Vladimír Petrík o románe napísal: „Autorka vyšla z vlastnej skúsenosti: individuálnej, novinárskej, politickej, ale i prozaickej. A tá dáva príbehu vierohodnosť. Keďže ide o sujet zobrazujúci politický prevrat, dôležitou rovinou románového príbehu je rovina reflexívna. Autorka sa pocitovo snažila zachytiť celé spektrum názorov a presvedčení v tom chaose doby, ich pohyb organický i neorganický v škále viery či kalkulácie, spojenej s obracaním kabátov. Pritom si zachovala kritický odstup nielen od minulosti, ale aj od prítomnosti.“
Vtedy na Východe – 1. časť
Vtedy na Východe – 2. časť
Vtedy na Východe – 3. časť
Vtedy na Východe – 4. časť
Vtedy na Východe – 5. časť
Vtedy na Východe – 6. časť
Vtedy na Východe – 7. časť
Vtedy na Východe – 8. časť
Vtedy na Východe – 9. časť
Vtedy na Východe – 10. časť
Arthur Miller: „… chytajú dym a vrhajú sieť na oblak. Svet vie, že budúcnosť je v Havlovej cele, okolo nej je minulosť.“
Streda, 6. decembra 1989
Blahoželáme Mikulášom, zajtra bude Ambróza
Už nikdy Dedom Mrázom
Varíme s novomanželmi tvarohovú žemľovku
Televízia vysiela
Stratená Dolina zamrela v mrazivom vetre.
V stromoch pukalo, kúdolil sa hustý sneh. Vo vlnách sa ukladal na holé kríky a husté ihličnany. Stáli vedľa seba natesno ako demonštranti v kožuchoch.
Námestie bolo zdusené od stupají, udupané. Sneh pod čižmami a kapcami ľadovatel, revolucionári sa kĺzali. Sem-tam sa niekto rozčapil, ale pristátie bolo mäkké, ľudia padajúceho podržali, nič hrozné sa mu nestalo.
Ľudia sa schádzali na námestí pod sochou baníka. Nadchli ich mítingy. Televízne aj vlastné. Spanilé jazdy hercov a študentov neustále prúdili aj sem, do celkom stratenej doliny. Nežní revolucionári pili po mítingu rum s čajom, fajčili tvrdé sparty, hlasy mali prichrípnuté. Za oknom teplej kaviarne chumelil sneh, vyšíval bielym perličkovým stehom potichu našľapujúce Vianoce. V hluku mítingov strašne vzdialené.
V baliarni ženy stále vážili škrob, balili tabletky grafitu, odmeriavali naberačky anilínového prášku, napúšťali acetón. Pod očami vankúše, už koľko sa nevyspali, každú noc civeli do televízorov. Lepší program ako Nemocnica alebo Okres na severe. A pritom politika.
Majster v modrom pracovnom plášti chodil po dielni, ruky hlboko vrazené do vreciek mal zaťaté do pästí.
„Strašne ma suší. Pijem jak dúha,“ hovoril ženám. „Už som vylogal hektoliter vody. A ide to do mňa jak do studne.“
„Ste boli spitý, majster,“ konštatovala Pálenčárka. „Vtedy suší.“
„Ale kde,“ mávol majster rukou. „Hovno viete, Pálenčárka. To nie z pálenky!“
„Potom z piva,“ smiala sa mu do tváre. „A zapraženého. S rumom. Nie?“
„Z piva, z piva. Hovno z piva. Z politiky!“
Pálenčárka spľasla rukami, čosi jej došlo. „Majster, šak vy máte cukrovku! Vtedy suší. Isto máte cukrovku. Aj môj pil, pil, a nevedel sa dopiť. Namerali mu pätnásť, musí si pichať. To isto cukrovka, keď furt suší.“
„Z toho mongola Budaja mám cukrovku,“ vybuchol majster. „Ste ho, ženy, včera čuli? Boh ho skáral, tam kde je. Ste ho čuli? Že komunisti ľuďom zničili život! Však keby nie komunistov, čo by tu bolo? Aká robota? Nič, nič, len toto, aha… Ten vie hovno, veľké hovno pozná! No, kto by z neho, chuja, nemal cukrovku?“ A šiel sa napiť.
Ženy žrali chémiu, kýchali od škrobu, vdychovali anilínový prášok a za nechty si ukladali smútok z grafitu. Zo starého rádia im chrčavo spievala Zagorka a Gott. V dielni tuhli chrbtové svaly, kotolník slabo prikladal. A v kuse mítingoval. Ženy furt politizovali.
„Dobre to povedal,“ komentovala Pálenčárka, len čo sa za majstrom zabuchli dvere dielne.
