Pokračujeme v uverejňovaní úryvkov z románu Gabriely Rothmayerovej Vtedy na Východe, ktorý vyšiel vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov v roku 2007.
Vladimír Petrík o románe napísal: „Autorka vyšla z vlastnej skúsenosti: individuálnej, novinárskej, politickej, ale i prozaickej. A tá dáva príbehu vierohodnosť. Keďže ide o sujet zobrazujúci politický prevrat, dôležitou rovinou románového príbehu je rovina reflexívna. Autorka sa pocitovo snažila zachytiť celé spektrum názorov a presvedčení v tom chaose doby, ich pohyb organický i neorganický v škále viery či kalkulácie, spojenej s obracaním kabátov. Pritom si zachovala kritický odstup nielen od minulosti, ale aj od prítomnosti.“
Vtedy na Východe – 1. časť
Vtedy na Východe – 2. časť
Arthur Miller: „… chytajú dym a vrhajú sieť na oblak. Svet vie, že budúcnosť je v Havlovej cele, okolo nej je minulosť.“
Stále piatok 17. novembra 1989
Predpoveď počasia sa napĺňa
Marta Schmiedtová umelcov od svojho detstva obdivovala. Teraz boli jej novinárskou pracovnou náplňou.
Spoznávala ich. Čím bližšie, tým horšie. Lebo zblízka ich videla zväčša opitých.
Skoro každý umelec nadával na funkcie, skoro každý hovoril, že dôležité je písať, maľovať, sochať, hrať, a nie schôdzovať. Ale i tak sa do tých všelijakých funkcií hrnuli. Nepočula o nikom, kto by sa proti funkcii vzbúril. Nezažila, aby pred vrchnosťou vystúpil. Naopak, keď prichádzali tajomníci strany a iní bosovia, prítomní umelci sa radi tmolili v ich blízkosti. Všímala si, ako na všetkých zjazdoch všetkých možných umeleckých zväzov vyhlasovaní rebeli vychádzali zo sály v PKO do vestibulu. Rovno k baru. Pili, nad všetkým ohŕňali nos, nadávali. A potom boli voľby, a oni sa dávali do funkcií vo svojich zväzoch voliť znova. Marta si nepamätá, aby niekto nahlas protestoval. Ani jedného takého nevidela ani nepočula. Naopak, všimla si, ako sa triasli, aby boli znovu zvolení. Prečo, to pochopila neskôr. Kto mal akú takú funkciu, ten mal vyššie honoráre, dostával ceny a vyznamenania a cestoval s delegáciami na Západ.
Občas sa na schôdzach prerokovávali aj dosť dôležité veci. Napríklad, ako sa zachovať k Dominikovi Tatarkovi alebo Ladislavovi Mňačkovi. Alebo aký repertoár hrať v Národnom divadle. Videla – majstri, aj tí dobrí, vtedy zívali pri bare.
Čert to ber, za umelca hovorí jeho dielo.
Našťastie. Keby hovoril sám umelec, vystačil by si s niekoľkými podstatnými menami a slovesami, myslela si Marta po prvom roku v redakcii.
Dnes už obdivovala len tých umelcov, ktorých nikdy nestretla. Zvyčajne žili ďaleko od hlavného mesta. Neprotestovala, že tí bratislavskí boli v redakcii hájení. Mal na nich prednostné právo jej kolega Bystrý. Umelci, osobitne tí známi a zaslúžilí či národní, mali svoj honor a mnohí aj svoje móresy. Neraz sa jej stalo, že odmietli poskytnúť rozhovor, či iba jednoduchú odpoveď na otázku. Boli zvláštnou sortou ľudí. Režim si ich ofukoval. Všelijako sa im podkladal, vyznamenával. Umelci vyznamenania blahosklonne prijímali. Ale vďačný režimu bol máloktorý z nich.
K nej, začínajúcej novinárke, sa správali obzvlášť povýšene. Bola nikto.
