Začíname uverejňovať na pokračovanie úryvky z románu Gabriely Rothmayerovej Vtedy na Východe, ktorý vyšiel vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov v roku 2007.
Vladimír Petrík o románe napísal: „Autorka vyšla z vlastnej skúsenosti: individuálnej, novinárskej, politickej, ale i prozaickej. A tá dáva príbehu vierohodnosť. Keďže ide o sujet zobrazujúci politický prevrat, dôležitou rovinou románového príbehu je rovina reflexívna. Autorka sa pocitovo snažila zachytiť celé spektrum názorov a presvedčení v tom chaose doby, ich pohyb organický i neorganický v škále viery či kalkulácie, spojenej s obracaním kabátov. Pritom si zachovala kritický odstup nielen od minulosti, ale aj od prítomnosti.“
Arthur Miller: „… chytajú dym a vrhajú sieť na oblak. Svet vie, že budúcnosť je v Havlovej cele, okolo nej je minulosť.“
(Zápis z denníka majstra Nemlahu)
Desiateho februára 1989.
Vstal som zavčasu a zapisujem si. Dnes, desiateho februára 1989 vonku treští. Pukajú uhly domu. To som už dávno nepočul. Pocítil som svoje kosti. Meravejú mi svaly v chrbtici, vytvárajú tuhý neohybný skelet. Mám čo robiť, aby som sa rozhýbal. To mi pripomenulo môj pobyt v nemocnici. Nie hocijakej – ale v Štátnom sanatóriu. A nemocničnú izbu a suseda v nej. Bol to redaktor Rudého práva. Liečili sme sa a politizovali.
Od šestnásteho decembra minulého roku už nie je rušené vysielanie Slobodnej Európy. Vo všetkých okolitých krajinách to vrelo. Gorbačov nezasahoval.
„Začalo sa to perestrojkou a skončí perestrelkou,“ veštil mi včera Korzár. „Gorbačov uvoľňuje skrutky ríše. Nebude to držať. Nemôže to držať. Odstavuje starých súdruhov, to sa mu vypomstí.“
Povedal som mu, že Gorbačov podľa môjho názoru neuvoľňuje skrutky ríše, iba schátraného aparátu strany, a to je rozdiel. Strašne ho to rozčúlilo. Mal by som vedieť, že žiadna kóta sa neopúšťa bez boja, a nech sa pozriem na Poľsko. Západom platení podvracači chceli urobiť prevrat. Generál Jaruzelski pochopil situáciu, a preto dostal Solidaritu pod kontrolu.
Hoci ma strašne boleli kríže a nemal som veľkú chuť púšťať sa do politických rozpráv, tento sebavedomý a nafúkaný chlap ma rozčuľoval.
„Generál Jaruzelski nepochopil, že ľud má právo o sebe rozhodovať. Generál Jaruzelski vystúpil proti ľudu v mene upevnenia moci, a to sa nesmie. Dal strieľať do robotníkov,“ povedal som mu.
Korzár očervenel, všimol som si, ako mu kŕč rozťahuje ústa do grimasy – akoby sa nevedel rozhodnúť, či sa má usmievať, alebo na protivníka vyceriť zuby. No ovládol sa.
„Nie, Solidarita nie sú robotníci,“ protestoval napäto. „Solidarita sú platení agenti. Čo si myslíte, odkiaľ majú na to, aby organizovali štrajky? Čo si myslíte? Ja som tam bol, rozprával som sa s Michnikom, aj k Walesovi som sa ako novinár dostal. To si fakt myslíte, že nejaký elektrikár v poľských lodeniciach sám od seba vie, čo má robiť? Na to sú scenáre, to mi verte!“
Trval som na svojom: „Do robotníkov sa strieľať nesmie.“
„Počúvajte, Nemlaha, radšej nepokračujte, lebo sa ocitneme na opačných stranách barikády,“ varoval ma. „Ja viem, vy ma asi provokujete,“ dodal zmierlivo. „Ja viem, kto ste. Ale mňa nevyprovokujete, ja môžem ísť kedykoľvek za súdruhom tajomníkom, aj za prvým…“
Hľadal som polohu, aby som nemusel hľadieť svojmu susedovi do tváre. Nie preto, že by som mal strach z udania, ale nemal som chuť s ním debatovať. Ešte stále ma každý pohyb bolel. Korzár si môj nezúčastnený postoj vykladal ako protest a strašne ho ten nemý protest rozčúlil.
