Pravicové vlády začínajú „bojovať“ proti hroziacej druhej vlne krízy tou istou ideológiou, ktorá ju zapríčinila. Nositeľ Nobelovej ceny, profesor ekonómie na 300-ročnej americkej vysokej škole, ale aj ďalší odborníci varujú, že takto ekonomické problémy ešte viac prehĺbia.
Vlani sa zdalo, že sa ultraliberálne ekonomické názory presúvajú z reálnej politiky do akademického skanzenu. Ikony kapitalizmu, ako George Soros či Alan Greenspan, priznali jeho zlyhania, svoje omyly, ba ohlásili koniec kapitalizmu. Miliardy dolárov prúdiace do vymývania mozgov verejnosti sa však ukazujú ako lepšia investícia než všetky dôchodkové fondy sveta.
Ústupky európskych politikov
Jedna krajina po druhej, najmä na starom kontinente, ohlasuje rozpočtové škrty. Ide o prestrašenú reakciu na akúsi pomyselnú nespokojnosť imaginárnych finančných trhov, ktorým sa vraj po Grécku nepáči verejné hospodárenie v ďalších štátoch. Ešte pred vyše mesiacom prišli do Bruselu nahnevaní európski lídri. Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou otvorene hovorili o zákerných a premyslených útokoch na euro. V zákulisí sa dokonca šepkalo o nejakých možných amerických záujmoch za nimi. V každom prípade poukazovali na to, že európska ekonomika, ale ani hospodárenie členov Únie nie je v takom zlom stave, aby to zdôvodňovalo oslabovanie eura. Najvplyvnejší „hráči“ prišli s návrhom na ratingovú agentúru a prísnu reguláciu bankového sektora i finančných operácií. Odhodlanie pravicových politikov prebrať na seba konečne zodpovednosť aj za hospodárenie svojich štátov a celého kontinentu však vydržalo iba chvíľu. Opäť ustupujú „diktátorom z trhu“. Namiesto toho, aby ich podriadili verejnej kontrole, hrnú sa do nezmyselnej regulácie a podriadenosti vládnych ekonomických politík. Už je to znovu tak, že diktovať začínajú „trhy“ politikom a teda občanom namiesto toho, aby verejnosť diktovala „trhom“, ktoré žijú z jej peňazí. Nedostatok sebareflexie a odvahy prijať radikálnu reformu ekonomiky, ktorá odstráni nerovnosti a deformácie, bude mať vážne dôsledky.
Nové uťahovanie opaskov
Jedna európska vláda po druhej ohlasuje úsporné opatrenia. Presne v duchu neoliberálnych poučiek Medzinárodného menového fondu. Jeho druhý muž John Lipsky v marci vyzval politikov, že „musia začať pripravovať verejnú mienku na uťahovanie opaskov“. MMF odporúčania, napriek negatívnym skúsenostiam so svojimi radami v mnohých krajinách, dodnes nezmenil. Lipsky upozornil, že ukončenie stimulov prinesie zníženie rozpočtových schodkov iba o jedno percento HDP. Takže šetrenie sa musí týkať najmä „zdravotného a sociálneho zabezpečenia, ako je napríklad zvýšenie dôchodkového veku“. Fond tiež radí „zlepšiť výber daní“. Túto čarovnú formulku používajú neoliberáli veľmi radi, lebo slovné spojenie „zvýšenie daní“ ich náboženstvo zakazuje. „Zlepšenie výberu daní“ je však pre nich len akási povinná jazda, aby sa nepovedalo. Každému je totiž jasné, že administratívne sa to jednoducho nedá, aspoň nie tak, aby to výrazne pocítil štátny rozpočet. Jedinou cestou je zvýšiť dane, čo fond pripúšťa, ale iba výberovo a s „kompenzáciou“. Výsledkom takého postupu býva ešte vyššie daňové zaťaženie bežných občanov, pričom boháči si zasa polepšia a verejným financiám to pomôže len minimálne. V najbližšom čase teda budeme svedkami nezmyselného „uťahovania opaskov“, aby sme po čase zaregistrovali neúspech takej politiky. V posledných týždňoch už málokto pochybuje, že sa svet opäť dostáva do krízy, ktorá síce nemusí byť taká hlboká ako pred dvoma rokmi, ale určite bude zdĺhavá. Dokazujú to najmä aktuálne údaje z USA, kde po zastavení niektorých stimulov znamenali nový pokles na hypotekárnom trhu i prepad zamestnanosti. V júni sa znížil aj index spotrebiteľskej dôvery a podľa Úradu pre ekonomické analýzy sa iba polovica rastu príjmov premietla do spotreby. Takže Američania radšej šetria, lebo čakajú zlé časy.