Hneď tri sa na ňu osopili. Budaj, ten počaromný chlapec s ťahavým hlasom, ten že zle hovorí? Veď je jak herec. Kde sa len vzal! Kňažko, prosím, ten má na to školy, ale že aj taký obyčajný človek môže ozaj tak krásne hovoriť? Aj tá vlnená cikcakovitá čiapka s brmbolcom, akú nosili malí chlapci v Stratenej Doline, ešte aj tá im bola veľmi milá. Preto ich tak podpichla Pálenčárka.
„Čo dobre povedal?!“ prekrikovala jedna druhú. „Nedobrá ste, Pálenčárka, nedobrá jak chren! Budaj dobre hovorí. Ten hej!“
Vysvitlo, že Pálenčárka tiež myslela Budaja. Majstra neľutovali, majstra veru nie. Majster len buzeroval, a plat mal o koľko vyšší. Nech má z Budaja cukrovku, tak mu treba.
„A ja čo hovorím? Čo?“ prihládzala Pálenčárka nastavané štôsiky grafitu. „Čo ja? Však som včera aj televízor pobozkala, Budajík, šuhajko môj! Dobre povedal… Ani do kostola sme nemohli chodiť! Ten Budaj, ta to zlatý chlapec! Dobre, dobre mu to ide. Ej, ale im dáva. Budaj aj Kňažko! Andelíci moji! Dobre, dobre!“
„Dubčeka treba,“ zamiešala sa ďalšia balička farieb. „Sa pamätáte, aké rožky začali piecť za Dubčeka? Veľké jak republika. A za päťdesiat halierov kus. Chlapec keď ho ráno jedol, zostalo mu ešte aj na desiatu. Dubčeka treba nazad! Keby bol Dubček, inakšie by sa žilo.“
„A jak sa vedel s ľuďmi pekne…“ spomenula si Pálenčárka. „Sa pamätáte? Keď chodil na hokej? A jak sme hrali s Rusmi?“
„Joj, Palenčárka, však vtedy už nebol!“
„Jak sme pálili zástavu, sa nepamätáte?“
„Kde už bol vtedy Dubček!“
„Ta kde bol, kde bol… V Turecku bol. Tam ho poslali. Čo, neviem? Dobre ja sledujem politiku. Dobre ja viem. A potom ho celkom zhodili.“
„Zlatý človek. Celkom inakší ako tí, čo sú teraz. Bo tých, čo sú teraz, tých vidíš len v televízore, jak chodia v bielych košuľoch popri traktoroch na roli abo pri žatve.“
„Veru, Dubčeka za prezidenta! A dobre bude!“
* * *
A čo na to Praha? V improvizovanom prieskum verejnej mienky 30 000 Pražanov na otázku Kto by mal byť podľa vás prezidentom?hlasovalo takto:
Alexander Dubček – 11 percent, Waltr Komárek – 8 percent, Ladislav Adamec – 8 percent, Čestmír Císař – 1 percent, Václav Havel 1 percento…
* * *
V koordinačnom centre OF je husto. Pán Václav má v ruke cigaretu, prikladá si ju k ústam, cigareta trčí dohora, pán Václav šlukuje, priviera oči pred stúpajúcim dymom. Hovorí drobný na ježka ostrihaný šedivý pán s ostrou briadkou.
Zdeněk Jičínský: „Odporúčam, aby Občianske fórum prijalo Dubčekovu kandidatúru na prezidenta republiky.“
Žiadna odozva. Iba dym stúpa. Niekto sa chce napiť kávy, nakláňa termosku nad šálku, potrasie ňou. Termoska je prázdna. V tejto revolúcii tečú prúdy kávy a vyfajčili sa hory cigariet. Zaperlí mattonka. V širokom pohári cinknú kocky ľadu v zlatožltej whisky. Ktosi hlasno preglgne tekutinu.
Zdeněk Jičínský (hlas má napätý, cíti odpor voči svojmu návrhu. Pritlačí.): „V koordinačnom centre Občianskeho fóra pôsobia ľudia neznámi. Nemôžeme pretláčať svoju vôľu proti vôli demonštrujúcich. Musíme tých ľudí počúvať. Ľudia na Letenskej pláni skandovali: Dubček na Hrad.“
Muž s hustými šedivými vlasmi, modrými očami a červenými akoby stále rozhryzenými plnými perami sa dlhým dúškom napije whisky. Preloží si nohu na koleno, objíme členok. Elegantný bývalý novinár Jiří Dienstbier: „Z politického hľadiska by bola Dubčekova kandidatúra najlepšie možné riešenie.“ Hlas má hrboľatý, slová akoby sa prevaľovali cez kamienky v ústach. Pokračuje: „Z politického hľadiska je kandidatúra ideálna, i keď osoba kandidáta ideálna nie je. Kandidáta by bolo treba obklopiť profesionálmi, aby ho viedli a smerovali. Neexistuje iná osoba, ktorá by mohla tak úplne utilitárne byť politicky využitá pri prechode k demokracii.“
Pán Václav si podopiera bradu, faldy na tvári má dôkladne naskladané, pod jasnými modrými očami ťažké vačky. Už pár dní poriadne nespí. Mrví nohou v topánke. Odŕha.