„Vy ste komunista? Vy ste komunista?!“ začal na mňa kričať.
To ma dožralo. Kto sa ma to pýta? A prečo sa pýta práve teraz? Boj sa zostruje, zase budeme hľadať triedneho nepriateľa? Ale odpovedal som mu tak pokojne, ako som len vedel:
„Som, áno, ja som komunista. Bohužiaľ, som v takej strane, ktorá dávno zabudla, čo to slovo znamená.“
Pre mňa má význam zásadný. Do komunistickej strany som vstúpil hneď po vojne, priviedol ma do nej spoluväzeň a priateľ z Dachau. Vtedy som do strany vstúpil skôr z pocitu, že treba niečo robiť, nie z nejakého zvláštneho presvedčenia. Bol som rád, že žijem. Potom, v búrlivých povojnových rokoch, stratil som stranícku legitimáciu. Nechal som si ju vo vrecku frajerkinho kabáta, ktorá sa odrazu zbalila a odišla do Izraela. Mal som niečo vyše dvadsať. Legitimácia mi chýbala menej ako frajerka.
Napätie vo svete stúpalo, vtedy som dospel k presvedčeniu, že za každú cenu treba zabrániť vojne. Záruku som videl v rozdelení síl: kým sa budú navzájom kontrolovať, ani jeden si netrúfne. Moje presvedčenie trvalo napriek pomerom a napriek hlúpym funkcionárom. Trvalo aj proti nim. Nemohol som zabudnúť na Dachau. Ani na strašnú chudobu po vojne. Na Slovensku nebolo nič, neboli mosty, neboli cesty, neboli domy, neboli byty. Strana mala program a ja som tomu programu uveril. Nebolo inej cesty, ak svet opäť nechcel zažiť novú vojnu, ktorá by bola oveľa ničivejšia. Hirošima a Nagasaki ukázali silu zbraní. Bol som komunista proti všetkým, ktorí sa za toto slovo ukrývali ako za vstupenku do hojnosti. Spoznával som ľudí a videl som, že len čo by padli fronty, všetko by bolo inak. Koľkokrát v dejinách sa to už stalo! Koľkokrát Peter zaprel Krista!
Nebolo mi ľahko byť komunistom. Ani vtedy po vojne nie. Zapamätal som si, ako sa komunisti správali za slovenského štátu. Boli zaskočení vývinom, bez akýchkoľvek inštrukcií sa správali úplne chaoticky a najmä rozlične. Iba časť z nich odišla po ľudáckom národnom zjednotení v Žiline do zahraničia alebo do ilegality, väčšina budúcich politických veličín ostala v známej polohe ani ryba ani rak, v trpenom stave poloilegality. Vtedy najpopulárnejší komunistický literát Ján Rob Poničan hrdo a verejne privítal slovenský štát, a ani zbla mu neprekážalo, že štát je vazalom Hitlera. Zapísal som si dobový žart: Ľudácky pohlavár búcha do tribúny, ziape o nepriateľoch novej vlasti, o plutokratoch a židoboľševikoch, až sa dostane priamo ku komunistom a víťazoslávne vykríkne: „No, komunisti, kde ste?!“ Na čo mu odpovie zreteľný hlboký hlas ukrytý v dave: „V gárde…“
Nemal som vtedy a nemám ani dnes žiadne ilúzie o spolustraníkoch. Nemám ilúzie o žiadnej politickej strane. Ale ideály rovnosti, bratstva a slobody ctím.
Najmä preto sa mi nechcelo viesť prázdne reči so susedom. Korzára z akejsi príčiny moja mĺkva, no jednoznačná pozícia vykrúcala do nepríčetnosti.
„Ale, hovno ste, prepáčte,“ povedal mi už celkom neovládajúc svoje pocity. „Ak by ste boli poriadny komunista, musíte vidieť, kam táto cesta povedie.“
Zavrel som oči a pomyslel som si: Ja viem, k porážke. Ale nič sa neskončí. Iba bude treba začať od začiatku. Tentoraz načisto.
