Všetci sme boli najskôr deťmi

Pred rokom zomrel herec Jozef Króner, ktorému právom patrilo oslovenie Pán herec. Jeho umenie nám našťastie zostalo zachytené vo filmoch a na rozhlasových pásoch. V týchto dňoch vychádza kniha rozhovorov s Jozefom Krónerom OSUD TAK CHCEL, kde sú zachytené jeho myšlienky, názory, ale aj spomienky a túžby. Autorská dvojica JOZEF LEIKERT a MÁRIA MACKOVÁ pracovali s Jozefom Krónerom posledné dva roky jeho života. Kniha k nedožitým 75. narodeninám umelca práve vychádza vo vydavateľstve LUNA.

Deti tvoria vo Vašom živote zvláštnu kapitolu. Kde sa vo vás berie toľko láskavosti k týmto malým šarvancom?
Môj milovaný Antoine de Saint-Exupéry raz vyslovil myšlienku, že všetci dospelí boli najskôr deťmi, ale málokto si na to pamätá… Tak to cítim aj ja. Exupéry určite nemyslel na to, že by ľudia zabúdali na obdobie svojho detstva, veď k nemu sa kedy-tedy každý z nás vracia, skôr myslel na bezprostredné, hravé a ničím nezaťažené detské srdce, ktoré si málokto dokáže zachovať aj v staršom veku. Keby to dokázalo viac ľudí, život by bol krajší, šťastnejší. Dúfam, že ja medzi nich patrím. Tajomstvo mojej lásky k deťom väzí v tom, že po celý život som zostal dieťaťom a v mysli sa stále preháňam po kysuckých kopcoch. Žiadne z detí by dnes neuverilo, keby som mu rozprával, ako dvanásť krónerovských hladošov skúšalo, ktorá tráva je jedlá. Takí sme totiž boli hladní. Mamu trápilo, že nás nemá čím nasýtiť, a isto aj preto nás vťahovala do rozprávok, aby nás aspoň dáko oklamala. Na chvíľu sme zabudli na hlad, akoby nám tie prenádherné rozprávky napĺňali prázdne žalúdky… Moje detstvo bolo neľahké, no zato veľmi intenzívne, preto nechcem z neho nikdy vyrásť.

Detská duša je vraj najčistejšia a najvnímavejšia. Všetko dobré, čo do nej zasejeme, sa raz zúročí…
A niekoľkonásobne. Len treba mať trpezlivosť, lebo detváky si vyžadujú celého človeka. No sám neviem, ako to majú stihnúť mladé rodiny, keď chodia do roboty, aby ako-tak vyžili. No mnohí sa pachtia len za peniazmi, mali by zľaviť zo svojich nárokov a nesnažiť sa mať odrazu všetko, lebo deti tým len kazia. Nech im radšej prečítajú rozprávku a porozprávajú sa s nimi ako s dospelými. Často chodievam do škôl na besedy a vidím, čo deťom chýba – láska, neha, trpezlivosť. Verte, od detí sa môžeme veľa naučiť aj my dospelí. Poznáte vari krajší pohľad, ako majú deťúrence? Neopakovateľný a podmanivý je aj ich úsmev. Vždy som sa chcel usmievať na svet tak, ako to vedia len ony. Ktovie, či sa mi to aspoň raz podarilo.

Deti považujete za najvďačnejších divákov a rozhlasových poslucháčov. Čím si vás získavajú?
Ak náhodou sedím v hľadisku, nemusím sa ani pozerať na javisko, stačí mi sledovať deti, a presne viem, ako herci hrajú. Detský divák je oveľa citlivejší ako dospelý. Neuveriteľne sa poteší, keď zbadá postavičku, ktorá je ešte prostoduchejšia ako on, zrazu mu prekrásne stúpne sebavedomie. Najtypickejším príkladom je môj Kubo.

