Vrcholy diela Eugena Suchoňa – Hudba a politika

Naša hudobná historiografia pojmom „hudba na Slovensku“ označuje zvyčajne hudbu, ktorá na Slovensku znela v 13.-19. storočí. Pojem „slovenská hudba“ sa používa na označenie hudby slovenských autorov, ktorá vznikala ako národný variant európskej hudby nadväzujúci na tvorbu národných škôl 19. storočia. Slovenská hudba, využívajúca tak podnety hudobného romantizmu a moderny ako prvky slovenského folklóru, je teda výtvorom 20. storočia. Jej vznik bol vďaka spoločensko-politickému vývoju Slovenska oneskorený, stalo sa to až na pôde Československej republiky. Bola výtvorom domáceho dedičstva, nových ašpirácií, pražských impulzov, českého hudobného školstva a troch kľúčových osobností – Alexandra Moyzesa (1906-1984), Eugena Suchoňa (1908-1993) a Jána Cikkera (1911-1989). Práve ich tvorba si získala neskôr označenie „slovenská hudobná moderna“. Eugen Suchoň prejavil svoje skladateľstvo vo veľmi skorom veku, základné skladateľské vzdelanie získal na Hudobnej a dramatickej akadémii u absolventa lipskej školy Frica Kafendu a na pražskej Majstrovskej škole u Vítězslava Nováka. V jeho prístupe ku kompozícii sa prejavoval od začiatku nielen výnimočný talent, ale aj celkom mimoriadny stupeň kritickej zodpovednosti, a práve ten mu prikazoval otvoriť sa voči potrebám doby. Problém vzniku národnej hudby visel vo vzduchu, formulovali ho českí vzdelanci, slovenskí kritici aj široká kultúrna verejnosť. Suchoň sa so svojimi vrstovníkmi naplno zapojil do tohto budovateľského úsilia, ktorého výsledkom mali byť nielen vlastné skladby, ale aj vznik hudobných inštitúcií a hudobnej verejnosti. Všetci poznali úroveň domáceho hudobného života, v ktorom dominoval malomeštiacky tradicionalizmus, nezáujem a zanedbateľné umelecké potreby a kritériá štátnej správy. Práve znalosť domácich pomerov vytvorila v mladých skladateľoch presvedčenie, že umelecký program „slovenskej hudobnej moderny“ nemožno realizovať bez mezaliancie s politickou mocou. A štátna moc bola na Slovensku všelijaká a celkom iste nie stabilná. Suchoňova tvorivá zodpovednosť sformovala jeho dielo v cykloch, v ktorých postupne riešil kompozičné i koncepčné problémy. Cykly pozostávajú z nastolenia východísk, prípravných skladieb a vrcholov. Suchoňovo prvé tvorivé obdobie, obdobie nastolenia kompozičných východísk a prijatia myšlienky národnej hudby vrcholí kantátovou kompozíciou Žalm zeme podkarpatskej z roku 1938. Česká báseň Jaroslava Zatloukala Podkarpatoruský žalm vznikla z úžasu nad biedou krajiny Rusínov. Suchoňa Zatloukalov text fascinoval, spolu s Ivanom Ballom ho preložili a presťahovali – asociačná rovina opisu biedy sa presunula na Slovensko. Impulz k skladbe nepochádzal len zo zhudobnenej básne a sociálnej mizérie, krstnými otcami Suchoňovho Žalmu sú aj skladby Psalmus Hungaricus Zoltána Kodálya (1923) a Tri básne z cyklu Máriin život Alexandra Albrechta (1929). Veľkolepý Žalm zeme podkarpatskej 29-ročného autora bol nielen vrcholom jeho dovtedajšej tvorby, bol zároveň vrcholnou kompozíciou fenoménu „slovenská hudobná moderna“. Slovenský žalm sa odpremiéroval na koncerte k narodeninám Vojtecha Tuku, odvtedy sa periodicky hráva a jeho pôsobivosť je uhrančivá. Fenomén „slovenskej moderny“ má však aj svoj tieň. Suchoň si české, rusínske, nemecké a maďarské korene svojej slovenskej skladby nepochybne uvedomoval. Kontextové syntézy politickej moci však napokon rozhodli celkom inak. Interpretácie diela čoskoro vymazali z jeho histórie nielen Rusínov, ale aj jeho krstných otcov. Nespomeniem si, že by sa u nás zahrala kantáta Kodálya a Albrechtovo oratórium, ktoré predstavuje jednu z našich najvýznamnejších skladieb, zaznelo počas môjho života jediný raz. Nádherná