Raz pred Vianocami dostala za úlohu zistiť od známych osobností, čo dostanú pod stromček. Národný umelec Vojtech Mihálik jej do telefónu povedal, že mu je jedno, či dostane štrimfle alebo portviš, ale najmä, že je to hlúpa otázka. Národný umelec básnik Andrej Plávka Martiným šéfom odkázal, že anketu vymysleli už tí, čo vymysleli fúrik. Ak niečo od národného umelca chcú, majú s ním dopredu konzultovať a poslať za ním novinára, ktorý bude na jeho spoločenskej úrovni. Marta za zle splnenú úlohu dostala na porade pokutu. Mínus sto korún za každú odpoveď, ktorú si dovolila pripraviť do novín tak, ako jej národní a zaslúžilí odpovedali. Odpovede sa do novín, samozrejme, nedostali. Vedúci výroby ich nepustil. Ale trest ju ani tak neminul.
Inokedy požiadala o rozhovor vysokého úradníka z ministerstva kultúry. Úradník sa pri prestretom stole bavil. Kládol si do úst chuťovky s lososom a zapíjal ich vodkou. Venoval jej lesklý pohľad.
„Ja teraz pijem,“ povedal jej.
„Prepáčte, ale ja mám uzávierku,“ dobiedzala Marta Schmiedtová.
„Z ktorej redakcie ste?“ overoval si úradník slaným očkom z lososa na špáradle pri ústach .
„Zo Smeny.“
„Ja poskytujem rozhovory iba Pravde,“ prehltol očko a ďalej pil vodku. Marta a jej mládežnícky denník patrili do druhej kategórie. Povinný odber platil iba na stranícku tlač.
Keď dostala neurčitý rozkaz urobiť rozhovor s maliarom Nemlahom, začala sa vykrúcať. Nebolo isté, či rozhovor napokon vyjde. Ak nevyjde, Marta nesplní normu. Aj keď je Nemlaha v nemilosti, je to predsa uznávaný a v istom zmysle národný umelec. Nemal by za ním vycestovať starší kolega? O Nemlahovom ostrom a zlom jazyku sa medzi zasvätenými rozprávali legendy. Kolega Bystrý však nemienil mrhať čas v neistom podniku. A tak zostal Marte čierny Peter.
Vedela, že Nemlaha sa verejne zastal ochranárov. Veľmi ostro. Vedela, že mal za to akési nepríjemnosti a odobral sa na neznáme miesto. Prepadol sa.
Preto Marta očakávala všeličo, ale že sa v novembrovej hustej a mrazivej hmle ocitne v Stratenej Doline, mestečku obkolesenom rozkročenými horami, a známeho umelca nájde v starej drevenici bez vody a bez splachovacieho záchodu, to jej nenapadlo. Nepredpokladala, že sa môže človek z najvyšších poschodí prepadnúť až tak hlboko dolu.
Našla Nemlahovo vyhnanstvo, zaklopala na dvere, počula „ďalej“ a vošla do slabo osvetlenej miestnosti.
Na diváne pod kockovanou dekou ležal statný muž. Na rukách mal natiahnuté hnedé kožené rukavice, držal v nich knihu a čítal. Z rohu miestnosti sálalo teplo od kuchynského sporáka, pred ktorým kľačala akási žena v teplákoch a s hrubou šatkou na hlave. Len čo Marta vošla, pán sa s jajkaním posadil. Odložil knihu, odkopol deku a spustil nohy z divána. Všimla si, že ležal pod dekou obutý v teplých kapcoch.
„Vitajte!“ povedal príjemným hlbokým hlasom a pozorne si Martu obzeral.
Z rozprávania vedela, že je celoživotný lovec. Bola v strehu.
Žena pri peci nereagovala na návštevu, iba sa pootočila. V žiari plameňa z blčiaceho sporáka mala jej tvár ostré črty, bledú pleť. Bola mladá a nepekná.
„Dobrý večer,“ pozdravila sa Marta.
V úsmeve odhalila dva rady pravidelných vypuklých zubov. Muž ocenil úsmev. Videl oválnu tvár s plnými perami, veľké okrúhle oči a jamky v lícach.