Václav Havel (smerom k moderátorovi) :„O slovo sa hlási Kocáb.“
Áno, hlási sa človek s veľkým ústami, rozpráva mľaskavo. „Ja si myslím, že prezidentom by mala byť symbolická osoba, buditeľ Vašek. Len on bude zárukou demokracie a hrádzou proti reformnému komunizmu, ktorý sa stane reálnym nebezpečenstvom, ak najvyššiu funkciu obsadia Dubček, Adamec alebo Čalfa. Samozrejme, že je to úplne iná koncepcia. Áno, Havel for president! Je to proste zásadné a rozhodujúce, na to zoženieme na námestie milióny ľudí. Je to proste absolútna požiadavka a od nej sa bude odvíjať úplne všetko.“
V miestnosti zahalenej sivým cigaretovým dymom, vôňou kávy a whisky sa pod stoličku skotúľa vrchnák z pera. Kotúľa sa, nikto sa poň nezohne. Napäté ticho. Pohľady na hlavnú postavu. Vie o tom? Nevie? Hra je dohodnutá, roly napísané?
Michael Kocáb: „Vašku, si ochotný ponúkanú funkciu prijať?“
Hlavná postava sa pomrví na stoličke. Zaodŕha. Odkašle si. Cíti dramatickosť chvíle, je spisovateľ. Prehovorí tichým hlasom. „Ja samozrejme prezidentom byť nechcem. Ale ak sa situácia vyhrotí tak, že v záujme vlasti bude, aby som ním na krátku chvíľu bol, som schopný ním byť. Pretože vždy som nad záujmy osobné povyšoval záujmy vlasti, inak by som nebol býval vo väzení a tak ďalej. Som pripravený túto strašlivú obeť na seba vziať v prípade, že to bude nevyhnutné a bude to jediná záchrana našich národov. Vtedy som na to spôsobilý. Keby k tomu nanešťastie došlo, tak rovnako by to prichádzalo do úvahy na dočasnú dobu do slobodných volieb. Potom by to mohol byť nejaký profesor. Tu je profesorská tradícia na prezidentskom stolci. Hodí sa, aby tam bol učenec. Keby sa táto alternatíva začala zvažovať, totiž keby sa ukázala ako jediné možné riešenie, ak nemá byť všetko v úplnom prúseri, tak by musel byť Slovák predsedom vlády. A ja si neviem predstaviť, že ja by som bol prezident a Čalfa, Šalfa predseda vlády. Musel by to byť niekto, koho dodá VPN.“
Pán Václav dohovorí, opäť si odkašle a nikto už nič nenamieta. Akoby sa všetci uvoľnili, že vec je vyriešená. Povolila stlačená pružina, a nič sa nestalo. Naopak, všetkých akoby obliala tichá radosť. Jeden cez druhého začnú snívať.
Peter Oslzlý: „Začneme volebnú kampaň.“ (smiech Václava Havla). „Rozbehneme ten najväčší teátr a estrády.“
(Smiech.)
Michael Kocáb:
„Viete, čo by bola paráda? Keby nám zostal čas a my by sme išli do kina a po kine by sme sa rozišli na dovolenku. A národ by čumel!“
(Všeobecný smiech.)
Václav Havel: „Každý by začal robiť svoje povolanie! Niekoľko divadiel sa strašne chystá hrať moje hry, tak ja by som začal chodiť na skúšky.“
(Smiech).
„Alebo žeby sme tiež podali demisiu, keď ju podal Adamec?“
(Všeobecný smiech.)
Jediným vážnym človekom v tejto spoločnosti zostáva drobný muž. Ozve sa. Pokazí náladu.
Zdeněk Jičínský: „Občianske fórum stráca politický realizmus. Očakávam ho od Verejnosti proti násiliu. Dúfam, že Slováci podporia Dubčekovu kandidatúru.“
Do Špalíčka dorazila delegácia VPN vo vrcholnom zložení.
Skladajú si na kopu bundy, naťahujú údy. Hoci je noc, nikto ani len nepomyslí na spánok. Slova sa ujíma Ján Budaj.