Suchoňova kantáta o ponížených bola v kontexte slovenskej hudobnej moderny povýšená ako vrcholová kompozícia, ktorou nepochybne bola. Bolo však naozaj potrebné zároveň ponižovať iné, „neslovenské“ hodnoty? Suchoňova opera Krútňava z rokov 1941-1949 predstavuje vrcholovú kompozíciu autorovho zrelého obdobia. Vznikla z autorovej snahy o vytvorenie pôsobivej národnej opery. Autor si vybral na zhudobnenie novelu Mila Urbana Za vyšným mlynom a jej libreto vytvoril v spolupráci so Štefanom Hozom. Suchoňova národná dráma, pre ktorú bol onedlho vytvorený slogan „prvá slovenská opera“ (v zozname slovenských opier od Igora Vajdu sa pritom nachádza na 34. priečke), vznikala dlho a mlyny dejín sa mleli veľmi rýchlo. Milo Urban bol v čase výberu predlohy šéfredaktorom Gardistu, po vojne utiekol do Rakúska, kde bol internovaný, eskortovaný a napokon súdený. Premiéra dokončeného diela prebehla však už po Víťaznom februári a meno Mila Urbana by sme márne hľadali v premiérovom bulletine. Námet opery a prostredie deja však hlboko zarezonovali u novej politickej moci. Jozef Kresánek mi kedysi popísal situáciu, v ktorej sa premiéra odohrala. Bratislavskí kritici si v tomto čase nastupujúceho teroru socialistického realizmu celkom pragmaticky počkali na posudok-rozsudok vyšších miest. A Zdeněk Nejedlý posúdil-rozsúdil: ľudové prostredie deja podľa neho umožňovalo chápať Krútňavu ako pendant českých národných opier, a tak zodvihol palec smerom nahor. Akurát bolo potrebné odstrániť kresťansko-katarzné vyznenie diela a nahradiť ho víziou mravnej sily ľudového kolektívu. Sujetový zásah do diela, masakrujúci autorský zámer, si napokon vyžiadala komisia, zložená z vrcholných predstaviteľov komunistickej elity – sedel v nej Ladislav Novomeský, Juraj Špitzer, Vladimír Mináč a Andrej Bagar. Zmrzačený variant diela, vyrastajúceho z konceptu národnej hudby, sa potom začal glorifikovať ako ten najnárodnejší variant socialistického realizmu a táto interpretácia mu ostala až do skonu režimu a jeho ideológie. Krútňava mala teda verejný život a potichu sprisahanecky šírenú pravdu o pôvodnej verzii, na ktorú sa postupne zabudlo. Ja sám si po celý život neviem zapamätať, či Katrenino decko splodil vrah jeho otca (verzia 1949) alebo obeť vraždy (verzia 1952-1989), pričom mi naozaj nie je ľahostajné, či sa okolo nás šíria gény vrahov alebo ich obetí. Komunistické orgány sa vyznamenali v kauze „prvá slovenská národná opera“ – doplietli vraha s obeťou. Z myšlienky sa stala karikatúra a táto karikatúra slúžila šíriteľom slovenskej podoby socialistického realizmu. Z Krútňavy sa stala socha. Až pred tromi rokmi Eva Jankulárová preskúmala kauzu Krútňava pomocou autorských textov. Roku 1949 sa premiérovala pôvodná verzia, na Pražskej jari 1950 sa uviedla komunistami vyžiadaná revízia, 3. verziu Zdenka Chalabalu priniesol roku 1952, kompromisná verzia, s ktorou sa napokon stotožnil aj autor bola uvedená roku 1963 v spolupráci Krišku a Vajdu, v 5. verzii bol pretextovaný záverečný katarzný zbor (1963-1999) a na ňu nadviazala aj 6. inscenácia (1999). Ideológovia komunizmu urobili z Krútňavy zároveň sochu aj kaliku – takýto život jej naplánovali a takto aj žila. Nemali odvahu zabiť dieťa, ktoré sa rodilo devať rokov, ale odvaha k jeho skaličeniu im nechýbala. Jankulárová porovnala všetky verzie a dospela k tejto pravde: dielo od čias premiéry neodznelo v autorskej verzii, bola skaličená jeho dramatická štruktúra, vynechané postavy Básnika a Dvojníka, napĺňajúce autorskú dramatickú koncepciu, bola deformovaná jeho sémantika. Krútňava je v skutočnosti nezvestná. Takto dopadla mezaliancia s politickou mocou komunistov. Osud sa s Krútňavou kruto zahral a nemožno sa čudovať, že nemá nijakých potomkov.