Na dnešok – 6. októbra 2018 – pripadá 80. výročie realizácie slovenskej autonómie v Žiline (Žilinská dohoda).[1] Podľa oslavovateľov tejto nepochybne významnej udalosti v dejinách nielen Slovákov, ale aj Čechov (veď ešte stále trvala, aj keď už „skomírala“ Československá republika), išlo o naplnenie dávnych túžob Slovákov a rovnoprávne postavenie nielen v spoločnej republike s Čechmi, ale aj o splnenie toho, o čo sa snažili predstavitelia Slovákov prinajmenej od roku 1842. Čiastočne je to tak, ale naozaj iba čiastočne.
Foto: oskole.sk
Míľnikmi k vyhláseniu slovenskej autonómie 6. októbra 1938 boli iniciatívne kroky slovenských vlastencov od Slovenského prestolného prosbopisu zo 6. júna 1842[2] cez Žiadosti slovenského národa prijaté v Liptovskom Sv. Mikuláši 10. mája 1848[3], Memorandum národa slovenského zo 7. júna 1861 schválené v Turčianskom Svätom Martine[4] (s preskočením Slovenského prestolného prosbopisu o vydanie privilégia a ochranu slovenského národa/Viedenské memorandum slovenské a Návrh na zriadenie a organizáciu osobitného Hornouhorského Okolia /dištriktu/), celkom plynulo, samozrejme až po Pittsburskú dohodu (30. máj 1918).[5]
Celkom úmyselne pri tomto výpočte zásadných dokumentov smerujúcich k našej súčasnej slovenskej štátnosti preskakujem ako Memorandum Slovenskej ligy v Amerike z 10. septembra 1914, tak aj Clevelandskú dohodu z 22. októbra 1915. Tento svoj krok vysvetlím v závere svojho príspevku. Spomenúť však musím „Návrh zákona Slovenskej ľudovej strany na autonómiu Slovenska“ z 25. januára 1922.[6] Podľa tohto nerealizovaného dokumentu jeho predkladatelia tvrdili, že vraj „sebaurčujúce právo slovenského národa v ústavnej listine zo dňa 29. februára 1920 uplatnené nebolo“, a preto sa dožadovali čo najširšej samosprávy pre Slovensko aj Podkarpatskú Rus. Tá samospráva mala byť „slučiteľná s jednotnosťou Československej republiky“. Pod návrh, podlamujúci v tých ešte stále neistých časoch – hoci na Slovensku už bol znateľný pokrok napríklad v slovenských školách a v administratíve – samotné fundamenty republiky sa iste s radosťou podpísali nielen poslanci zo Slovenskej ľudovej strany, ale na „veľké počudovanie“ aj Nemci, napríklad Böllmann, Luschka, Wenzel… Veď tí mali od samého začiatku vzhľadom na Slovákov, Čechov a Československú republiku naozaj len tie najlepšie úmysly.
Samozrejmým a nespochybniteľným krokom každého sebavedomého a plne vyvinutého národa je snaha nielen o uplatnenie jeho jazyka a všetkých neodňateľných práv, ale aj smerovanie k vlastnej nezávislosti a štátnosti. To sa slovenskému národu za veľmi krátke historické obdobie (nezabiehajme až k Samovej ríši, Veľkomoravskému štátnemu celku či Nitrianskemu kniežatstvu) približne za uplynulých 150 – 170 rokov aj podarilo. Väčšie a početnejšie národy nato potrebovali oveľa dlhšie obdobie. Je to pre Slovákov značný úspech, pretože tento malý národ dokázal v nepriaznivých podmienkach nielen prežiť, ale sa aj etablovať medzi moderné európske národy a na prelome rokov 1992/1993 založiť si aj vlastný demokratický štát. Kto tomu najviac pomohol – či spolupráca s Čechmi alebo autonomistické hnutie – ,na to nech si odpovie každý, kto sa o to zaujíma, sám. Nebolo to jednoduché, viedli k tomu rôzne peripetie a bolo potrebné pre tento významný pokrok v slovenských dejinách priniesť aj mnohé obete, často aj najvyššie (Langsfeld, Šulek, Holuby, Slováci v légiách atď.).
Dňa 6. októbra 1938, ktorý sa vtedy v určitých kruhoch veľmi oslavoval a dnes sa znovu oslavuje – hoci by sme už mali byť poučení aj tým, čo nasledovalo potom –, sa teda splnilo to, o čo sa v rokoch 1918 – 1938 usiloval autonomistický tábor na Slovensku. Svoje snahy sa snažil odôvodňovať aj tými predchádzajúcimi významnými prejavmi predstaviteľov Slovákov, ktorí sa zasadzovali o práva národa.
