„Ak rinčia zbrane – mlčia múzy“ – platilo ako zákon. Ale výnimka potvrdzuje pravidlo. V čase, keď na Slovensku rinčia slovné zbrane strán, akoby napriek zaprášenému heslu prehovorili novou rečou na Novej scéne odrazu takmer všetky múzy.
Medzi najzvodnejšie patria Tália, Terpsichora a Erató. Divadlo sa však hralo na Olympe i pod ním, v diktatúrach, demokraciách, tyraniách, na všetkých politických scénach. Múzy tancom zvádzali v jaskyniach, veštiarniach a od praveku bolo toto rytmické hýbanie tela nielen spoločenskou zábavou, ale aj náboženským obradom. A poézia? Musela byť už pri stvorení sveta, ak nie pred ním – veď samotný vznik našej Zeme a života so všetkými jeho krásami a chybami bol sám o sebe básňou Stvoriteľa. Dosť na tom, že sme sa dočkali horúceho leta, posledného v našom druhom tisícročí nového letopočtu a ktovie koľkomiliónteho od prvého slova, pohybu a piesne človeka. V Bratislave, na doštičkách, čo znamenajú slovenský divadelný svet, hneď pod Olympiou sme sa dočkali premiéry, v ktorej prehovorili jedným dychom, dakedy zadychčane, prevažne však spontánne, jasavo a sebavedome múzy poézie, tanca a divadla. Predstavenie, ktoré magicky pôsobí svojou bezočivou odvahou, hanblivou krehkosťou, ležérnou mladosťou a disciplinovaným, tvrdo vybojovaným pohybovým, poetickým a muzikálnym prejavom, nesie názov Kašlem na vaše hroby. Prevažne mladé publikum predstavenie dvíha zo stoličiek, nastoľuje mu otázky, no nevnucuje odpovede. Je také, ako jeho škandalózny a škandalizovaný inšpirátor.
Poézia Básnik Boris Vian patrí medzi prekliatych a preklínaných básnikov. Je obdivovaný, napodobovaný, odmietaný a súdený, zostáva stálou inšpiráciou poézie maliarov, hercov, tanečníkov, rebelov, revolucionárov, ale aj hlásateľov čistého humanizmu, najmä však milencov. Všetci mŕtvi majú rovnakú kožu – tak sa volá jeho v literatúre vyslovené vyznanie, ktoré prišlo po jeho škandalóznom debute Napľujem na vaše hroby. Keby Boris Vian nemal čestnú sieň v Clermont-Ferrande hneď vedľa slávnejšieho provokatéra Jeana Cocteaua, priznám sa, že by som sa sotva v hýrivej plejáde, akou priam plytvá moderná francúzska literatúra, začal zaujímať práve o jeho meno. V krajine galského kohúta je množstvo autorov, ktorí uverejňujú pod pseudonymom. Je dosť takých, čo upútajú provokujúcim titulom celé generácie, ktoré bojujú proti rasovej neznášanlivosti. Vian nebol prvý, kto vyhútal, že Pán boh môže byť i žena, dokonca čierna. Keď po vojne letela černošská muzika, Armstrong a bugi-bugi, zapáčila sa mu najmä vtedajšia humanistická literatúra a filmová tvorba, z nej film Najlepšie roky nášho života a vojnový príbeh o piatich narukovaných bratoch Päť Sullivanovcov. „Ktorý?“, pýta sa mama poštára, ktorý prináša smútočný telegram z bojiska. „Všetci piati.“ Preto Boris Vian pod menom Vernon Sullivan štartoval ako rýdzo americký autor s reklamou vydavateľa, že kniha „bola v Amerike zakázaná“.