„Pri prezidentskom kandidátovi je to komplikované tým, že okrem Alexandra Dubčeka, ktorého nepovažujem za ideálneho reprezentanta,“ (zaznie potlesk, ktorý Budaja na chvíľku pribrzdí,) „snáď ideálneho na to, aby sa teraz tam inštaloval. Lenže otázka je, akým spôsobom bude reprezentovať on nás aj vás. A akým spôsobom sa bude vyvíjať vnútropolitická situácia potom, za ten polrok. Budú tu isté… nie obavy, to je silné slovo, ale rozpaky. Preto sme sa odvážili ponúknuť tri varianty. Variant číslo jeden: Miro Kusý, ako človek, ktorý podobne ako Václav Havel nikdy sa nechcel vzdať svojej nezávislej roly a nikdy ísť do veľkej politiky. No situácia je taká, že v Bratislave všetci cítime potrebu zvoliť človeka, ktorý má kredit cti a o ktorom je viera, že ani ten kredit – ktorý povedzme aj Dubček má ešte vždy – nerozdrobí na drobné. Udrží tam ten étos určitý, ktorý tej funkcii prináleží. V druhom prípade, ak by to bolo politicky naliehavo potrebné, by sa dalo uvažovať o Alexandrovi Dubčekovi s tým, že pre slovenský národ by z toho plynuli obrovské riziká politické, ale aj pre český národ. A že tento variant my, čo sme tu, odvažujem sa spomenúť len ako – opakujem – s veľkými rozpakmi a len ako alternatívu akéhosi veľkého kompromisu. Treťou alternatívou je Milan Kňažko, ktorý je na Slovensku považovaný za tribúna našej revolúcie. Bodka.“
Na tvárach mnohých hostiteľov neskrývaná radosť. Kocky ľadu vo whisky sa rozpustili. V popolníku hora vajgľov.
Niekomu napadne, či by náhodou Adamec nemohol zamiešať karty. Podporu u ľudí má aj on, ak by komunisti presadili priamu voľbu prezidenta, mohol by nastať problém. O Dubčekovi nehovoriac.
Rečníka prudko preruší Milan Kňažko. „Absurdné! Prezidentom by mohol byť Havel, ktorý je na Slovensku pojmom.“
Zdá sa, že všetko je jasné. Treba sa držať Slovákov, prišli a dali Čechom zvíťaziť.
Len aby nevychladli.
Pavel Rychetský: „Ja si myslím, že dôležité je stanovisko VPN. Ak Alexandra Dubčeka Slovensko neprijme, nemá zmysel o ňom hovoriť.“
Ján Budaj: (opatrne) „Slovensko ho prijme, ľud, ľud by ho prijal.“
Zdeněk Jičínský: „Ale ten ľud je snáď dôležitý!“
Ján Budaj: „To je len tak, ako hovorí tu skúsený divadelník…“
Zdeněk Jičínský: „Nie, pardon! Toto nie je vec iba čistej réžie…“
Petr Pithart: „Zdeňku, ty furt uvažuješ abstraktne o tom Dubčekovi.“
Zdeněk Jičínský: „Počkaj, tu máš prieskum verejnej mienky, vzorka tridsaťtisíc ľudí. Počul si výsledok?“
Petr Pithart: „Počul.“
Zdeněk Jičínský: „No tak! To je konkrétne.“
Petr Pithart: „To je iba Praha.“
Zdeněk Jičínský: „Keď pôjdeš na vidiek, ako si myslíš že to na moravskom vidieku dopadne? Z hľadiska týchto mien, kto bude mať viac percent a kto menej?“
Neidentifikovaný hlas: „Dubček bude mať najviac.“
Neidentifikovaný hlas: „Dubček jednoznačne.“
Zdeněk Jičínský: „No tak!“
Václav Havel: „Takže nemôžem byť prezident, to je jasné.“
Petr Oslzlý: „Nerozhodnutých je osemdesiat percent. Masa nerozhodnutých sa prikloní na stranu toho, koho začneme propagovať. Neutrálna vrstva nemá to meno v hlave. My im to meno dáme do hlavy a oni pôjdu za menom, ktoré povieme my.“
Miroslav Kusý: „V mene VPN oznamujem, že osobnosť kandidáta na prezidenta Václava Havla je zárukou pokojného prechodu k slobodným voľbám. Po ich uskutočnení treba českej a slovenskej verejnosti umožniť, aby v prezidentských voľbách rozhodla o osobe prezidenta z viacerých kandidátov.“
Michael Kocáb: „Ja mám taký pocit, že keby sa nám podarilo skutočne presadiť Vaška Havla na prezidenta, tak jednak je to záruka obrovského dynamického vývoja v našej spoločnosti, pretože tá hybná sila, motor, ktorý on za dvadsať rokov tu dokázal, to by pokračovalo. V prípade, že by to bol nejaký, akokoľvek dobrý, profesor alebo literát, alebo ja neviem kto, tak necítim takú záruku. Ale teraz chcem povedať niečo dôležité. Ak by sa toto podarilo, mám pocit, že možno – a ja tomu verím – štartujeme niečo ešte omnoho významnejšie než iba demokratickú obrodu alebo demokratický proces v Československu. Pretože to by bolo prvý raz vo východných štátoch, keď sa do čela národa dostal človek tohto typu, nechcem povedať rovno disident. Ide o zásadnú zmenu! Mám pocit, že nás budú nasledovať Nemci, Poliaci, úplne všetci, pretože tu sa otvára úplne nová verzia. A ešte chcem povedať, že je to možno začiatok prerozdelenia síl vo svete. Reorganizácia sveta, pretože to môže mať ďalekosiahle následky.“
