V bláznivom a premenlivom počasí na začiatku jesene prichádza Bratislava s osviežujúcou, rozmarom meteorológov prispôsobenou výstavou Pocta kubizmu. Slovenská národná galéria vynaložila značné úsilie, aby po mimoriadne úspešnej vernisáži Imra Weinera Kráľa a dlhodobom zháňaní exponátov od iných galérií a viacerých súkromníkov mohla priniesť aspoň kúsoček Európy, vrátane nášho podielu v nej, a efektnú pastvu pre oči divákov.
Ak definícia kubizmu, moderného smeru zo začiatku storočia, pochádza z francúzskeho slova cube, tak je toho čistého či čistokrvného kubizmu na bratislavskej prehliadke pomerne málo.
Viac pocty ako kubizmu
Čože však je v umení jednoznačne zaraditeľné, čistokrvne prelustrované a čo umelci sami za patričný „izmus“ vyhlasujú alebo odmietajú?
Keby bol kubizmus vznikol na Slovensku, bolo by jeho meno istotne odvodené od rozkošnej divadelnej komédie Kubo, ktorej krásne neokrôchanú, kostrbato fantastickú a pritom milú, prívetivú a úsmevnú podobu zvečnil nezabudnuteľný Jozef Króner. Ale keďže večne nedočkavý Paríž na Slovákov nečakal, pomenoval tento bizarný smer podľa slovka krychľa alebo „kocka, majúca tvar krychle“, či čohokoľvek „trojmocninovitého“. Preto by predchodcovia moderného smeru na čele s Picassom teraz údivom krútili hlavami, koľko majú oneskorencov a repetentov po troch a ešte trikrát troch desaťročiach.
„Dosť bolo blázincov, ďalšie netreba – teraz už máme kubizmus,“ pokyvovali vtedy na prvých „kubistov“. My sme ich mali pramálo, Česi troška viac, zato kubizmom inšpirovaných a podpichnutých pribúdalo a aj pribúda. Preto pocta patrí nielen zbierkam domácej národnej a ochotnej ostravskej galérii, ale i zberateľskej vášni Melicherčíka a Kukala.
Sála slávy
V nie práve najväčšej miestnosti sa usídlili velikáni ako Paul Klee, Oscar Domínguez, Honorio García Condoy, Serge Charchoune, Joan Miró a Pablo Picasso. Pripomeňme, že práve tento výmyselník sa sám dištancoval od zaškatuľkovania do jedného smeru, vyskúšal všetko, čo sa dalo a nakoniec museli preňho vymyslieť osobitnú škatuľku – „picassizmus“.
Joan Miró považoval dokonca za urážku, ak ho akokoľvek etiketovali. Mimochodom, väčšina diel vystavovaných velikánov má práve neskorší pôvod, než vznik kubizmu a sám „veľký Pablo“ predstavuje Bratislave Muža a ženu veľmi konkrétne.
Dominguezov gvaš predstavujú Dve ženy, Condoyava kresba Ženu v kresle a v bronze Matku s dieťaťom. Politický motív má práve Dalí, nevyspytateľný v témach, technike, názoroch a smerovaní. Kombinovanou technikou vzdáva Poctu básnikovi, španielskemu hrdinovi storočia Federicovi Garcia Lorcovi.
Veci a vecičky
K prednostiam bratislavskej výstavy patrí zmysel pre usporiadanie a sprehľadnenie mnohých „vecí a vecičiek sveta“, čím zvyčajne bohémski maliari a sochári netrpia. A tak zo záplavy „našincov“, Slovákov a Čechov inšpirovaných kubizmom, sa k nám prihovára Hložníkovo, Želibského a Šimerovej, Nemešovo, Gudernovo, Fillovo, Procházkovo, Laluhovo, Ovčáčkovo, či Dobešovo Zátišie.
Mne počarili ihravé Hračky Ľudovíta Fullu, ktoré boli vari najbližšie k ozajstnej kubistickej inšpirácii – od detských skladačiek až po „živé“ ryby, aké za jeho čias ešte boli vo Váhu, tie s tvrdým „y“, lebo Šaňo Matuška mu povedal, že tie s „mäkkým i“ by veru ani na Štedrý večer nejedol.