Francúzsko, vlasť revolúcie, slobody, gilotíny, rovnosti, bratstva, cisárstva a trikolóry, zakáže všetky jeho knihy a uvalí mu pokutu sto- tisíc frankov, ktorú neskoršie láskavo zmení iba na štrnásť dní žalára. Poviedky Mravce, román Dievčatá účty neskladajú, Jeseň v Pekine a čarovná bezočivá poézia nezavážia nič na miske váh justície. „Pozerá Boh a ľúto je mu hliny, myslel si snáď, že my budeme iní. To nie je dážď, to z neba tečú slzy – nechaj nás tak a prepáč, ak sme drzí…“ Bol? Až príliš. Prežil obdobie veľkých zmien v ľuďoch, národoch, aj na mape sveta. Pokračoval v tom, čo jeho veľký vzor Robert Desnos definoval ako vzorec života: „Zabiť, alebo dať sa zabiť, aby som sa nezabil.“ Ale aj: „Nemám rád život. Život ale má rád mňa. Drží sa ma a priviedol ma k poézii.“ Aká je tá jeho? Poézia čistá, ale nemorálna, lebo „…ak zbabral si to, Pane, poznáme strach a krvou páchnu dlane“.
Predsa však to nebola poézia, pre ktorú sa ocitol za mrežami s vypáleným znamením prekliatia. Prišili mu následky, mor, infekciu, ktorú jeho tvorba šíri. Kedysi sa Goethemu nič nestalo, hoci napísal Utrpenie mladého Werthera, samovraha, podľa ktorého si mládež masovo siahala na život. Ani Bocaccio, Casanova a Markíz de Sade si neodsedeli svoju erotickú chytľavú nákazu, hoci boli uväznení v chládku Bastily, či na Moste vzdychov za celkom iné kúsky. Ba aj kráľ tulákov Francois Villon mal hlavu v slučke šibenice, ale len za obyčajné krádeže a nie pre baladu o tlstej Margot a iné sexuálne inšpirácie. Boris Vian mal smolu. Istý obchodný agent zavraždil svoju zradnú milenku, pričom polícia na mieste činu našla na jej nahom tele knižku otvorenú na stránke, kde hrdina zavraždí milovanú devu. Kniha ako dôkaz. Jej titul bol Kašlem na vaše hroby.
Tanec Aká poézia je vysloviteľná rytmami tanca? Každá. Kráľovná pohybu dvadsiateho storočia, „božská“ Isadora Duncanová, to dokázala tancom. A prirodzene, melódiou a piesňou. Svet tŕpol úžasom nad zázrakom umeleckého vzkriesenia, nad bezočivosťou a rafinovanosťou spojenectva všetkých múz a ich spoločného menovateľa – emocionality, erotiky a estetiky. „Umenie samo nedokáže nič. Všetko dokáže jedine láska.“ Láska je pojem mnohoznačný. Tak ako výklad k umeniu. Marta Grahamová a Rudolf Nurajev viedli celoživotný protirečivý dialóg o právach moderného tanca – poprieť, či nepoprieť zatracovanú a oživovanú klasickú baletnú techniku, kým sa zhodli na vzájomnej koexistencii, či dokonca dopĺňaní, ako aj na jednoduchom fakte, že na nebi je dosť miesta pre všetky hviezdy. Odvtedy je možné prakticky všetko. Všetko? Podľa pražského rodáka Franza Kafku vznikol Popis jedného boja, ktorý načrtol spojením scénických, rečových, pohybových a muzikálnych prvkov rímsky rodák Giorgio Barberio Corsetti so súborom nesúcim jeho meno. Či ľudské tvory, či zvery, všetci hľadajú úkryt v stavbe, ktorá je peklom. Sám principál je jedným z trojice tanečníkov sugestívneho predstavenia, ktorého kafkovské vyznenie je v hľadaní slobody a nezávislosti, akejsi vysnívanej cesty do raja. Ohrozený raj uvádza v tanečno-dramatickej koláži, predvádzanej po Európe a Afrike so švédskou spoločnosťou Raande – Vo zo Stockholmu Lena Josefssonová.