Prepúšťaním ľudí k rastu?
Zlé časy pri masívnom šetrení v ekonomike postavenej na spotrebe určite prídu. Svedčí o tom súčasný vývoj na burzách. Americký akciový index S&P 500 stratil 4,6 a paneurópsky Eurostoxx 50 – 3 percentá. Aj dolár sa viditeľne oslabil voči euru i jenu. Spomaľovanie ekonomiky USA ohrozuje aj Európu. Možný opätovný pokles amerického dopytu nenahradí ani európsky, ak všetky krajiny budú šetriť a tak znižovať príjmy domácností. Navyše, šetriť sa má v oblastiach, ktoré sú kľúčové pre riešenie problémov s nezamestnanosťou alebo garantujú životný štandard radových občanov. Pravicové vlády v Európe (vrátane Slovenska) chcú napríklad šetriť na „platoch úradníkov“. Lenže ako možno „zlepšiť výber daní“, keď si zamestnanci daňovej správy dokážu zarobiť lepšie prižmurovaním očí? Budú pracovníci úradov práce výkonnejší pri adresnej pomoci nezamestnaným, ak ich bude menej a budú robiť za menej peňazí? A ako možno čakať, že ľudia na stavebných úradoch a úradoch životného prostredia budú konať profesionálnejšie, keď im poklesnú platy alebo ak každému po prepustení kolegov narastie počet prípadov na vybavenie? Niežeby sa na fungovaní verejnej správy nedalo ušetriť. Ale bez zníženia kvality služieb to pôjde len modernizáciou a digitalizáciou, čo si vyžaduje obrovské investície aj kvalifikovanejších, a teda lepšie platených úradníkov.
Zvýšiť príjmy, nie šetriť
Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Paul Krugman upozornil, že sa neoliberálni zástancovia šetrenia pre zníženie verejného dlhu neopierajú o analýzu, ale o predsudky. „Sledujem s hrôzou, ako vzniká v politických kruhoch konsenzus uprednostňujúci bezprostrednú fiškálnu striedmosť. Stalo sa konvenčnou múdrosťou, že teraz je vhodný čas na škrtanie. Navzdory faktu, že veľké svetové ekonomiky zostávajú v hlbokej depresii. Táto konvenčná múdrosť nie je založená na dôkazoch, ani na starostlivej analýze. Skôr sa opiera o to, čo by sme zhovievavo mohli označiť za čisté špekulácie a menej zhovievavo za výplody fantázie politickej elity.“ Krugman vyvracia tvrdenie, že štátom pre údajne vysoké dlhy hrozí krach, takže musia ihneď šetriť. Podporuje ho aj riaditeľ rozpočtového úradu amerického Kongresu Douglas Elmendorf: „Neexistuje vnútorný rozpor medzi poskytnutím dodatočného fiškálneho stimulu dnes, keď vládne vysoká miera nezamestnanosti a mnoho tovární a kancelárií je nedostatočne využitých, a zavedením fiškálnej zdržanlivosti o niekoľko rokov, keď sa výkonnosť a zamestnanosť pravdepodobne budú blížiť plnému potenciálu.“ Dokazuje to aj krátkodobý nárast úrokových sadzieb spred troch mesiacov. The Wall Street Journal priniesol titulok Obavy z dlhov vedú k nárastu sadzieb. Ale onedlho úroky zasa poklesli. Museli, lebo ich k tomu prinútila hospodárska realita. Krugman varuje, že aj rozumní finančníci nebudú vlády (a štáty) posudzovať podľa schopnosti ušetriť, ale podľa schopnosti opäť naštartovať ekonomiku a dlhodobo zvyšovať vládne príjmy. Uvádza príklady – Írsko a pobaltské krajiny, ktoré sa okamžite vrhli na ortodoxné šetrenie a zaznamenali najprudšie prepady.