Zdeněk Jičínský: „Keď počujem ďalekosiahle následky, tak sa dosť bojím. A pretože sme, myslím, spoločnosť dialógu, tak ja by som povedal stanovisko iného druhu. Pozrime sa, dajme tomu, že to dobre dopadne. Myslím, že sa nám všetkým uľaví a získame potrebný čas, aby sme sa pripravili na to, čo nás čaká. To sú slobodné voľby. Teraz sa nám to javí jednoduché, ale veľmi skoro zistíme, že to vôbec jednoduché nie je. Tu neexistujú politické štruktúry, ktoré môžu do slobodných volieb ísť, a za pol roka sa nevytvoria. Čo je OF? Teraz je samozrejme obrovské a neštruktúrované, obrovské spoločenstvo ľudí bude treba v pomerne krátkom čase dať dohromady tak, aby pôsobilo ako občianska integrujúca sila. Zatiaľ sa nám v hektickom období darilo udržiavať jednotu, ale tá bude čím ďalej obťažnejšia. Začnú vystupovať rôzne odstredivé sily. A obávam sa, že ak nebudeme mať integrujúcu silu na čele tohto hnutia, voľby vôbec nemusia dopadnúť tak, ako si predstavujeme. Mne sa z tohto hľadiska zdá, že osobnosť Václava Havla ako integrujúcej a politickej autority tohto hnutia je nezastupiteľná. Ak však bude Havel na Hrade, samozrejme je to pekné z rôznych dôvodov, ale bude zavalený celým radom diplomatických ceremoniálnych povinností. Nepredstavujme si, že spoločenstvo, ktoré tu prežívame, bude možné preniesť na Hradčany. To proste možné nie je. A z tohto hľadiska sa obávam, že dynamika, ktorú OF má a bude potrebovať, bude sa rozplývať, pretože skutočne žiadna integrujúca osobnosť neexistuje. Ja osobne si myslím, že rola V. H. ako predstaviteľa OF je nezastupiteľná. A možno sa čoskoro ukáže, že nie je nikto, kto by ju mohol hrať, a čoskoro to budeme ľutovať.“
Alexandr Vondra: „Úloha OF sa musí premeniť, nemôže už naďalej spočívať na jednej osobnosti, na ktorú sa všetci obracajú so žiadosťou o posúdenie a rozhodnutie svojich návrhov, podnetov, aktivít. Takú koncentráciu dôvery a očakávania by Havel nezvládol. Príchodom na Hrad sa jeho integrujúca úloha výrazne posilní.“
Jiří Křižan: „Z najvyššie postaveného miesta bude Havlova integračná schopnosť vyžarovať do všetkých kútov republiky. Jedine on vráti prezidentskému úradu pôvodnú dôstojnosť.“
Jiří Dienstbier: „Celá zložito štruktúrovaná spoločnosť sa musí premeniť na jedno OF. A treba, aby to, čo sa podarilo integrovať v menšom prostredí, bolo integrované v čo najväčšej šírke. Havlova prítomnosť v prezidentskom úrade je jediná šanca.
Jan Ruml: „ OF sa musí najprv dezintegrovať, aby sa mohlo znovu integrovať na základe prirodzene demokratickom. Celá krajina, každý občan musí na seba prevziať svoj diel zodpovednosti a tým i integrujúcu úlohu v okruhu svojej pôsobnosti. Najlepším garantom tohto procesu je V. H. ako československý prezident.“
Joska Skalník: „Všetci podporujú Havla, pretože je predstaviteľom českej kultúry. S ním sa vracia do českej spoločnosti a politiky morálka.“
Petr Pospíchal: „V týchto časoch rastú osobnosti ľahko, i v OF ich bude dostatok. Havel bude môcť uplatniť svoju nespornú autoritu v celospoločenskom rozsahu.“
Waltr Komárek: „Československo má predpoklady rýchlo sa zaradiť do vyspelého západného sveta. Integračná úloha kultúry bude mať väčší význam ako politika. Do popredia sa dostávajú úlohy mravnosti a vzdelanosti. Existuje masarykovská tradícia. Havel v sebe sústredí všetky tieto možnosti a je spôsobilý prevziať mimoriadnu historickú úlohu.“
Šimon Pánek: „Havel je pre študentov zárukou čistého a morálneho prechodu k demokracii. Bude vždy stáť na svojom mieste a ani v krízových situáciách z neho neustúpi. Nepodľahne zvodom moci.“
Richard Sacher: „OF reprezentuje ideu, za ktorou ide celý národ. Stelesnením idey je Havel. Ak bude zvolený za prezidenta, zvíťazí táto idea v celonárodnom meradle.
Václav Klaus: „Zaznelo mnoho krásnych viet na Havlovu adresu, s ktorými možno iba súhlasiť. Existuje však vážna analytická otázka, pred ktorou by sa nemalo uhýbať. Je pre pätnásť miliónov občanov tohto štátu Václav Havel integrujúcou osobnosťou v rovnakej miere ako pre úzke spoločenstvo OF?“
(Skrátený zápis z rozpravy v Občianskom fóre)
Neskôr, po Mikulášovi. Stratená Dolina
Začalo sa zabíjať.