„Tak takáto je to návšteva,“ hrmel spokojne. „Návšteva musí byť príjemná, alebo nijaká. Ja o návštevy nestojím. Návštevy sú vždy komplikácia. Ale keď je návšteva ženského rodu, tak je to potom nie návšteva, ale prekvapenie. Našli ste nás?“
„Ťažko,“ priznala Marta a zvedavo sa rozhliadala po miestnosti.
„Sme tu v exile, viete? Do exilu sa neodchádza, do exilu sa prepadáva, ako do nebytia, keď bytie začne pôsobiť neznesiteľne. Ale to asi viete, keď ste sa trepali až sem. Prezraďte, čo máte na mňa vyzradiť? Aké úlohy ste dostali?“
Marta sa prestala usmievať.
„No, chcela by som s vami urobiť rozhovor,“ povedala. „Zaujímate ma,“ zaklamala, ale keďže bola až na kosť poctivá, dodala: „Zastali ste sa ochranárov, dostala som príkaz.“
„Aha,“ zasmial sa muž. „Tak príkaz. No, už je raz tak. Niet kam ujsť,“ vysiakal sa do veľkej vreckovky a strčil ju pod vankúš na diváne. „Všetci všetko vedia, a nič neurobia, to si zapamätajte!“
Vstal z divánika, podal Marte pevnú ruku a pobavene jej pozrel do očí.
„Ale vy ste pekná. Ja mám pekné ženy rád, preto si aj s vami rád pohovorím,“ vysvetlil, a pozrel sa na ženu v teplákoch. „Čudujete sa, však? Viem, že sa čudujete, všetci sa čudujú, ale nech sa len čudujú,“ ukázal pritom na Angelu: „Toto je Angelika. Ale nie markíza anjelov,“ rozosmial sa.
Marta si rozopínala gombíky na kabáte, v druhej ruke držala šál a rukavice. Ťarbavo si chcela uvoľniť pravicu, aby sa pozdravila s Angelou, no tá nejavila o zoznámenie záujem. Akoby neprítomne sedela na šamrlíku, bez zvedavosti a bez účasti.
„To je vaša… dcéra?“ opýtala sa Marta.
Nemlaha sa hlasno zasmial. „Kdežeby dcéra, čo by som si tu s dcérou počal? Ja som žiadne dieťa nepočal, aspoň sa nijaké neprihlásilo, že som jeho nehodný rodič. Nie, to nie je moja dcéra. Angeliku som si ponechal. Nemá nikoho, kto by sa jej zastal, viete? Neznesiem pocit, že sú na svete opustení ľudia. Ľudia bludičky. Nemajú vôľu, iba osud. Zlý osud,“ vzdychol si maliar.
Marta si všimla, že Angela, napriek zanedbanému výzoru a nie veľmi príťažlivému zovňajšku, je od maliara mladšia možno aj o generáciu. Preto nie celkom verila jeho ľudomilným rečiam. Čo ak iba zakrýva iné pohnútky?
„Sadnite si a zohrejte sa, vonku je psí čas,“ povedal maliar. „Láme ma v kostiach, iste bude snežiť. Dám sa do gala a zájdeme do miestnej kaviarne, tam je útulnejšie ako v mojom vyhnanstve.“
Marta si v rozopnutom zimníku sadla na stoličku.
Angela vstala od sporáka, drevená dlážka pod nohami vŕzgala, ako prechádzala k starodávnemu na bielo natretému kredencu, v ktorom chýbali sklá. Z holých poličiek vybrala tri otlčené hrnčeky s namaľovanými šípkami, z papierového vrecúška naberala hrste sušených bylín a vkladala ich do hrnčekov. Z pomrvenej mäty piepornej sa v chatke šírila príjemná vôňa.
„Nechaj, Angelka, my nebudeme čaj, ideme trochu pracovať. Ty si ľahni, ideš ráno na šichtu, vyspi sa,“ hovoril jej majster láskavo. „A poriadne sa na noc obleč, lebo tu prechladneš.“
„Prečo bývate v tejto drevenici?“ nedalo Marte.
„Z rozličných príčin, dievčatko. Tie príčiny sú veľmi rozličné a veľmi nesúrodé, no všetky sú dôležité. Pre mňa dôležité. Tá najdôležitejšia príčina je dobrý signál,“ povedal vážne.