V dnešných časoch sa veľmi neberie ohľad na citlivú detskú dušičku. Zo všetkých strán na ňu útočí násilie, stačí si zapnúť televízny prijímač. Kam to speje?
Je mi z toho smutno a nevidím východisko, lebo za všetkým sú peniaze. A veľké peniaze. Privádzajú ma do zúrivosti pofidérne americké kreslené filmy plné agresivity. Z remeselnej stránky sa im dá ťažko niečo vyčítať, ale z obsahovej? Stupidita najväčšieho rangu. Čudujem sa našim televíziám, ale aj všetkým, ktorí tieto filmy nakupujú a pripravujú do vysielania, že sa dávajú na takúto prácu. Pripadá mi to, akoby deťom ponúkali zbrane. A potom sa čudujeme, že aj u nás je toľko násilia, veď to tie deti vidia už odmalička. Aj dcére Zuze som povedal, nech si dobre rozmyslí, čo bude dabovať, i keď uznávam, že slovenský herec nemá v tomto smere veľa príležitostí a dobre nadabovať film je ukážkou hercovho veľkého majstrovstva…

Ak už hovoríme o deťoch, často bývajú aj vašimi hereckými partnermi. Ako sa vám s nimi hrá? Mnohí režiséri sa detských hercov boja, pretože sú pred kamerou nevyspytateľní. Vy máte asi iné skúsenosti…
Deti sa mi páčia práve pre ich nevypočítateľnosť, v tom sú pred kamerou krásne a nútia dospelých hercov vymýšľať, aby sa im aspoň trochu priblížili. Pre mňa sú deti inšpirujúce v bezprostrednosti, práve od nich som sa naučil odovzdať sa celý tomu, čo robím. Pri práci s deťmi veľa záleží od režiséra, ako ich vie pred kamerou zaujať a vtiahnuť do deja. Niektorí režiséri nevedia vychádzať ani s vlastnými deťmi, ako potom chceme, aby dobre vychádzali s cudzími? Neraz sa mi potvrdilo, že s deťmi vie pracovať len skutočne dobrý filmár a dobrý človek. Ale to už dávnejšie povedal aj Milan Rúfus, že pre deti môže tvoriť len veľmi dobrý umelec.

O dnešnej mladej generácii sa veľa diskutuje. Svoj názor na ňu máte aj vy. Rozumiete jej?
Chápem ju, i keď často nad ňou krútim hlavou. Naša generácia sa s tou dnešnou nedá veľmi porovnávať, lebo dnes je svet úplne iný… Mladých ľudí mám rád, fandím im, ale zdá sa mi, že im chýba väčšia pokora, úcta a tolerancia. Koľkí z nich možno ani nevedia, o čom hovorím… Nechcem vyzerať ako frflajúci starý pán, ale ako nebyť smutný? Všeličo sa zmenilo k horšiemu. Tá dravosť, závisť, arogancia. Asi preto je dnes svet taký, aký je – chorý. A tie apokalypsy, čo vznikajú raz na jednom, raz na druhom konci našej maličkej planéty. Som však optimista a verím, že ešte stále môže nastúpiť múdrosť, hoci aj v podobe umenia, ktorá ukáže človeku, ako byť lepším, skromnejším i milším.

Myslíte si, že o všetkom, čo treba urobiť na zlepšenie medziľudských vzťahov, dávno vieme, len to nedokážeme dotiahnuť do konca?
Návod na život neexistuje, ako neexistuje návod na dobro ani na zlo, ak neberieme do úvahy Desatoro. Kto učí ľudí byť zlými, zákernými? Táto burina rastie sama, ale dá sa vyplieť. Musia to robiť rodičia hneď od kolísky, od nich závisí, čo zasejú do detskej dušičky. Vzťahy v rodine sú základom všetkého. Keď deti nevidia, ako sa majú k sebe správať rodičia, nebudú to vedieť ani ony. Odkiaľ sa to majú naučiť? Detváky ešte nevedia ako uchrániť našu modrú planétu pred zlom a nenávisťou, ale rodičia to vedia, a predsa to nerobia. Nechcú? Nedokážu? Sme takí hlúpi, alebo až takí premúdrení?

Hovoríme o chorom svete. Ako ho vyliečiť, ako vyliečiť sami seba? Na to treba veľa sily, ale máme ju? A odkiaľ ju brať?
Silu treba hľadať v poctivej práci. Keby si každý tú svoju robil najpoctivejšie ako vie, pohli by sme sa z miesta. Ale to by sme museli chcieť všetci. Nedá sa, aby jeden bol čestný, charakterný a druhý mu robil podrazy. Mrzí ma, že sa spomedzi ľudí vytráca cit. Svet je chorý preto, lebo sme sa odcudzili, sme falošní, klameme sa navzájom, dokonca klameme sami seba. Dnes je oveľa naliehavejšie ako kedykoľvek predtým prinášať nádej nášmu rozbitému svetu, hoc aj umením. Práve umelci sú povinní pozbierať všetky čriepky a zlepiť veľkú mozaiku. Práve im prináleží priniesť stratené svetlo, aby ľudia videli, že pomôcť si možno jedine láskou.

