Vražedné pole

Hoci jeho aktéri si to neuvedomujú, začala sa pointa tohto príbehu niekedy pred desiatimi rokmi. V istej inštitúcii prakticky z hodiny na hodinu odvolali šéfa, inštitúciu zbavili formálnej suverenity a urobili z nej oddelenie inej inštitúcie. Síce rovnako nesuverénnej a podriadenej tým, ktorí odvolali jedného z aktérov príbehu, ale to v tej chvíli nehralo nijakú úlohu. Aspoň zdanlivo a aspoň v tej chvíli nie. Z odvolania sa rýchlo stala aféra nielen osobného a nielen miestneho významu. Odvolanec, pre vrchnosť nepohodlný preto, lebo zjednodušene povedané pre svoju rozpočtovú inštitúciu ustavične čosi žiadal (právom), totiž o svojom odvolaní upovedomil jednu spravodajskú agentúru. O hodinu už o kauze vedeli všetky médiá a odvysielala ju aj jedna z televízií. Moderátor zjavne netušiaci, čo je podstata prípadu, povedal pred kamerou niekoľko rozhorčených slov a išlo sa ďalej. Pár dní a médiá aj ich respondenti (čiže s výnimkou tých, ktorých sa to bytostne týkalo, všetci) na aféru zabudli. Pretože som o onej inštitúcii ešte v jej lepších časoch párkrát písala a jej život z diaľky stále trochu sledovala, chcela som vedieť viac. A nie iba o osude odvolanca. Zaujímal ma aj ďalší osud onej inštitúcie. Jej pôsobnosť sa totiž dotýkala oblasti, v ktorej podobné inštitúcie pre nedostatok štátnych a potom akože obecných peňazí zanikali ako huby v suchu. Požiadala som teda človeka, ktorému ju ako danajský dar hodili na krk, o stretnutie. Čo ako mu pozornosť médií v tejto kauze bola nepríjemná, bol korektný a neodmietol. Zhovárali sme sa čosi vyše hodiny a ja som sa za ten čas dozvedela nielen to, ako mu pri rozhodovaní, či „ponuku“ vrchnosti prijať, či neprijať inštitúciu zbavenú suverenity pod krídla svojho stánku, priložili na krk nôž. Ak ju neakceptuje, môže ísť. Nájdu sa iní ochotní. Hovorili sme aj o tom, ako biedne sa žije kultúrnym inštitúciám (lebo o inštitúciu z oblasti kultúry išlo), ale aj o tom, ako neľahko sa v malých mestách a mestečkách ďaleko od centra žije ľuďom, ako si veľmi nemal z čoho vyberať, lebo je živiteľom rodiny. Havkáči, čo majú pocit, že sa kŕmia všetkou dostupnou múdrosťou sveta (ale zúročujú ju akurát na exkrementy vhodné pre odpadové kanály) vtedy rovnako ako teraz tvrdili, že je to len literárna propaganda a problém neschopnosti neschopných, a tak sa zdalo užitočné pozrieť sa na problém cez prizmu ich názoru. Nepomohlo. Na fakte, že k rošáde, aká sa odohrala ďaleko od centra na poli kultúry výdatne pomohol aj existenčný problém a nedostatok pracovných príležitostí v regióne, to nezmenilo vôbec nič. Ani na tom, že tá rošáda bol len kamienok, ktorý spustil vlnu ďalších rošád. Krátko po príchode do redakcie, kde som vtedy pracovala, mi volal odvolancov veľmi rozčúlený kolega. Totiž, hoci sa zo suverénnej inštitúcie stalo len vazalské oddelenie, viesť ho mohol iba človek z fachu, a tak danajský dar putoval ako štafeta ďalej. „Ponúkli“ ho jemu. Pravda, ani v jeho prípade sa to nezaobišlo bez noža na krku. A nie hocijakého. Ak funkciu neprijme, odvolanec v inštitúcii nesmie zostať a na jeho miesto dosadia niekoho zvonka. A ak aj prijme, ale v novinách sa o kauze zjaví čo len zmienka, odvolanca vyhodia aj tak. Preto ma preboha prosí, aby som o tom všetkom nepísala. Ak to urobím, odvolanca sa v inštitúcii nepodarí presadiť ani ako radového zamestnanca a bude mať existenčné problémy. Nesľúbila som, že nenapíšem. Ale sľúbila som, že si to nechám prejsť hlavou a minimálne sa spýtam aj toho, koho sa celá záležitosť týka najviac: inkriminovaného nepohodlného. Jemu medializácia neprekážala. Naopak. Ibaže myslieť bolo v tej chvíli potrebné nielen naňho a na jeho situáciu, o ktorej tvrdil, že v nej nemá čo stratiť, ale aj na situáciu tých druhých. Nôž sa teda presunul na ďalší krk. S jeho ostrím na koži sa mi nepísalo ľahko. Text však vyšiel. Ale aby neublížil tým, ktorých sa mal zastať, zvolila som si podobne ako teraz formu bez mien. Ak by sa teda vyhrážanie miestnych mocných bolo naplnilo, bolo by to gáganie trafenej husi. A to by sa už ďalšej pre nich veľmi nepríjemnej medializácii neboli vyhli ani oni. Vlna emócií opadla, odvolanec zostal v inštitúcii ako radový zamestnanec, zdanlivo sa všetko urovnalo, ľudia navzájom komunikovali a komunikujú, aj keď nie tak, ako keby sa nič nebolo stalo. Pozitívne vyústenie? Ani zďaleka nie. Toto víťazstvo totiž doliehalo na všetkých roky ako ťažký balvan a jeho ťarcha sa stupňovala. Pôvodný inkriminovaný sa, pravdaže, búril. Búril sa tam, kde bol, ale aj vyššie. Ba keď mu bývalý kolega, teraz šéf ukladal nejaké povinnosti, až najvyššie. Človek zvyčajne svoju záchranu neodpúšťa. Neraz ani vtedy nie, ak mu záchranca zachráni život. Zniesť to, a ešte k tomu so cťou, bez pomsty, to dokážu iba nemnohí. I stalo sa, že tí, ktorí odvolanca pred rokmi vyhodili, urobili ďalšiu rošádu. Vrátili ho veľkodušne na jeho miesto. Rozhádaní podriadení sa ovládajú ľahšie ako tí, čo držia spolu. Je predsa výhodné, že do toho, ktorý vtedy (nielen na naliehanie vrchnosti, ale aj kolegov) pristúpil na vtedajšiu rošádu, teraz kopú. Všetci. Kopnúť si, ak nie inak, tak aspoň rečami, je predsa také uspokojujúce… A odvádza to pozornosť od kadečoho iného. Napríklad aj od uvedomenia, ako nitky nášho konania poťahuje niekto iný. Kopnúť si, udrieť, zraniť, zabiť. Zabiť… Myšlienok na tento príbeh som sa pred dvoma dňami ani na minútu nevedela zbaviť počas sledovania britského filmu Vražedné polia. Lebo hoci sa tento film o genocíde v Kambodži nakrútený podľa skutočnej udalosti prezentoval ako príbeh nielen o vraždení, ale aj o krásnom priateľstve, bol to najmä ochromujúci, hrôzy a nízkosť ľudí dokumentujúci príbeh o tom, ako blízko má ľudská bytosť k tomu, aby zo života (svojho aj tých druhých) urobila vražedné pole.