Začiatkom apríla uviedli v priestoroch Mestskej knižnice v Bratislave medzi čitateľov novú básnickú zbierku Opičí cirkus autora už neuveriteľne desaťročia sprítomňujúceho energiu modernej slovenčiny.
A autora všestranného: bol šéfredaktorom časopisu pre mladú literatúru a umenie Dotyky, stal sa ním v roku svojho knižného debutu Výstrel z motyky spoločne s Jozefom Urbanom a Jánom Litvákom, v roku 1999 presídlil do Slovenského rozhlasu, kde bol o. i,. šéfredaktorom Rádia Devín.
Svoju všestrannosť dokumentoval v rozličných novinárskych žánroch, či už v mienkotvorných a „mienkotvorných“ médiách alebo v bulvári ako autor piesňových textov; ako novinár pôsobí doteraz, aj keď je pracovníkom Národného osvetového centra. Rozmach talentu preukázal aj v próze, najnovšie v strhujúcej novele Strážca kameňov, kde vlial literárny život a živosť dialógov do starého bratislavského cintorína. Napokon aj najnovšia zbierka obsahuje štrnásť básní čiastočne pod spoločným názvom Moje obľúbené cintoríny a čitateľ z nich pochopí, že vznikali v časoch pre autora neľahkých a čím mu bolo horšie, tým rýchlejšie prichádzali básnikovi do pera verše. Preplieta sa to zbierkou, priam žeravo to cítiť v básni Mama, ktorá obsahuje vetu viet nielen v Bančejovej poézii. Je to verš: svetlo je prezlečená tma. Všetko je inak, naopak v tomto čase, tma sa maskuje, vydáva sa za svetlo, básnik to vidí a my s ním to môžeme vidieť vo všetkých našich dňoch. Určite pre každého tvorcu, ale nielen preňho sa stane nezabudnuteľná štipľavo bolestno-úsmevná Daňová balada. A ťažko si nezapamätať fakt z Bančejových veršov o tom, že boli krčmy, v ktorých sa snívalo a teraz sa tam najmä tára. Básnik hovorí o krčmách, ale čitateľ vie aj mnoho iných miest, kde tárajstvá surovo vytlačili sny.
Zbierku Opičí cirkus sprevádza výrečnými autorskými fotografiami z cirkusovej manéže. Do života ju uviedol Robo Roth, prítomní mohli v jeho podaní o. i. počuť zarecitovať tiráž: bolo to naozaj výborné podanie faktov, z ktorých zaznelo, že zbierku podržal z verejných zdrojov Fond na podporu umenia a vytvorenie diela podporil Literárny fond a vydala Matica slovenská v Martine. Tieto fakty zneli ako báseň, pre každého tvorcu je v dnešnom knižnom svete podpora životodarná. Nebol by to originálny Maroš Bančej, keby neodmietol rituál krstu knihy s odôvodnením, že „krstia sa iba deti a lode“ a tak sudičkou sa stala po „dlhých rokoch spolupráce, lásky a nenávisti“ Desanka Dudášová – zbierku posypali popolom z nanajvýš pre autora nepríjemnej listiny o minulosti, popolom spálenej listiny i minulosti. A jedným z unikátnych hudobných čísiel najlepších súčasných rockových gitaristov Slovenska sa stala strhujúca pieseň Papierová láska. Do slovenskej poézie vstúpili robustnou silou verše stvorené bolesťou a ťarchou, verše prinášajúce do slovenčiny nové nezabudnuteľné obrazy. Verše, ktoré vylovila iniciatíva vydavateľa z Martina, ktorému bolo zrejmé, že autor Bančej má v rukopise celú zbierku, aj keď o tom nikto nevedel.
