Koncom septembra 1999 sa vzdal členstva v Rade Slovenskej televízie Václav Mika. Podľa zákona mal na jeho miesto parlament zvoliť do 60 dní náhradníka. Odvtedy uplynulo takmer pol roka, no tento orgán má naďalej iba osem členov.
Miku do rady nominovala SDĽ a preto ona opäť predložila kandidatúru, tento raz šéfredaktora týždenníka SLOVO Eduarda Chmelára. Personálny koaličný stroj sa však zasekol. Klub poslancov za SDK sa postavil na zadné. Podpredseda výboru NR SR pre kultúru a médiá Ján Budaj, ktorý sa v poslednom čase rád štylizuje do roly najoddanejšieho stúpenca liberalizmu na Slovensku, to pre Tlačovú agentúru SR komentoval takto: „Niektorí poslanci sa Eduarda Chmelára pýtali, ako chce vykonávať funkciu v Rade STV, keď v minulom roku pôsobil ako novinár protivládne.“ Pre denník Sme dodal, že ,,na stretnutí s pánom Chmelárom nepadli žiadne požiadavky, iba otázky. A to je veľký rozdiel!
Kto nehovorí pravdu Šéfredaktor SLOVA sa pre pretrvávajúci odpor parlamentného klubu SDK, ktorý vyše päť mesiacov blokuje zvolenie chýbajúceho člena rady, svojej kandidatúry vzdal. V rozhovore pre TASR vyjadril vážne znepokojenie nad spôsobom, akým sa vyberajú uchádzači o členstvo v tomto orgáne. Poslanci za SDK sa totiž vôbec nezaujímali o jeho odbornú spôsobilosť vykonávať túto čestnú funkciu, no zreteľne mu dávali najavo, že nie je prijateľný pre postoje, ktoré zaujímal voči bombardovaniu Juhoslávie.
Predseda výboru NR SR pre európsku integráciu František Šebej (SDK-DS) reagoval na Chmelárove vyhlásenie: „Nehovorí pravdu. Pre nás bol prekážkou nielen jeho postoj ku kríze v Kosove, ale aj k zahraničnej politike vôbec. A nikto od neho nežiadal lojalitu vládnej koalícii.“ Mimochodom, Šebej sa na spomínanom rokovaní vôbec nezúčastnil, hoci sa už predtým niekoľkokrát ostro vyjadril k materiálom, ktoré sme v SLOVE venovali „humanitnej kampani“ v Srbsku. Na spomínanom stretnutí napr. Mária Sabolová (SDK-KDH) nepredložila Chmelárovi požiadavky, „iba“ otázku, ako chce presadzovať v Rade STV politiku vlády, keď píše protivládne články! Jediný Jozef Krumpolec (SDK-SDSS) za postavil, ako sám povedal, „proti krágľovaniu za iné názory“.
Čo je dovolené Bohovi… Denník Sme nedávno označil SLOVO za tlačový orgán SDĽ a šéfredaktor Martin M. Šimečka odmietol v rozpore s tlačovým zákonom uverejniť opravu tohto klamstva. Možno, že náš týždenník nabudúce zaradi do kategórie médií verných SNS. V tejto súvislosti totiž Sme citovalo komentár, v ktorom Chmelár pred rokom pranieroval alibizmus a laxný prístup viacerých predstaviteľov SDĽ k tomu, čo sa vtedy dialo na Balkáne. Je zaujímavé, že kritizovaní Pavol Kanis a Peter Weiss dokázali prehltnúť horkú slinu a napriek tvrdým polemikám – i na stránkach SLOVA – podporili kandidatúru Chmelára do Rady STV. Ale šebejovci sa cítia urazení zrejme až do tretieho kolena.
Bombardovanie žiaľ aj civilných cieľov v Belehrade, Novom Sade a v iných srbských mestách, ktorému uľahčilo i to, že kabinet Mikuláša Dzurindu schválil transport zbrojných systémov NATO naprieč Slovenskom, šokovalo podstatnú časť našej verejnosti. Prudký pád počtu priaznivcov vstupu SR do aliancie to potvrdzuje. Je stále diskutabilné, do akej miery splnila táto vojenská misia svoj cieľ, keď po nej nasledoval exodus Srbov z Kosova, posilnenie autoritatívneho režimu Slobodana Miloševiča či pretrvávajúce krvavé rozbroje medzi etnikami v juhosrbskej provincii. Ktosi môže Chmelárovi vyčítať ostrosť niektorých prívlastkov na adresu vládnych činiteľov, ale existujú hektické situácie, ktoré politického analytika vyprovokujú k silnejším výrazom. To však nič nemení na tom, že novinár má právo na vlastný názor, či sa to vládnej koalícii, resp. opozícii páči alebo nie. Mimochodom, náletom proti Srbsku nepožehnal ani pápež Ján Pavol II., generálny tajomník OSN Kofi Annan, dokonca sa pri prerokovávaní tejto chúlostivej otázky v slovenskej vláde zdržal hlasovania okrem viacerých zástupcov SDĽ aj Sabolovej stranícky šéf Ján Čarnogurský. Pritom naďalej zastáva post ministra spravodlivosti. Len Chmelár nesmie byť členom Rady STV, lebo si v novinách dovolil pochybovať…
Nový démon súhlasu? Naozaj je originálne Šebejove tvrdenie, že nejde iba o Chmelárov postoj ku Kosovu, ale k zahraničnej politike vôbec. Asi vychádzajúce z prečítania jeho 2-3 článkov. Podstatná časť publicistiky šéfredaktora SLOVA sa venuje práve úsiliu Slovenska o začlenenie do euroatlantických štruktúr a aktivitám našej krajiny v celosvetových globálnych problémoch. Podieľal sa i na vypracovaní volebného programu SDĽ v zahraničnopolitickej oblasti, ktorý je takmer totožný s programovým vyhlásením dnešnej vlády. Aj v „inkriminovaných“ článkoch nástojčivo upozorňoval, že takými akciami, akou bola jednoznačná podpora leteckým útokom na Srbsko bez využitia dostupných politických prostriedkov, pozitívny obrat verejnej mienky k Severoatlantickej aliancii Dzurindov kabinet nedosiahne.
Môžeme našich čitateľov ubezpečiť, že naďalej budeme v SLOVE prinášať články, ktoré budú chváliť a keď bude treba aj zásadne kritizovať vládnu koalíciu. Samozrejme, nielen vo sfére zahraničnej politiky. Určite pri otázke vstupu SR do NATO budeme nekompromisne argumentovať tým, že takéto rozhodnutie musí schváliť referendum. Nie preto, že to daktoré strany majú vo svojom programe a iné nie. Jednoducho preto, lebo pôjde o historický krok. Súčasne tak ako dosiaľ budeme uverejňovať aj iné, hoci protichodné postoje, podopreté racionálnymi faktami. Najnovšie diskusie o poslaní STV znova dokazujú, že táto verejnoprávna inštitúcia potrebuje injekcie ani nie tak finančné, ako skôr intelektuálne v manažmente i v orgáne, ktorý má podľa štatútu zabezpečovať programovú objektívnosť a nezávislosť tohto elektronického média. Hádam sa Rada STV raz dožije deviateho člena. Lustrácie kandidátov na tento post liberálmi a demokratmi z SDK ohľadom postojov ku kríze v Kosove sotva pomôže Slovenskej televízi, aby bola tým, čím by ju diváci chceli mať.
