Všetko iné, len nie návod

sú niektoré skutočnosti veľké alebo výkony vrcholové či končiare nebotyčné, čo im už možno želať? Aby boli vyššie? Väčšie? Vrcholovejšie? Asi ani jedno. Vrcholové nech zostane vrcholovým a nebotyčné končiare také, aké sú. Takéto myšlienky sa ma zmocňujú pri čítaní najnovšej knihy básnických esejí či esejistických básní Ivana Žuchu. Zbierka obsahujúca 109 číslovaných krátkych (teda lyricky skratkovitých) „textov“ má názov pripomínajúci názvy starých filozofických traktátov: O prirodzenosti vecí. Spomenul som, že texty sú číslované. Číslovanie je akousi skrývačkou. Keby mal každý jeho „postreh“ názov, znamenalo by určité obmedzenie, rámcovanie, komentovanie autorského zámeru. Číslo tu slúži len na orientáciu. Informuje nás o zoradení a počte. Neprekvapuje ma to, že profesor Žucha sa „uchýlil“ k číslam: zvykol som si už, že pohľady a postrehy radšej predkladá, než ich komentuje. Čitateľovi sa nevnucuje, neprihovára sa mu. Jeho pohľady na skutočnosť sú neutrálne. Nie však neosobné. Ivan Žucha je majstrovský konštruktér. Vyberá slová, konštruuje vety a ponúka čitateľovi zložitosť ozvláštnenú jednoduchosťou. Mohol by som použiť novinársku frázu, že v Žuchovej knižke si každý čitateľ nájde to svoje. Široký záber tém si priam pýta takéto spontánne nachádzanie všeličoho (či čohokoľvek). Napokon, každý jeden uhol pohľadu, ktorý v tejto knihe možno nájsť, je špecifický akýmsi „vytŕhaním“ prirodzenosti z kontextu skutočnosti. K umnému výberu detailov z pozorovanej skutočnosti sa celkom prirodzeným spôsobom pripája aj autorova erudícia. Je výhodou, ak čitateľom Žuchovej knihy je niekto, kto už čosi pozná z oblasti prírodovedy, histórie a, samozrejme, z filozofie. Nemám prečo pochybovať o tom, že Žuchove pohľady na prirodzenosť vecí sú úprimné. Už z prvého čítania je jasné, že autor sa „neštylizuje do nejakej formy a ani sa nehanbí za demaskovanie vlastných pohľadov“, nech sú už akékoľvek. Z pohľadov „na seba“ je cítiť, že sám seba pozná dosť presne. Všeličo v Žuchovej knihe, zrejme zámerne, zostáva nedopovedané. Čitateľ je tak prizvaný k hre spoludotvárania textu. Zámlky uchránia túto knihu pred tým, aby sa stala zbierkou návodov. Hoci návody sú dnes „v móde“. Písať návody – to je sladké pokušenie fatamorgány úspechu. Žuchova knižka je všetko iné, len nie návod. Ani písanie pre zábavu. Ak predsa len pre zábavu, tak len pre vysoko intelektuálnu. Niektoré knihy sú určené na to, aby sa „len“ čítali, iné zas na to, aby nám „pomohli“ čosi pochopiť. Zo Žuchových textov sa k nám takáto pomocná ruka priam načahuje, pričom nechce znamenať nijaký záväzok, a my, ak chceme, môžeme zostať aj „v rovine“ čítania pre čítanie. Ako každá z doterajších Žuchových „literárnych“ knižiek, aj táto je určená na chvíle pokojného, ničím nerušeného, dôsledného hĺbania a sebaskúmania. Je to zrkadlo nastavené nielen prirodzenosti vecí, ale aj nám ľuďom, našim životom, myšlienkovým a citovým pochodom. Ak teda niekoho neteší „vidieť sa“ a na podnety nemá čas, nech radšej Žuchovu knižku nečíta. Ivan Žucha: O prirodzenosti vecí, Drewo a srd, Bratislava 2005, 115 s.