysypali tiež Američania, čo sa Rusom vtedy veľmi podarilo. Kocher dostal asi dvadsaťpäť rôznych vyznamenaní.
Keď priatelia od Štěpána z Dejvíc odchádzali, požiadal ich o podpis do knižky. Dostal viac. Jeden z pánov mu vpísal po anglicky: „Bol som pod tlakom, na otázku mistra Stepana, kto pôjde na Pražský hrad, som mu odpovedal, že najneskôr do konca roku tam bude Dubček alebo Havel. A na naliehanie, kto teda, som mu odpovedal, Havel.“
Asi o tri dni Kochera odviedol do Prognostického ústavu, ponúkol ho riaditeľovi Komárkovi, ten ho okamžite umiestnil, dokonca navrhoval, že ho urobí námestníkom riaditeľa. Štepán hneď Komárka vystavil do situácie: „Ty si ho niekedy videl? Prečo mi to navrhuješ? Ja mu neverím,“ a prognostik sa okamžite stiahol, akože on nič, on muzikant.
Mirek Štěpán naozaj nie je žiaden malý Venda, vie nielen to, ako naložiť s každou informáciou, ako zbierať zaujímavosti, kto chodí nakupovať do vybraných predajní, kto vozí v služobných autách rodinu na dovolenky, on vie aj skromne žiť, aj fajčiť cigary, ak treba, aj chodiť do dobrých reštaurácií a pohybovať sa v salónoch. Ale najmä vie rozpoznať tyáter a zámer režiséra.
Skrytý režisér sa teraz neustále oháňa ľudom.
Ale, kto je to – ľud?
Mládež a deti, ktorí prichádzajú do divadiel? Idú do divadla, a divadlo nevidia. Do divadiel prichádzajú osoby, ktoré prečítajú hanopisy na stranu a na socialistický štát. Čo si potom majú myslieť deti a mládež, ktorí odchádzajú z divadla domov? A kde sú komunisti z tých divadiel? Nezvládli veci na niektorých úsekoch. Štepán si nemyslí, že ich niekto zle riadi. On premýšľa, či sú, či boli skutočne komunisti. Ale ak pôjdeme touto cestou, že každý si bude predstavovať politiku podľa seba, potom skutočne sa môžu stať veľmi tragické veci.
Povedal im to od pľúc, otvorene, sála ho odmenila opatrným potleskom.
Nemlaha o Štěpánovi vedel veľmi málo, sledoval ho iba z diaľky, nevyzná sa v pražských intrigách. No vybadal, že nie je sám, kto sa v tejto mäteži prestáva orientovať. V sále sa sily rozložili zásadne podľa toho, kto práve hovoril. Málokomu z vidieka bolo jasné, kde je ťažisko, preto nastával chaos, zmätok v hlavách nadobúdal tragické rozmery.
K rečníckemu pultu pristúpila staršia súdružka, najprv sa napila vody. Ruka sa jej chvela, vyblýskaný pohár cinkol o tácku. Vybrala z vrecka saka plátennú kvietkovanú vreckovku, utrela si ústa a povedala: „Dozvedela som sa, že je Dubček v Prahe. To mu chceme dovoliť vystúpiť? Som členkou Ľudových milícií. Od pondelka do stredy sme držali služby. Držím ich rada, pretože som komunistka a viem, že som tiež ako ozbrojená päsť robotníckej triedy. A ak ma zavolajú, pôjdem znova a nebude sa opakovať to, že by sme boli postavení pred úlohu ísť do Prahy, a odrazu ktosi rozhodne, že do Prahy sa nejde. Česť práci!“
Súdružku odmenila sála zase takým obojakým potleskom. Aj podľa neho sa dali odhadnúť pomery síl, zmierliví boli v jasnej menšine. Vyhrávali jastrabi. Tu, dobre zabarikádovaní v škole na okraji Prahy.
Tí zošaleli, pomyslel si Nemlaha. Tí vôbec nevedia, v akej krajine žijú. Spomenul si na Václavák a na náladu ľudí, proti ktorým by chcela rečníčka použiť ozbrojenú päsť.
Nemlaha zablúdil pohľadom k Miroslavovi Štěpánovi. Tvár mal nepreniknuteľnú, výraz hazardného hráča, ktorý má eso v rukáve.
Samozrejme, aj on vedel, že je Dubček v Prahe. Od sedemnásteho novembra sa tu vyskytoval. Keď začala celá tá študentská záležitosť. Volal mu vtedy informátor. Z Albertova. Že tam kráča na Vyšehrad Dubček a s ním človek s afroúčesom. Štěpán informátora z kontrarozviedky nechal, nech sa vyrozpráva, a potom mu hovorí: „Kto myslíš, že je ten s afroúčesom?“
Agent habkal.