Asi práve v týchto „hračkách“ a hračkárení je podstatný prínos kubizmu, ale aj iných bláznivých smerov umožňujúcich tvorcom nebyť strnulo prilepený k tomu, čo už bolo, ale ísť ďalej, aj keby to stálo život.
Pocty zbojníkom
Keby som prechádzal výstavou s Ľudom Ondrejovom, autorom Zbojníckej mladosti, viem, kde by sa pristavil. Pri Palugyayovom Čarodejníkovi s vtákom z roku 1922, a to nielen preto, že autora poznal, ale i preto, že sám rád počas nocí čaroval. Vzdal by Poctu Picassovi v akorde s Ester Šimerovou, i Barčíkom. Poklonil by sa Fullovi, ktorého hračky mu pripomínali píšťalky, čo za detstva s otcom vyrezával z dreva.
On, ktorý tak rád poletoval nocou, i padal k matičke zemi, by si pospomínal na Daidalovo pobrežie, z ktorého vzlietol a nedoletel Ikaros Rudolfa Filu. Štrngol by si s Condoyom a Dominguezom, s ktorými vedno s rákošom slovenských búrlivákov prebrázdili bratislavské vinné podsvetia. Ale najdlhšie by asi postál pri stene, na ktorej si to rozdávajú jeho milovaní Zbojníci.
Aby som nezabudol: je tu ešte mlčiaci pán, zachytený Františkom Foltýnom. Preňho by bola akákoľvek pocta málo. Volá sa totiž Dostojevskij.
A hudba znie…
O tom, ako veľmi patria všetky druhy umenia dovedna, svedčí aj ďalšia obrovská kapitola prehliadky maliarov – hudba. Akoby ešte zurčali tóny bronzového Čelistu, ktorého zvečnil Otto Gutfeund rok pred Prvou svetovou, v roku 1913. Ako brnká Gitara Milana Laluhu, to sa vie, ale akú odrhovačku nôtilo Kolárovo Puťové trio?
Na akú melódiu tancovali prekrásne, moderne odeté elegantné páry v Palugyayovej Parížskej kaviarni roku 1930? To by sme sa nahádali pri Krajcovej Hudobnom motíve, Hološkovej Romanci a jeho mandolíne, ba ešte aj pri premýšľavšom Hudobníkovi Antonína Procházku. Zato jeho kubistický Koncert (1912) počujeme cez celé storočie a vieme, o čom je. Je o jeho, aj našej sile prežitia.
Ave Eva
Ako slovenský básnik „nad obraz sklonený, šepkal si Ave Eva“ a stá a tisícky pred ním a po ňom, tak a obdobne píšu, maľujú a dýchajú vo všetkých farbách, rýmoch a tónoch básnici hudby, štetca a plátna. Nežný Sediaci dievčenský akt a Dve ženy pri vode Václava Špálu, Sediace dievčatko Jakuba Bauernfelda, Kriškova Matka s dieťaťom, Barčíkova Morena, Procházkova Dáma s cigaretou, či Hlava ženy Ferdinanda Hložníka. Ženy, ženy, ženy…
Ale ktorá z nich bola, je, či bude žena žien? Všetky sa nachádzajú vo vstupnej sieni – v Kubománii Jiřího Kolářa. Vznikli dávno po zrode kubizmu. To nie je sieň, to je čarovná skrinka. Tri očarujúce Madonny, štvrtá Červená a Čierna madonna s dieťaťom, celá Svätá rodina. Malá Pocta Antonínovi Procházkovi a „veľká“ Fernandovi Légérovi.
Ako do nich vstúpiť? Existuje zázračný kľúč – vstupenka. Každému vnímavému divákovi je ponúknuté vojsť do tajuplného lona umenia, ako sa vchádza do ženy. Autor túto pozvánku pomenoval Vstupenka do raja. A dopísal: aj Do očistca a pekla. Vstúpte, prosím, ráčte!