„Najprv nás obsadia, a potom zdvihnú ruky: My nič, my muzikanti! Kto nemá zodpovednosť, nemá čo robiť v politike,“ rozčuľoval sa sused. Bol taký samonasierací. „Aj vy,“ zaútočil priamo, „ste predsa umelec – ako to, že sa neozvete? Ako to, že opozícia žne úspechy?“
Potom sa utíšil, ale stále ma pozoroval.
Každý večer sme obaja počúvali spolu Slobodnú Európu a potom sa takto hádali.
Pätnásteho januára opozícia v Prahe vyhlásila Palachov týždeň, protestov sa zúčastňovalo veľmi málo ľudí. Širšiu odozvu bolo ťažké očakávať – no odozvu nemohla očakávať ani strana, ktorá chcela proti demonštrantom mobilizovať. Tajný prieskum hovoril, že iba štyridsaťdeväť percent straníkov by opäť do strany vstúpilo, keby sa mohli teraz slobodne rozhodovať. Koľko z nich by bolo ochotných demonštrovať proti chartistom?
Slobodná Európa už nebola jediná, kto o Československu informoval. Skoro všetky západné rozhlasové stanice sa po Poľsku, Maďarsku, NDR sústredili teraz na Prahu.
,,Nevšímate si, ako tlačia? Tlačia, svine. No povedzte, vy ste skúsený človek, môžu tak tlačiť, a my nič? Čo tí naši súdruhovia hore, spia?!“ rozčuľoval sa Korzár.
Slobodná Európa informovala, že na januárovú demonštráciu bezprostredne nadviazalo petičné hnutie. V niekoľkých petíciách sa známi umelci, vedci, ale i inak nevýznamní občania vyslovovali za začatie dialógu štátnej moci s občianskymi iniciatívami a prepustením Václava Havla a ďalších politických väzňov.
Sledovali sme politickú situáciu. V jedno ráno, keď som sa šiel nadýchať sviežeho vzduchu na balkón, zazrel som chlapíka, ktorý stál pod terasovitou budovou Štátneho sanatória a hrozil jej päsťou. Vedľa mňa pofajčieval už tiež vystrábený Korzár. Aj on si všimol chlapíkovo gesto.
„Vidíte ho?! A to je podľa vás asi tiež robotník? Taký ako v poľskej Solidarite?! Tomu len pušku do rúk, a videli by ste, čo by z nás zostalo!“
„No, len či by nás bolo škoda,“ provokoval som ho.
„Vy ste čudný, súdruh, vy máte veľmi rovnostársky pohľad na svet!“ zaradil ma štítivo.
Potom mi vysvetľoval, že každá spoločnosť potrebuje svoju elitu. A elita by mala mať aj elitné podmienky na život. To je pravá sloboda, takú si treba ochrániť. Istá hierarchia musí byť, to pochopila dávno katolícka cirkev. Ak sa bohatstvo rozdá chudobným, nebude veľa bohatých, iba sa rozšíri množstvo chudoby. Taká je prostá pravda, povedal mi Korzár. Toto by mali pochopiť aj súdruhovia, nie podplácať chudobu, aby sa nebodaj nebúrila. Je nemorálne ukrajovať z krajca budúcich generácií. Koľko sa teraz hovorí o prestavbe. Áno, prestavbu treba, ale prestavba musí znamenať prestavbu mechanizmov prerozdeľovania. Ďalej to už nemôže ísť tak, aby všetci mali všetko, lebo o chvíľu nebude mať nikto nič. Spoločnosť potrebuje svoje stupne. Triedy nemáme, tie sme úspešne zlikvidovali, no stále máme avantgardnú robotnícku, tá má svoje zastúpenie v orgánoch, ale robotníci nemôžu rozhodovať o zložitých mechanizmoch vývoja. Nerozumejú tomu. Na čele štátu musí stáť elita, o elitu musí byť náležite postarané. Rovnosť je pekný ideál, ale ideál je preto ideálom, aby sme mali čomu veriť, ako mali katolíci svojho Boha. Od cirkvi by sme sa mohli veľa naučiť, cirkev rýchlo pochopila, ako má s Bohom