To by malo platiť najmä pre mladú hereckú generáciu. Neraz sa jej vyčíta, že je iná, ani zďaleka nie taká, ako tá vaša. Buď nevie, alebo nechce nechať všetko na javisku…
Ja nad ňou palicu nelámem. Je iná ako naša generácia, ale nie o nič horšia. Skôr by som povedal, že technicky lepšie pripravená, zdatnejšia, sebavedomejšia. Ale aj nedočkavá. Hneď chce mať len úspechy a slávu. Rozdiel vidím i v tom, že my sme mali len divadlo, dnešní mladí herci majú navyše televíziu, film, rozhlas a dabing, čo ich priveľmi rozptyľuje. Sú málo trpezliví a chýba im skromnosť. My sme vchádzali na javisko ako na posvätnú pôdu a mne sa veru zakaždým rozbúšilo srdce. Súčasní mladí herci sa mi zdajú menej citliví a málo pokorní. Netvrdím, že všetci sú takí, ale ich výsledná práca veľa napovedá. Hovorím to len preto, že rád chodím na študentské predstavenia poslucháčov Vysokej školy múzických umení. A viete, že sa napriek tomu, čo som povedal, vždy aj niečomu podučím? Mladým adeptom herectva som odjakživa držal palce. Ak ich chceme usmerniť, musíme sa snažiť porozumieť ich filozofii, veď mládež sa v každej dobe bije za svoje práva. To jej nemôžeme zobrať, lebo tam sa obrusujú hrany, tak sa kalia opravdivé talenty. Ak by som mohol mladým hercom poradiť, čo nerád robím, lebo viem, akí sú na rady starších citliví, červenou ceruzkou by som podčiarkol dve slová – skromnosť a pokora.

Viacerí herci a režiséri učia na Vysokej škole múzických umení a pomohli rozvinúť nejeden talent. Vám nikto nikdy nenavrhol, aby ste odovzdávali svoje bohaté skúsenosti na vysokej škole alebo konzervatóriu?
Nie, nikto ani raz neprejavil o mňa záujem. Priznám sa, ani som po tom netúžil, lebo si myslím, že by som bol zlý pedagóg. Keď už hovoríme o vysokej škole, nedá mi, aby som nepovedal k tomu svoj názor. Mnohí mladí herci majú málo odpozorovaný život. V škole sa asi viac učia teóriu. Učitelia by mali chodiť so svojimi poslucháčmi napríklad po trhoviskách, staniciach, úradoch práce, obchodných domoch a iných frekventovaných miestach, kde pulzuje život. S otvorenými očami by mali ísť aj do nemocníc, domovov dôchodcov, materských škôlok. Druhá veľká pripomienka sa týka dievčat. Tie by sa mali dostávať na javisko skôr. Mladá herečka prichádza do divadla, ak nerátam občasné hosťovanie, na čo nemá každá šťastie, až po skončení školy, ako 22-ročná alebo ešte staršia. A to je už neskoro. Vtedy by už mala mať za sebou niekoľko veľkých úloh. A vôbec, na vysokú školu idú adepti herectva veľmi neskoro. Možno by hercom stačilo dobré konzervatórium, niekedy som dokonca na pochybách, či talentovaní herci potrebujú vysokú školu. Poznám niekoľkých, ktorí sa bez nej stali výbornými hercami. A to nehovorím preto, že ja sám nemám vysokú školu, dokonca ani herecké konzervatórium…

Nezdá sa vám, že ste niekedy príliš moralistický a prehnane kritický?
Dúfam, že nie. Iba sa snažím toho druhého nabádať na dialóg, uvažovanie, toleranciu, aby sme si porozumeli a boli k sebe aspoň o krok bližšie. Hoci mi vek už dovoľuje byť k niektorým veciam kritickejší, nerád to robím. Ak predsa len takto vyjadrím svoj názor, neznamená to odsúdenie, zavrhnutie, ale upozornenie. Tým, že pri svojej práci narábam s citom človeka, usilujem sa preniknúť hlbšie do jeho duše.

(Celkovo 7 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter