O tom, že vraj sú už všetci v Mexiku, iba ja tam nebudem, sme si spolu s Michalom Tučným nôtili pred niekoľkými rokmi. Skutočne, mnohí z nás zatúžili splniť si svoj detský sen, odcestovať do Mexika a prípadne po osemdesiatom deviatom i ľutovať, že sa vôbec vrátili nazad do vlasti, pretože ani v Mexiku nemôže byť tak divoko ako u nás. Túžba navštíviť Mexiko sa nesplnila ani samotnému Michalovi Tučnému, ktorý dnes sníva úplne iný sen na cintoríne v juhočeskej dedinke Hoštice u Volyně, známej z filmov o slnku, sene a…
Bolo obdobie, keď sme ako pionieri snívali o tom, že sa raz staneme kozmonautmi a vyletíme do vesmíru. Podaktorým sa to čiastočne i splnilo – namiesto do vesmíru však vyleteli iba zo zamestnania. Sú ľudia, ktorí vám budú vyčítať, že ste zabudli na splnený sen o slobode. Ach, úbohí demokrati z panelákov, ktorí nie sú schopní pochopiť, že sloboda je pre obyčajných smrteľníkov len slovo bez obsahu! To, čo má byť prostriedkom, stalo sa cieľom. Áno, kto sníval o tom, že raz bude môcť beztrestne na všetko a na každého nadávať, ten sa dočkal. Dočkal sa najmä toho, že jeho nadávky a ponosy nikto nepočúva, a možno, ak ho predsa len niekto počul, sa dočkal aj miliónových žalôb za takú či onakú urážku osobnosti. To všetko navyše vytvára falošný dojem, že máme medzi sebou skutočne osobnosti, ktoré treba chrániť. Časy sa však naozaj zmenili a každý z nás – námezdne pracujúcich – má celkom iné sny. Prízemné, obyčajné, sny také, o akých sa nám predtým ani nesnívalo. Snívame napríklad o tom, že sa nám konečne podarí vydržať s peniazmi od výplaty po výplatu, že si budeme môcť dožičiť aspoň skromnú dovolenku, že sa nebudeme musieť denne triasť o zamestnanie, že nebudeme musieť v samoobsluhe pri pokladni vracať časť tovaru, na ktorý už peňaženka nestačí, že naše dospievajúce deti nepadnú do osídiel drogových dílerov, že sa konečne nebudeme musieť poklonkovať ľuďom, ktorým by sme za normálnych okolností ani ruku nepodali. To všetko sú ešte menej splniteľné sny, ako tie o Mexiku. Povedané slovami novodobého klasika: čo je to za život, keď to, čo vás kedysi vzrušovalo, vás teraz vyrušuje. Treba však rozlišovať a vidieť rozdiely medzi snom a ilúziou. Sen je napríklad to, keď čakáme na lepšiu budúcnosť, ilúzia je, keď si myslíme, že nám ju daktorá z ponovembrových vlád zabezpečí, sen je stráviť dovolenku v Španielsku, ilúzia je myslieť si, že nás tam pán Rezeš pozve.
Aby sme však neboli nespravodliví, musíme konštatovať, že predsa len sú medzi nami ľudia, ktorí svoje detské sny realizujú, a to doslova za každú cenu. Presvedčil nás o tom náš pán „prezident všetkých občanov“ potulujúci sa po džungliach a nemocniciach Brazílie v čase, keď sa na nás tu doma hrnú povodne a pliagy rozličného druhu. Jemu sa vlastne splnili hneď dva sny – ten detský o brazílskej faune a flóre, i ten prezidentský – čo najčastejšie sa ocitať na stránkach novín. Aspoň sme pravidelne informovaní, kde (tiež) sa pohybujú naše peniaze. Možno by však bolo jednoduchšie a čitateľsky príťažlivejšie nezaťažovať podobnými problémami bežné noviny, časopisy i rozhlasové a televízne vysielanie a vydávať (samozrejme, so zahraničnou kapitálovou účasťou) reprezentačný, na kriedovom papieri tlačený časopis nazvaný Prvý občan Slovenska s prílohou Zažívací trakt. Jeho jednotlivé ročníky by po zviazaní mohli slúžiť ako študijný materiál nielen medikom, ale aj právnikom.
A čo sny nás ostatných? Obráťme sa s nimi na kompetentných s nádejou, že nám ich možno raz splnia. Obávam sa však, že skôr nesplnia, pretože, ako sa zdá, všetci sú už v Mexiku.