naložiť, aby jej dobre slúžil. Spoločnosť musí mať poriadok, kam by sme prišli, keby hocikto chcel mať každý deň kaviár so šampanským? Rovnosť nie je spravodlivá, je hlboko nemorálna, povedal sused, inak redaktor Rudého práva Korzár. Poburovala ho moja ľahostajnosť k výdobytkom, akým je napríklad sanatórium pre elitu. Cítil moju ľahostajnosť ako pohŕdanie, akoby som ho chcel ponížiť za to, že jemu na pohodlí a blahobyte záleží, a mne nie. Vraj ktovie, na čo som taký pyšný, čo si vlastne o sebe myslím, keď som sa odobral kamsi do tramtárie a dal o sebe šíriť asketické bludy. Záujem o svoju osobu prehadzujem z pleca na plece, akoby to vôbec nebolo dôležité. A tie moje obrazy – schválne si pozrel v encyklopédii. To má byť umenie? Človek nevie, čo v tých geometrických plochách má hľadať, to by namaľoval hociktorý pubertiak rovno na stenu. Bol rozčúlený, lebo v mojom nezáujme o blaho vycítil nadradenosť. Nedostatok ma neponižoval, a jeho áno.
Pokiaľ ide o stravu, krivdil mi. Ocenil som, že na raňajky ponúkajú okrem kakaa, bieleho rožka s maslom a medom aj zahraničný ovocný jogurt vo farebných kalíškoch, k tomu v škatuli liter stopercentného značkového pomarančového džúsu. Na obed okrem obvyklej porcie mäsa a prílohy, servírovanej vo vyhrievaných misách so strieborným poklopom, aj ovocie, a to nie iba pomaranče, mandarínky, banány, ale i kivi a jahody. Okrem liečiv nám naordinovali masáže, predpísali plavecký bazén, kde vo vyhriatej vode pod dohľadom rehabilitačnej sestry rozcvičovali stuhnuté svalstvo.
Na chodbách Štátneho sanatória som stretával mnohých vysokých funkcionárov štátu, členov ústredného výboru strany, ale aj kolegov umelcov, vedcov a hrdinov socialistickej práce. Videl som, ako srdečne si kamoši potriasajú ruky. Lekári a ostatný personál všetkých oslovovali súdruh, no mnohí umelci a funkcionári mali k sebe tak blízko, že sa oslovovali krstnými menami. To všetko vyvolávalo vo mne otázky: Aký význam má moje dobrovoľné vyhnanstvo, moje doterajšie dobrovoľné odmietanie výsad a zásluh? Mám silu pohnúť kamienkom tejto dobre vybudovanej stavby?
Korzár na rozdiel odo mňa vnímal osobitnú starostlivosť o seba a ostatných súdruhov ako spravodlivý výdobytok socializmu, ktorý by sa mal cieľavedome budovať a za ktorý sa nikomu netreba ospravedlňovať.
„Prosím ťa, súdruh, a ty by si chcel oberať robotnícku triedu o miesto v nemocniciach?!“ vyrukoval na mňa. „Veď sú pre nich. Aj obchody sú tu pre nich. Ak nechceš nakupovať v diplomatických predajniach, oberáš o dobrý kus mäsa robotníkov, lebo im ho vykupuješ v ich mäsiarstve,“ dorazil ma neúprosnou logikou vyvoleného.
Po mesiaci pobytu v Štátnom sanatóriu som odchádzal do svojej drevenice v horách. Rozhodol som sa zotrvať vo svojom dobrovoľnom vyhnanstve. Aj keď ma čakala zima a nehostinnosť, tešil som sa na pokoj. Hlavou mi blúdilo množstvo obrazov. Budem maľovať, hoci žiadnu výstavu nechystám. Maľovať sa má nie preto, lebo sa človeku chce, ale preto, že maľovať musí. Iba vtedy stojí obraz za niečo.
Prikázali mi rehabilitovať. Mal som vďaka dobre vyvinutým svalom nádej na zlepšenie zdravotného stavu aj bez operácie.
Ale čakali ma omnoho ťažšie skúšky ako stuhnuté svalstvo.
(Pokračovanie)