Najvyšší čas. Do vianočnej kapustnice treba vlastné klobásky. Napchané hurky a krvavnice ležali už v špajziach v zachladnutých kalúžkach masti. Na tlačenkách ťažidlá, vence klobás v udiarni u Maťašovského, vytopená smotanovobiela masť v geletkách. Kotlová polievka s kúskami zrazenej krvi, s krúpami, okorenená majoránom a čiernym korením poroznášaná po susedoch a rodine. Karmenádle a šunka nasolené. Čerstvý, doma pečený chlieb od Hielarky, na chlebe hrubá vrstva šmalcu s cibuľou. Čo treba viac?
Pri jednom stole v baliarni sedela namosúrená budúca vysokoškoláčka Táňa. Balila kolieska grafitu a za každým kúskom si utierala čerň z prstov do vlhkej handričky. Fuj, aj s takou prácou. Ženy ľapotali o zabíjačkách, chválili sa, kto narobil viac klobás, kto lepšie vykŕmil sviňu. Táni sa od zabíjačkových vôní zdvíhal žalúdok. Nie, takto ona žiť nebude.
V nízkom domci oproti baliarni zo stropu visel krištáľový luster. Pri koncertnom krídle, ktoré zaberalo pol izby, sedela čiernovlasá pani. Nechodila do roboty. Iba hrala. Bez nôt. Z pohľadu v baliarni sa zdalo, že aj bez zvuku. Táňa ju sledovala, balila grafit, hoci túžila mať prsty na porcelánovobielych klávesoch. Ružový perleťový lak na dlhých nechtoch. Zlatý prsteň s tigrím očkom. Zlaté tenké náramky na zápästí. Aspoň štyri, s jemným gravírovaním, cinkali by o seba, keď by si pripaľovala cigaretu zastoknutú do cigaršpicu. Sedela by v salóne pod krištáľovým lustrom, na klavíri mramorový popolník. V brúsenom pohári na stopke cinzano s polmesiačikom citróna.
„Na, okoštuj.“
Táňa sa s odporom odtiahla, Pálenčárka jej ponúkala koliesko studenej hurky. Hnedé očká pomletej pečienky, rozvarená ryža a zápach čriev. Mohli ich premývať, nezapreli, odkiaľ ich vytiahli.
„Ja radšej kaviár.“
Ženy sa smiali. Kaviár dobre poznali z rozhlasových hier. Keď do pohárov ločkalo šampanské, hneď znel striebristý zvuk a herci mľaskali, ústa plné kaviáru. Kaviár a olivy, to je iné jedlo, nie tie svinské výrobky.
„Ženy, ja som to raz jedla. Ten kaviár. Priniesol ho báčik z Ameriky. No fuj, hnusné jak ricínus.“
„Iba ak bol pokazený!“
„Hurky aj tak lepšie. A šmalec s cibuľou, jaj, to je fajnota! Také nemajú ani súdruhove.“
Ženy smiechom zvírili škrob z veľkých lodní. Rozkýchali sa, povetrie až zbelelo, nasilu sa museli utíšiť.
„Pálenčárka, a viete, že aj vy chodíte na recepcie?“ opýtala sa Táňa odrazu.
„Hej, do rici na bál,“ zahnala sa na ňu žena v modrákoch, čiernych hrubých filcoch, na teplákoch modrú bodkovanú šatovú zásteru, károvanú šatku uviazanú na hrubý uzol pod krkom.
„Nie, normálne. Prostredníctvom svojich zvolených zástupcov,“ dokončila Táňa. Čítala tento duchaplný výrok v novom denníku Verejnosť. Páčil sa jej. Denník aj výrok. Napísala šéfredaktorovi, že chce v denníku pracovať, poradil je to bývalý odborársky bos, teraz šéf miestnej vépéen.
„Načo ti škola? Teraz musíš využiť šancu,“ radil jej.
„Joj, ale prestaň!“ zahnala sa na ňu handrou Pálenčárka. Utierala stôl čierny od grafitu, smiala sa, ukázala ústa s dierami po zuboch. Jedno decko, jeden predný zub. Detí bolo päť.
„A viete, prečo tu musíte žrať to svinstvo, ten prach, tú chémiu?“
„No?“
„Lebo ste sprosté,“ povedala víťazne budúca novinárka.
„A ty si zožrala všetku múdrosť, ty múdra.“
Táňa rozhutovala. Napíše o pomeroch v tejto fabrike. Napíše o rozdieloch. Panička, ktorá v dome oproti hráva na klavíri a nikde nerobí, iba oprašuje prach na soškách a leští benátske zrkadlá, a ženy v hrubých teplákoch nad kopami škrobu a grafitu. Kde je tu spravodlivosť? Kto je ľud?