„Tak, súdruh, kto je teda ten s tými vlasmi?“ vystavil agenta do situácie Štěpán.
„To my nevieme.“
„Tak choďte do prdele! Je to zástupca vedúceho medzinárodného oddelenia Talianskej komunistickej strany. A teraz vám radím iba ako laik. Tohto súdruha oddeľte od Dubčeka, oddeľte ich, nech nezmedzinárodníme tento bordel tu, a Dubčeka zadržte a povedzte mu, čo mu odkazujem: keďže nie je dohodnutým rečníkom, ponúkame mu čaj na jedenástom oddelení bezpečnosti.“
Jedenástym oddelením je Palác kultúry. Praha má desať obvodných správ Zboru národnej bezpečnosti a jedenásta, čo verejnosť normálne nevie, je Palác kultúry.
„Tam ho odveďte, nech pije čaj, dajte mu nejaké jedlo, všetko, čo potrebuje, a keď bude v Prahe kľud, tak ho odvezte. Ak chce do Bratislavy, tak do Bratislavy, ak inde, tak inde. Ale odkazujem mu, že v Prahe na tejto akcii rečníkom nie je. Táto akcia má nejaký režim a opiera sa o zákon. Je povolená v súlade so zákonmi.“
S Dubčekom to sedemnásteho dopadlo dobre, odvtedy sa usiluje zaujať pozíciu. Nevie ešte, že Západ dopredu tlačí Havla. Chlapi a ženy v sále Vokovíc poväčšine netušia, o čo v skutočnosti ide. Generálny tajomník pri mikrofóne sa potí. Odkašlal si, sála mrmle. Stále riešia Dubčeka na Václaváku.
„Samozrejme, teraz je problém, aby to aspoň tá televízia nevysielala,“ vzdychá generálny tajomník. „Taká je naša skutočnosť. Ak ho zatkneme, tak bude proti tomu obrovská demonštrácia na Václavskom námestí.“
Ono sa ľahko veci kritizujú, ale medzinárodný faktor sa tu vôbec nedoceňuje, myslí si v duchu. Všelijaké problémy na školách bývali, mladí ľudia nemajú dostatok rozumu a skúseností, vždy proti čomusi vyskakujú. No nikdy z toho nič nevzniklo. Každý vedel, ako sú karty rozdané. Bola tu Moskva a Varšavská zmluva. Boli tu výsledky druhej svetovej vojny. Bol tu zdržanlivý postup Západu. Ale dnes? „Mám na stole stovky listov, biely teror nastupuje,“ sťažoval sa Štěpánovi pred pár dňami. Samozrejme, hľadá sa politický spôsob riešenia. To je strašidelne zložitá doba.
„Čo mám teda robiť, čo mám robiť ja, generálny tajomník? Čo má urobiť predseda vlády, čo máme urobiť, poraďte,“ skončil bezradne. Vyzeral skľúčený.
Áno, armádny generál Václavík oznámil, že vedenie armády je pripravené urobiť čokoľvek na obranu socializmu. Čokoľvek. Rozhodnite, žiadal svojho najvyššieho veliteľa. No čo, čo má rozhodnúť? Má vyhlásiť výnimočný stav? To predsa nemôže on sám, to musí rozhodnúť kolektívny orgán.
Generálny tajomník zúfalo preberá v mysli, ako postupovať. Má informácie, samozrejme, má všelijaké informácie, ale nech mu nikto neradí, ak tie informácie nevidel. No!
V televízii sa štrajkuje, technici odmietli poslúchať riaditeľa. Vytiahli prenosové vozy do ulíc a prinášali rozhovory. Tisíc dvesto ľudí štrajkuje a tí ostatní? Herci, študenti, stovky, tisícky ľudí, nosili rezolúcie. Ten tlak ulice sa nedá vydržať. Dnes je skutočne všetko rozbehnuté tak, ako v roku 1948. Kto z koho. Lenže vtedy sme boli v útoku my. Alebo ako v roku 1968 – a vieme, ako to dopadlo a prečo sme zvíťazili, premýšľa skľúčene generálny tajomník.
Nemlaha sa díva na predstaviteľov strany. Neľutuje ich. Mnohí cítia, že stoličky pod nimi praskajú. Dosadli na ne pred dvadsiatimi rokmi. Prirástli k nim. Vďačia za ne tankom.