Bez jediného slova prehovoril Goetheho Faust v divadle Mimodram v gruzínskom Tbilisi. Akoby z hlbín snenia tejto pradávnej kultúrnej ríše, s prastarou tradíciou poézie, povestí a legiend vychádza večné zvádzanie človeka, túžiaceho po žene, vášni a hlavne po poznaní. Až k Homérovej epopeji Odysea a Ulysses Jamesa Joyca siaha tanečné divadlo Total Theater z Viedne v známom predstavení Penelopa – Milly Bloom. Pod mimoriadne silným vplyvom Piny Bauschovej, stálej inšpirátorky pohybového divadla, blúdi Odyseus svetom, zatiaľ čo jeho verná Penelopa doma vyčkáva a odoláva drzým pytačom v neodolateľnom, viac hovorenom než pohybovom divadle, založenom na farebných i erotických efektoch. Aby antiky nebolo málo, siaha po nej aj Tanztheater z Weimaru. Aischylos napísal Oresteu v roku 458 pred Kristom a Peter Stein ju kedysi inscenoval na Schaubühne za jedenásť hodín. Teraz na tanečno-divadelné povraždenie celej kráľovskej rodiny podľa majstrovho diela postačilo Joachimovi Schlomerovi, najväčšej choreografickej nádeji Nemecka, len šesťdesiatpäť minút. Klasická baletná technika, kde dámy tancujú na špičkách, sa spája s moderným tempo – rytmom, bičovaným v kaskádovo stupňovanom dramatickom deji, ktorý krutosťou pripomína kus dejín nášho storočia.
Podobný pocit vyvoláva aj divadlo Gabrielly Bussbackerovej z Hamburgu, ktorá v Taľafatkách šťastia uprednostňuje tvorivý princíp „wok-in-progres“, spočívajúci v stálej premene priestoru pomocou svetiel a vo vyváženosti poetického slova a pohybu. Rovnako obdivujeme prelínanie moderných a klasických prvkov u Wiliama Forsytha. Veľkú poklonu maliarstvu vystrúhal bruselský tandem Nicole Massoux-Patrick Bonté, oživený figúrami veľkého zmyselného majstra štetca Lucasa Cranacha z 15. storočia – Posledné halucinácie. Ešte väčšiu poklonu bohyni Isadore Duncanovej ponúklo pred časom Duncan Centre v Prahe, hoci čistú poetickú kompozíciu, jednoducho pomenovanú A kde je Mária, až priveľa popretkávalo láskou, sexom, pôvabom, Schubertom, Bachom, Karlom Gottom, Ebenom, Verdim, náboženstvom, ale najmä veľkou odvahou hľadať nové tóny vyjadrenia a získať si ľahostajného diváka. Paleta použiteľnosti tanca v spätosti s literatúrou, hudbou a divadlom, ba aj maliarstvom je veľká. Sme radi, že sa básnikovi Borisovi Vianovi tiež ušla príležitosť, a tým radšej, že práve u nás.
Divadlo Bratislavský Boris Vian sa začína vo svetelne ohraničenom štvorci. Päť postáv po pirandelovsky hľadá autora. Je to dnes? Je to dávno? Je to presne ako v snoch. Zanechali všetko, nenechali si pre seba ani banálne spomienky. Hľadajú nové nedotknuté krajiny. Postupne zablikajú, zažíhajú sa svetlá. Biele a modré. Pohasínajú. Lebo: „Všade je to rovnaké. Dalo by sa možno začať znova.“ Ale: „Vždy sa prvé dotknú brehov čižmy mornárov a žoldnierov, potom prídu choroby, prostitúcia, plienenie a skaza.“ Sen tých, čo vstupujú do života, je totožný s večným snom ľudstva, s jeho návratom do detstva. Podľa Viana sú odsúdené, lebo „posádky tých objavených korábov netvoria filozofi a básnici“ a „prekvapení domorodci nepočujú Bachove fúgy, ale hrmenie diel“.