„Na ľud sa ti každý vysere,“ povedala Pálenčárka.
„Nie, to sa mýlite,“ rozohnila sa Táňa. „Uvidíte, teraz sa začnú iné časy. Len treba vydržať.“
„Čo my, my vydržíme, ale majster nám z Budaja dostal cukrovku,“ smiali sa ženy.
„Šikovný chlapec, ten Budaj.“
„Ten a Kňažko a Dubček – a bude dobre,“ mudrovali.
„To si píšte, že bude. Papalášov všade vykopnú.“
„Ále! Aj doteraz ich vykopli. Vždy vyššie,“ smiala sa ktorási žena. „Páni boli a budú.“
„Sesternicin muž má sestru, čo robí na ministerstve,“ pochválila sa budúca vysokoškoláčka.
„Joj, to už mi je len rodina! Mojej babky babka a jeho babky babka – to boli čo? Dve staré ženy,“ smiala sa Pálenčárka.
„Nie, ale počúvajte, ja vám chcem povedať niečo o Kňažkovi,“ nedala sa Táňa.
„No tak, baby, ticho! Nech aj my dačo vieme.“
„Tak. Sestra muža mojej sestrenice,“ rozprávala Táňa ako herečka z rádia.
„To je aká rodina?“
„Ale, prestaňte! Už povedz, čo s ňou.“
„No, tak ona robí v Bratislave. Na ministerstve. Kultúry.“
„Upratovačku.“
„Nie. Sekretárku.“
„Kávu varí?
„Kávu varí.“
„Komu kávu varí?“
„Koyšovi kávu varí. To je minister.“
„Vieme, nie sme sprosté. V televízii bol. Spitý jak snop. Dobrý pijak, vidno hneď.“
„Ticho, ženy, nech Táňa hovorí.“
„No, a teda tá sestra muža mojej sesternice rozprávala, ako pred mesiacom prišiel minister z dajakej schôdze a ona Koyšovi referuje: ,Súdruh minister, poobede tu bol Kňažko.
Koyš: A čo chcel?
Sekretárka: Doniesol titul zaslúžilého umelca.
Koyš: Čo doniesol?
Sekretárka: Zaslúžilého umelca. Že chce vrátiť titul.
Koyš: A ja ho mám kde dať?
Sekretárka: To ja neviem. Povedal, že ešte príde.
Koyš: No tak nech príde.
Sekretárka: Že vám chce vrátiť ten titul.
Koyš: A čo som mu ho ja požičal?
Sekretárka: Búchal s tým červeným valcom po stole. Že ho chce vrátiť.
Koyš: A ja ho kam mám dať? Čo mám na to nejakú skriňu alebo čo?
Sekretárka: O tom nehovoril.
Koyš: No dobre. Serme na to. Najprv chodia, prosia, aby sme im dali tituly, jeden na druhého donáša, závidia si, že ten už má taký Rad Klementa Gottwalda, henten hentaký Rad Za zásluhy o výstavbu a Rad práce, a národného. Umelci…“
Chvíľu bolo ticho, ženy vážili, ukladali, balili. Premýšľali.
„Ty, a ty chceš tiež variť kávu v Bratislave?“ pýtala sa Pálenčárka.
„Nie, ja budem novinárka.“
„Ale to sa dobre nachodíš! Videla si Šomšáčkine nohy? Má ich jak konvy.“
„Pani Šomšáková je poštárka, nie novinárka. Ja budem noviny písať, nie roznášať.“
„Ty ich budeš písať?“ rozosmiala sa Pálenčárka. „Ticho, ženy, lebo aj o nás napíše.“
„Do novín píšu len cigánstva. O nás nič.“
„Teraz bude všetko inak. Napríklad, ako vy žijete?“
No, ako žije. Ráno vstáva bez budíka. Počuje pískať motorku, keď vchádza do tunela, a už je hore. Na nočnú košeľu hodí starý kabát, ide na záchod, spláchne za sebou, porcelánová rúčka splachovača drží na retiazke naverímboha, starý ho nie a nie spraviť. Zapne varič, postaví vodu na čaj, odkrojí si krajec chleba, natrie ho masťou, zaparí čierny ruský čaj, odcedí, osladí dvoma kopcovitými lyžičkami cukru. Postojačky chlípe horúci čaj, zajedá chlebom a chystá si chlieb so šmalcom na desiatu. Umyje zaschnutú rajnicu. Starý vstáva pred ňou, už o pol piatej, praží si vajcia na slanine, ale hrniec nechá tak. Na stole, prikrytom voskovým plátnom, je plno omrviniek. Zhrnie ich do dlane, vysype do vychladnutého sporáka. Vyhrabe popol, v zime ním posype chodník, v lete ho vysype na hnoj vzadu v záhrade. Starý v zime odhádže sneh. Pálenčárku niekedy zobúdza škrabot pod oknami, niekedy treba porozbíjať ľad. Zakutrá sa vtedy do periny a je jej sladko. Teraz stále kydá, nestačia odhadzovať. Starý ide do šichty v bani, ona do baliarne. Deti ešte spia. Keď odchádza, budí najstaršieho chlapca na roráty, chodí miništrovať. Nikdy si nie je istá, či v kostole naozaj bol. Pred šiestou odbije kontrolku na vrátnici, založí ju na nástenku a chytro sa prezlečie do robotných teplákov.