„Dobrý čo?“ nechápala Marta. Asi to mala byť metafora. Obávala sa, že sa na ňu majster vyrúti za nechápavosť. Ale on sa iba zasmial a zopakoval:.
„Signál, signál! Bývam v tejto drevenici najmä pre dobrý signál Slobodnej Európy. Tak je to, ja, člen výstredného výboru strany bývam v studenej starej drevenici, aby som vedel, čo sa na nás chystá.“
„Pre signál Slobodnej Európy tu mrznete? A vaša žena s tým súhlasí?“
„Moja žena nesúhlasí s ničím, ale o tú teraz nejde. Ani moje dobrovoľné vyhnanstvo nebude trvať večne. Lebo niečo vám prezradím, ak to ešte neviete. Čoskoro to praskne. Ba dalo by sa povedať, že už prasklo, iba puklina je zatiaľ málo zreteľná. No už čoskoro sa začnú rúcať múry,“ prorokoval Nemlaha. „Najneskôr desiateho decembra. Na Deň ľudských práv.“
„Majstre, nie je to trochu…“ Marta zaváhala, akoby sa zľakla svojej odvahy, no napokon predsa dodala: „Nie je to také prázdne gesto? Veď čo nás je po Slobodnej Európe. Nemali by ste radšej maľovať?“
Videla, ako sa Majstrovi nahrnula krv do tváre, vybuchol: „Áno, čo nás po Slobodnej Európe, čo nás po tom, že sa demokratizuje Sovietsky zväz, Poľsko, Maďarsko, čo nás po tom, že padol Berlínsky múr. Nepočuli ste ten rachot? Nie, čo nás po tom všetkom, hlavne, že my si tu postrážime svoj teplý pelech! Stačí upchať diery, ktorými k nám prúdi čerstvý vzduch!“ Rozrečnil sa a hromžil, i keď vedel, že hromží na celkom nesprávnom mieste, nedokázal prestať. „Hynieme na vlastné chyby, a ja sa na to nemôžem dívať! Nerobím, moja milá, gestá, prázdne gestá sú vlastné celkom iným pánom. Ja žijem tak, ako žiť musím, lebo na iný nemám život nadanie.“
Angela sa na strmé maliarove slová preľakla. Nepriateľsky, ako zviera, ktoré chráni svojho pána, zagánila na Martu. Ba zdalo sa jej, že aj zavrčala a vycerila zuby.
„Prepáčte,“ povedala Marta, ale neznelo to ako ospravedlnenie, skôr ako výhrada. Vykĺzlo jej to azda pre ten pohľad maliarovej ženy, nie preto, že by cítila potrebu ospravedlniť sa. Ak bol Nemlaha prudkej povahy, Marta mala svoju neústupčivú. Stoj čo stoj sa vždy chcela dopátrať k pravde, stoj čo stoj žiadala pravdu. „Ako vás mám oslovovať, Majstre?“
„Pre priateľov som Vlado,“ podal jej ruku. „Môžeme si o tých gestách a postojoch pohovoriť pri vodke. Už ma tam čakajú, nemám vo zvyku meškať. Len čo slnko zapadne, džentlmen má mať pred sebou svoj drink. A slnko je už dávno za zenitom.“
Keď vošli do kaviarne, udrel im do nosa pach nikotínu, zažratý do červenej kože troch boxov a čalúnenia stoličiek i ťažkých zamatových závesov. V kúte pri obloku sa chúlila stará palma.
Teplo sa šírilo od tmavohnedej kachľovej pece, o ktorú si zohrievala chrbát pani vedúca. Na čiernych šatách mala oblečený sveter upletený z hrubej okrovej vlny a nohy obuté v kapcoch.
„Vitajte, pán Nemlaha,“ privítala ich a pozorne si obzrela maliarovu spoločníčku.
Cítil sa príjemne. Dievča je pekné, má dobre stavanú drobnú postavu, nakrátko ostrihané plavé vlasy a pekne formovanú lebku. Rukávy svetločerveného roláka si zhrnula až k lakťom, vykukli štíhle biele ruky s jemným páperím. Keď sa smiala, klokotalo a perlilo jej to hlboko v hrdle, nie iba v ústach.