Tí, čo vznik slovenskej autonómie v októbri 1938 dnes oslavujú, však zabúdajú na druhú stránku mince. Zabúdajú na smutné obdobie, kedy sa to stalo, ktoré mne pripomína situáciu – sit venia verbo – no, otec, či matka ma síce nemali až tak radi, ale na smrteľnej posteli mi aspoň odkázali majetok. Len zaslepený človek nevidí aj negatíva toho, čo sa na jeseň 1938 odohralo nielen pre Čechov, ale aj pre Slovákov. Najprv zrada v Mníchove – nie je to tak, že k tomu viedla zlá československá politika v predchádzajúcich rokoch, ako to aj Tiso vyhlásil vo svojom rozhlasom prejave, keď ospravedlňoval okyptenie slovenského územia – a potom sa na demokratický československý štát vrhli nielen supy a hyeny z Nemecka, Maďarska a Poľska, ale pomáhali im aj vnútorní nepriatelia. Boli to nielen oklamaní nepriateľsky zameraní vedúci predstavitelia zo zahraničia inšpirovaných národnostných menšín,[7] ale, bohužiaľ, aj radikálni príslušníci slovenského autonomistického hnutia. Spočiatku síce ešte vyhlasovali, že autonómiou sa ich požiadavky končia (je to iba zdanlivá podobnosť so slovami Hitlera v súvislosti so sudetskou krízou), ale najbližšie týždne a mesiace ukázali v celej nahote, o čo v skutočnosti išlo a čo vraj „autonómia“ znamenala. Obmedzenie demokratických práv, oklieštenie občianskych slobôd, zglajchšaltovanie systému politických strán, zrušenie slobody slova a práva spolčovania… Vyháňanie Čechov, postupné preberanie totalitnej ideológie, vytváranie obrazu slovenského vodcu národa na spôsob führera Adolfa, atď., atď. V neposlednom rade počiatok prenasledovania židovského obyvateľstva. Aj toto priniesla slovenská autonómia v októbri 1938 a doviedla národ až k „samostatnosti“ 14. marca 1938. Tieto negatíva však obhajcovia žilinského úspechu autonomistov vedome a úmyselne zamlčujú. Zamlčujú aj túto pasáž zo Žilinskej dohody: „Protestujeme čo najrozhodnejšie proti tomu, aby hranice Slovenska určované boli bez nás, bez plnoprávnych zástupcov slovenského národa. Žiadame medzinárodnú ochranu slovenskej menšiny v cudzine!“ Už najbližšie týždne ukázali, že títo ochrancovia slovenských práv nedokázali zabezpečiť ani tie slovenské hranice a ani tú ochranu slovenskej menšiny v cudzine.
Napokon sa vrátim k materiálom spomenutým v úvode svojho príspevku. Kto si trúfa tvrdiť, že to iniciátori týchto závažných dokumentov, v ktorých definovali požiadavky a práva slovenského národa, mysleli tak a v takej podobe, ako sa to stalo 6. októbra 1938 a v nasledujúcich mesiacoch a rokoch? Že by aj americkí Slováci, žijúci v slobode a voľnosti za morom, z ktorých iniciatívy vznikla Clevelandská dohoda (federácia pre Sovákov) a Pittsburská dohoda (autonómiu nespomína, ale zato požaduje „vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy“) boli za totalitný režim pre slovenský národ? A to podstatné, definované v Pittsburskej dohode, je už celkom mimo spomienok autonomistov a dnešných oslavovateľov počiatku tragédie státisícov Slovákov a Čechov v rokoch 1938 – 1945 a 1948 – 1989: „Česko-slovenský štát bude republikou. Jeho Konštitúcia bude demokratická.“ Myslím, že je to pre každého dosť jasné a tiež myslím, že toto v súvislosti s pripomenutím Žilinskej dohody 6. októbra 1938 aj úplne stačí…
[1] Žilinská dohoda. In Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti. II. Bratislava: Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry, 1998, s. 179 – 183.
[2] Slovenský prestolný prosbopis. In Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti. I. Bratislava: Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry, 1998, s. 295 – 297.
[3] Tamže, s. 206 – 310.
[4] Memorandum národa slovenského. In In Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti. I. Bratislava: Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry, 1998, s. 336 – 343.
[5] Tamže, s. 484 – 487.
[6] Návrh zákona Slovenskej ľudovej strany na autonómiu Slovenska. In Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti. II. Bratislava: Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry, 1998, s. 131 – 138.
[7] VRÁBEL Ferdinand. Oslavy DAI v roku 1937 a snahy o využívanie národnostných menšín v ČSR Nemeckom a Maďarskom na politické ciele. In Studia Politica Slovaca, ročník IV, 2011, s. 37 – 53.