V robote je rada, aj korunu prinesie, aj je medzi ženami. Končí o druhej, cestou domov sa zastaví v obchode. Kúpi mlieko, maslo, po výplate aj salámu alebo spišské párky, u Hielarky teplý peceň chleba. V špajze má v súdku natlačenú kapustu, teraz geletku vytopenej bravčovej masti, na palici budú suché údené klobásy. U nich sa nezabíja, dva razy do roka kúpia pol prasaťa, doma ho iba spracujú. V radoch na šteláži stoja naložené kyslé uhorky, lečo, čalamáda, zavarené čučoriedky, slivky, jablká, hrušky, marhule, v menších pohároch malinový, jahodový, čučoriedkový lekvár, v plátennom vrecku nasušené huby. V pivnici zemiaky, v piesku mrkva, petržlen, kaleráb, na stene visia vrkoče cibule a cesnaku. Pri dome má záhradku, chvalabohu, majú čo jesť, vajcia kúpi od susedy. Nosieva jej suchý chlieb a pre prasa zliatky toho, čo sa nedoje. Od júna, ako začnú rásť huby, každú voľnú chvíľu sú celá rodina v lese. Nikdy neprídu naprázdno. Ak nič nerastie, každý ťahá za sebou aspoň suchý drúk. Majú na podkurovanie.
„Dobre žijem,“ povie spokojne. „Starý nepije, deti sa dobre učia, sme zdraví, nič nám nechýba. Len žiť. A aby do kostola dovolili chodiť.“
„Teta, vy máte strašne malé nároky,“ potrasie hlavou Táňa a až jej je z tých prízemných premýšľaní zle.
„A ty by si čo chcela?“
„Ja? Ja chcem tvoriť.“
Ženy sa smejú – tak len tvor, a najmenej päť ráz, detí nám treba. A hľadaj robotného stvoriteľa, ty múdra. Najmä aby nepil. Alebo aspoň nie každý deň.
Ale – čo ony vedia. Sú staré, všetky majú okolo štyridsať.
Táňa bude tvoriť. Potom bude mať klavír. Krištáľový luster. Brúsené poháre. Písací stroj. Pred domom auto. V lete k moru, v zime do Álp. Lyžovať sa dá aj v Stratenej Doline, ale sem nech chodia rekreanti na dovolenky eróhá. Ona bude mať slobodu. To všetko, čo hovorí Budaj. A Kňažko. A Dubčeka za prezidenta!
„Dobre hovoria. Pekne. Ale chudoba nikdy nemala, čo páni.“
„Teraz bude všetko inak, uvidíte!“
„Len keby toho Dubčeka dali!“
Nedeľa, 10. decembra 1989
Správa Tlačovej agentúry Československa (ČTK)
Vyhlásenie Alexandra Dubčeka
„O mojej kandidatúre na post prezidenta musí rozhodnúť ľud. Musím povedať, že mám stále na zreteli tie státisíce ľudí, pred ktorými som stál a vystúpil na Letnej, ale i tých, ktorí v roku 1968 podporovali našu obrodu. A v prípade, že by sa potvrdila moja kandidatúra, chápem to ako rehabilitáciu ľudu, ktorý bol urazený, i pokračovanie cesty, ktorú nastúpili mladí. Je to jasná nadväznosť na to, čo pred dvadsiatimi rokmi podnikli ich otcovia. Hovoríte, že ma kandidovala ulica, ale ja musím dodať, že z oficiálnych miest to so mnou nikto nekonzultoval, s výnimkou nového vedenia Národného frontu Slovenskej republiky. Keď zaváži, že môžem byť obrode spoločnosti nápomocný, majú môj súhlas.“
Slovenské inštitúcie, politické strany a spoločenské organizácie podporili Dubčeka a jeho socializmus s ľudskou tvárou.
Ján Budaj telefonuje Václavovi Havlovi: „Vašku, tvoju kandidatúru môžeme podporiť iba vtedy, keď bude pri jej vyhlásení povedané, že zostaneš v úrade iba do predčasných volieb ako garant prechodu česko-slovenskej spoločnosti k demokracii. Dubček tak nebude zbavený možnosti uchádzať sa v budúcnosti o najvyššiu štátnu funkciu. Po voľbách zvolí Federálne zhromaždenie nového prezidenta.“
Václav Havel: (do telefónu odpovedá Budajovi) „Súhlasím. Zodpovedá mojej privátnej túžbe nesedieť na prdeli na Hrade päť rokov.“