My, diváci, počujeme, vnímame a vidíme postavy Ďurovčíkovej choreografie a réžie v čistej kostýmovej kompozícii Alexandry Gruskovej, zoradené vo vyprázdnenej Čaneckého scéne, ako od začiatku s obrovským nasadením prezentujú vášeň a túžbu, hlad po poznaní a sklamanie z poznávania. Postavy majú mená: Monika, Nikol, Igor, Marek, Ján. Majú za úlohu stelesniť blahoslavených tichých, ktorým má patriť kráľovstvo nebeské, davy veriacich i spoločnosť predelená oponami na bielych a čiernych, na hlupákov a chudákov. Majú pretancovať a premilovať život, pozabúdať sa v mestečkách plných predsudkov, páchnucich malých tajomstiev a mŕtvej nikdy nerodiacej hliny. Predsa však, pri šokujúcej hrôze, ktorú vízie básnika vyvolávajú, v tom pekelnom tempe, v ktorom sa splietajú vždy v nových obmenách telá, v opojení dráždivého rytmu sú najpôsobivejšie chvíle ticha a zamyslenia.
Hľa poézia, dotknite sa, nebojte sa: „Dievčatá sú chutné, voňajú belobou a čistotou nesú sa štíhle, nepoddajné ako labute, majú v sebe zvláštnu hrdosť predčasne vyspelé deti. Sú to patricijky, ktoré vyrástli v predsudkoch malého zapadákova.“ A predsa sa časom „správajú ako obyčajné… a sú prieberčivé. Ich milý má byť chlap… mal by mať prácu a nemať dlhy. A mať nástroj… a patrične dlhý“. Ale „nemal by to byť židák, ani šikmooký… Arab, alebo nebodaj miešanec“. Labute sú hrdé. Priam ukážkovo, ako svedok o hlbokom cite básnika hlboko zasunutým pod palubu vlastného ja, zasypaným brutalitou, je krvavo -nežná rozprávka o vlkovi, koze a kozliatkach na až príliš moderný spôsob. V tom je aj Vianovo vyznanie: „Svet nám je les, ulica džungľa divá. To nie sme my, to ten, čo v nás sa skrýva.“ Herecky dominuje v zložitom, všestranne náročnom predstavení Dušan Cinkota, vari najväčšia nádej zo SND. Je to on, kto strhne, napodiv aj pohybovou kultúrou, citlivosťou a prirodzeným prednesom aj ostatných, medzi ktorými ťažko rozoznať profesných činohercov od „len“ tanečníkov.
Toto totálne nasadenie ústiace do syntetického divadla je stále sa napĺňajúcou ambíciou mladého a už ostrieľaného herca, tanečníka, choreografa a režiséra v jednej osobe, ktorou je „hrajúci tréner“ Ján Ďurovčík, ktorý sa okrem iného podieľa aj na librete. Z ďalších účinkujúcich pripomeniem, že vedľa seba takmer nerozoznateľne hrajú, tancujú a hovoria poslucháči konzervatória, VŠMU, či domácich alebo zahraničných tanečných štúdií. V predstavení dominuje mladosť. Prekvapujúca pohybová perfektnosť je síce nie vždy vyvážená prekričaným a udychčaným slovným prednesom, udržujúcim však dej i diváka v prudkom a stále sa stupňujúcom tempe. Najpôsobivejšie sú poetické miesta s neuveriteľným citovým zázemím, pochopiteľná úzkosť hľadania, v mnohom pripomínajúca pocitový svet dnešnej generácie. Práve pre tento spoločensky angažovaný prístup, odvahu nebyť iba hrajúcim a predvádzajúcim sa panoptikom, ale zrkadlom tváre spoločnosti, patrí tomuto predstaveniu naša pozornosť. Aká silná je pôsobivosť umenia aj v dobe komercionalizácie a prehodnocovania hodnôt, dokázala práve spätosť múzy poézie, tanca a hudby. Tá posledná nám v Bratislave, žiaľ, najviac pokrivkávala. Prekvapilo ilustrovanie Viana, básnika krajiny, ktorá zrodila Aznavoura, Montanda a Piafovú, Elvisom Priestleyom. Škoda.
Prajem Ďurovčíkovcom a ich Borisovi Vianovi, aby po šťastnej púti Slovenskom, Brnom i Prahou, našli chápavých a vďačných divákov v Európe, kde táto medzinárodne porovnateľná inscenácia patrí. Kiež teda „pozerá sa Boh“ a nemusí „ľúto mu byť hliny“.
Autor (1921) je publicista