Kaviareň pomaly ožívala. Bol piatok a piatok je aj v Stratenej Doline očakávaním sviatku. Mnohí považovali práve piatok za najkrajší deň v týždni: koľko fušiek sa za tie tri dni stihne, koľko peňazí pritečie k stálej výplate v zamestnaní! Šikovnejší pracovali načierno, bez účtov a bez daní, ale najšikovnejší robiť ani nemuseli – stačilo, že mali známosti a cez tie všeličo vybavovali. Od prijatia do komunistickej strany po mandarínky zo zelovocu.
Nemlaha pozoroval, ako sa občan Slovenska za dvadsať rokov normalizácie úplne znormalizoval. Chodí do úradu alebo na stavbu, alebo do fabriky, pije pivo, nadáva a robí deti. A ak sa niekedy zadumá, akiste dumá o peniazoch.
A čo on, čo má robiť on? Môže maľovať, ale dnes už maľovať nemusí. Ten pretlak, ktorý mu voľakedy dral dušu, je preč. Maľovanie je liečba, no on je zdravý na umretie. Takmer pripravený na smrť, myslí si.
Do kaviarne vstúpil chlapík v tuzexových džínsach a krátkom barančom kožuchu. Spod pripuchnutých viečok bodali kávové očká. Poobzeral sa zvysoka po hosťoch, no úctivo kývol Nemlahovi.
„To je náš miestny bos, riaditeľ okresnej odborovej školy,“ informoval Nemlaha. „Ten je zadobre aj s okresným tajomníkom strany, aj s miestnym mäsiarom, ba aj s miestnym farárom. Taký všepoužiteľný typ. Každému vplyvnému vyhovie, nech sa má dobre, aby sa on sám mohol mať najlepšie.
Ten vie, koľko komu treba dať do obálky, aby syn mohol ísť na vysokú a dcéra za kaderníčku, aby dostal pozemok na záhradku a ventil na auto, aby mohol vycestovať, kam chce, aby sa mohol etablovať ako veľký šéf. Ten vie, s kým má udržiavať akú úroveň vzťahov. Aj mňa zahrnul do svojej priazne – tu mi prinesie kilo pomarančov, tu pošle opraviť šindeľ na streche. V jeho očiach mám perspektívu – a preto si ma obchádza. Ešte sa mu môže táto známosť zísť. No zároveň ma z duše nenávidí – cíti, že nado mnou nemá moc, hoci mi slúži. Nepotrebujem jeho služby a pohŕdam ním. Keby tak mohol, jaj, ten by mi to spočítal – za všetko, čím sa predo mnou ponížil. On – bos! Kto som ja? Kto vlastne som – žijem v drevenici, nič nemám, iba akúsi povesť, ktorá sa sem za mnou dovliekla ako smrad. A ešte som aj členom ústredného výboru strany. Tej strany, ktorá rozhoduje o všetkom. Nenávidí ma náš malomestský bos, za to ma strašne nenávidí, ale nevzbúri sa.“
Marta neveriaco počúvala vodopád, ktorý sa rinul z maliarových úst. Hovoril plynulo, hladko, hlas mal hlboký, príjemný, ale tón nemilosrdný.