Španieli investorov neodradili
Profesor ekonómie na americkej Dartmouth College David Blanchflower povedal: „Riziko dlhotrvajúcej depresie je významné a rastie.“ Preto je na úspory, s ktorými sa hlavne v Európe strhla lavína, ešte skoro. „Vidíme zmiešané údaje, jeden deň dobré, druhý zlé. To nie je čas na drakonické uťahovanie opaskov. Bavíme sa o 25-percentnom znížení verejných výdavkov. V minulosti pritom nedosahovali viac ako 4 percentá,“ upozorňuje Blanch-flower. Šetriť sa má podľa neho vo chvíli, keď sa ekonomika nachádza v kváziboome. Ten sa spozná tak, že banky začnú zase normálne požičiavať. A to sa zatiaľ nedeje, hoci sľubným znakom zlepšenia kondície bánk bol „repotender“ Európskej centrálnej banky začiatkom júla, v ktorom o nové úvery požiadalo omnoho menej bánk, ako sa čakalo. Napriek tomu, že denne počúvame, ako vysoké dlhy štátov ohrozujú finančnú stabilitu starého kontinentu, bankový sektor skôr silnie a vracia sa doňho dôvera v budúcnosť. Z tohto hľadiska je ešte významnejší predaj španielskych štátnych dlhopisov. Agentúra Moody´s pred obchodom pohrozila Španielsku znížením ratingu. Všetci pravičiari nás už týždne presviedčajú, že Pyrenejský polostrov je ďalším nedôveryhodným kandidátom na dlhovú krízu. Prijaté opatrenia sa komentovali veľmi skepticky a s poriadnou dávkou nedôvery. Madrid však aj v takejto atmosfére predal dlhopisy a ukázal, že napriek mnohým hysterickým výkrikom nie je odkázaný na pomoc „ochranného valu“ z Bruselu.
Ríša fantázie a viery
Hystéria „uťahovania opaskov“ nie je prejavom zodpovednosti, ako nás o tom neoliberáli presviedčajú, ale dogmatického konzervativizmu fundamentalistov. Tí sa namiesto racionálnej úvahy riadia neotrasiteľnou vierou. Je to veľmi nebezpečná ideológia. Pretože, ako upozorňuje Krugman, zaplatia za to „desiatky miliónov nezamestnaných, z ktorých mnohí nebudú mať prácu celé roky a niektorí ju už nikdy nezískajú“. A to môže viesť iba k novej vlne hospodárskej i sociálnej krízy. To, samozrejme, neznamená, že správna ekonomická politika štátu sa má stavať za každých okolností na vysokých verejných výdavkoch financovaných na dlh. Ani rodina či firma si nemôže dovoliť celé roky zvyšovať dlhy. Ak však rodina „ušetrí“ tak, že si nepožičia na vlastný byt, ale bude vo výške splátky pôžičky platiť nájomné za podnájom, nikdy sa do vlastného bytu nedostane. Alebo ak „ušetrí“ tak, že talentovaného herca či hudobníka nedá na konzervatórium, zostane jej nadosmrti na krku nezamestnaný netalentovaný murár alebo automechanik. A v konečnom dôsledku príde o oveľa viac peňazí, než ušetrila. Vlády by mali šetriť, ale na rozumných miestach a v rozumnom čase. Šetrenie „nech to stojí, čo to stojí“ je cestou do záhuby. „Ak teda budete nabudúce počuť seriózne pôsobiacich ľudí vysvetľovať potrebu fiškálnej striedmosti, pokúste sa ich argumenty rozobrať,“ hovorí Krugman. „Takmer bezpochyby zistíte, že to, čo znie ako praktický realizmus, v skutočnosti spočíva na základoch z ríše fantázie, na viere.“ Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu varuje, že „na týchto základoch sa stavia politika pre reálny svet. Politika, ktorá sa stane pohromou pre životy miliónov pracujúcich rodín.“
Autor je poslanec NR SR za Smer-SD