„Vy teda nemáte veľké ilúzie o ľuďoch a ich dobrých úmysloch,“ podotkla. „A prečo tomu človeku nepoviete, že ním pohŕdate, ak ním naozaj pohŕdate? Vy neveríte v polepšenie človeka? Pravda predsa lieči.“
Nemlaha do seba obrátil vodku, pohárik jemne postavil na tácku, povedal pokojne: „Ak som dakedy v mladosti očakával, že človek sa spamätá a raz navždy pochopí, v čom je podstata jeho života, že zahodí svoju starú vlastnícku kožu, že si vymení svoje staré vlastnícke srdce, oznamujem vám, že moja viera je silne narušená. Pozrite sa na nášho miestneho bosa. Bol to voľakedy celkom slušný človek. V škole síce prepadol, no bol zručný, vyučil sa, začal pracovať, kúpil si auto, odrazu mal viac ako jeho spolužiak premiant. Mal viac, no neznamenal viac. Pochopil, že vzdelaním ani iným nadaním svoj cieľ nedosiahne, lebo na vzdelanie ani iné nadanie nemá. No pochopil, že vzdelanie a iné nadanie sa dá nahradiť majetkom. Aby sa vyšvihol, potreboval mať nie viac, ale najviac. No a aby mal najviac, musel sa zaradiť medzi tých, čo vládnu. Vstúpil do strany, tam si všimli jeho šikovnosť, poslali ho na nejaké školenia, získal známosti a odvtedy robí kariéru. Ten veru nemyslí na vznešené sny, myslí v rozmedzí, ktoré mu ponúka reálny socializmus. A viete, aké sú to rozmedzia? Dobré je mať čo najhlúpejšieho predstaveného, riaditeľa, tajomníka, vládu: čím je vláda nerozumnejšia, tým je on mocnejší, čím je skorumpovanejšia, tým je on bohatší. To sa vládne, to sa kradne!“
Nemlaha sa rozosmial, no Martu svojou otvorenosťou ohúril.
„Nebojíte sa, že vás niekto za takéto reči udá?“
„Jojojój,“ ujúkal maliar a vyzeralo to, akoby sa jej vysmieval. „Udávajú ma možno každý deň. Lenže ja nehovorím nič nové – všetci to vedia, všetci sa s tým naučili žiť.“ Majster obrátil do seba pohárik vodky, oči sa mu leskli. „Bratstvo nám kvitne, ale je to čudné bratstvo. Bratstvo Kaina a Ábela. A viete, ktorý z nich vyhráva? Viete, ktorý bude prvorodený? Božemôj, ja nežartujem, mne nie je do smiechu, ani do žartu mi nie je. Ja som totiž veril v človeka, viete, ja som uveril, že bratstvo, rovnosť, sloboda je zmyslom, najzákladnejším zmyslom, ba aj údelom človeka. Božemôj, a kde je dnes naša rovnosť? Pokúšali sme človeka, aby zvliekol svoju starú kožu. Ale dá sa žiť zodratý z kože?“
To už Martu úplne šokovalo.
„A prečo ste teda v strane, keď neveríte jej ideám?“
„Lebo si napriek všetkému myslím, že nebolo a niet lepšej cesty pre ľudstvo. Napriek všetkému. Zažil som chudobu pred vojnou, zažil som koncentrák, zažil som chudobu po vojne. Strašnú chudobu! Odstraňovali sme chudobu a nezbadali sme, ako pritom odstraňujeme aj slobodu. Sloboda? Pre koho? To bude čoskoro najhlavnejšia otázka, tú si zapamätajte. Dnes má slobodu verchuška, ktorá ju vlastní takpovediac zo zákona. Ale slobodu má už aj náš miestny šikovný bos, lebo vedel zbohatnúť. Verchuške by jej sloboda aj postačila, vie si ju ochrániť. No nášmu miestnemu bosovi sa jeho sloboda máli: keby tak mohol slobodne, bez akýchkoľvek zábran využiť svoju šikovnosť, to by sa ešte len kradlo! To by ste videli, aký by mal dom, aké by mal auto! Teraz sa musí pohybovať mierne, iba v medziach daného zákona. Nášmu bosovi je socializmus reálny i ten nikdy nerealizovaný priúzky – potrebuje on inú slobodu!“
Marta odložila pripravené otázky. Prerušila Nemlahu: „A akú slobodu máte vy?“
„Inými slovami, akú slobodu má intelektuál? Ak je poctivý a nie je ako ja na voľnej nohe, s úsporami a dokonca s penziou, takmer žiadnu. Všetko mu zakázali, všetko mu zakazujú. Hoci pochybovať je jeho hlavné poslanie – pochybovať o hlavných, na večné veky zjavených pravdách sa nesmie. Ale môže byť pravda navždy zjavená?“
Som v keli, pomyslela si Marta. Takýto rozhovor jej šéfredaktor do novín nikdy nepustí. Norma na tento mesiac je totálne v ťahu.
(Pokračovanie)
