Vône hudby… nielen klezmeru

Malý asociačný test. Hudba. Čo prvé ti napadne? – Krása, povznesenie ducha, ktoré vnímame prostredníctvom sluchu a ktoré pohne naším cítením, celým duchom i telom. Je to niečo človeku bytostne prirodzené, čo hlboko zasahuje nielen našu ľudskú podstatu, ale aj podstatu všetkého živého. Inými slovami, hudba je prejavom Lásky.

Čo ti hudba dáva a čo ti naopak berie? – Hudba mi dáva všetko okrem čistej lásky k blížnemu a Bohu, i keď zahŕňa aj tieto veci. Berie mi jedine pocit zostať myšlienkami pri zemi, to mi však vôbec neprekáža.

Ak by si musel vymeniť hudbu za iný druh umenia, ktorý by to bol? S ktorým druhom umenia podľa teba hudba najužšie súvisí? – Ako dvadsaťročnému mi počas čítania románu Parfum od Patricka Süskinda napadlo, že umenie by mohlo využívať všetky zmysly, teda okrem zraku a sluchu aj čuch, chuť a hmat, presnejšie povedané – povrchovú kožnú citlivosť. Kniha ma natoľko inšpirovala, že odvtedy intenzívnejšie vnímam vône a pachy okolo seba a rozhodol som sa rozvíjať umenie založené na striedaní vôní v čase. Nazval som ho „artaroma“ a predstavujem si ho ako púšťanie viacerých vôní za sebou v časovej následnosti, ktoré tak môžu vytvoriť istú gradáciu, intenzitu, dynamiku, teda môžu sa vyznačovať podobnými atribútmi ako hudba. V roku 1995 som založil voľné združenie Aromatic Association a komponoval som „pocity zvuku a vône“, ktoré som uvádzal na interných a verejných koncertoch Konzervatória a VŠMU, kde som spôsoboval menšie škandály. Namiešal som totiž z éterických olejov vlastné vonné zmesi, ktoré som nalial do starobylých nádob s horúcou vodou a tzv. nymfy – vône ich potom roznášali medzi poslucháčmi. Vrcholnými výtvormi môjho snaženia boli vystúpenia na Festivale netradičnej hudby SOFA v roku 1996 v Bratislave a o rok neskôr hudobno-tanečno-vôňové predstavenie Communication Performance Project v divadle A-ha.

Mala pre teba literatúra iniciačný účinok iba v tomto prípade? Aký je tvoj vzťah k literatúre? – Môj vzťah k literatúre je pozitívny, i keď mám v posledných rokoch na čítanie málo času. Väčšinou si z nejakej knižky prečítam prvú tretinu a potom sa rýchlym „preskenovaním“ dopátram k pointe, urobím si hrubý dojem a knihu odložím, lebo už listujem v ďalšej. Najčastejšie však čítam literatúru faktu.

Nakoľko je pre teba ako hudobníka pri tvorbe a percepcii hudby dôležitý text? – Až donedávna som ako poslucháč ignoroval text akejkoľvek piesne, vždy ma zaujímala iba melódia, hudobné spracovanie, atmosféra. Ako skladateľ som však vždy pristupoval k textu s maximálnou zodpovednosťou, nechal som sa ním naplno inšpirovať. V poslednom čase si však začínam všímať aj texty a objavujem pôžitok z dobrého textu. Avšak v klezmeri som do tohto štádia vnímania ešte nedospel.

Škoda. Predošlou otázkou som totiž smerovala najmä k tomu, o čom sa v hudbe klezmer spieva. Všetko, k čomu som sa v tejto súvislosti dopátrala, bolo strohé konštatovanie, že ide o „svetskú hudbu“. Zdá sa mi to trochu málo a tak trochu nespravodlivé… príbuzné hudobné žánre sa totiž vyznačujú pozoruhodnými textami. Alebo je to naozaj iba otázka jazyka? – Do istej miery je to spôsobené aj jazykovou bariérou. Jazyk jidiš neovládam. Melódia piesní a ich aranžérske spracovanie ma však dokážu plne uspokojiť.

Môže mi Pavol Šuška odpovedať na trápne obligátnu otázku: prečo práve klezmer? – Sám si často kladiem otázku, prečo som sa začal venovať akurát hudbe klezmer. V rámci mojich iných aktivít jej však nevenujem viac pozornosti ako ostatným činnostiam. Celé sa to začalo tak trochu paradoxne: keď som mal asi 17 rokov, zaujímala ma problematika 2. svetovej vojny, menovite postava Adolfa Hitlera. Musím povedať, že som kresťan. Nevedel som pochopiť, ako jeden človek dokázal tak sfanatizovať obrovské davy ľudí. Do istej miery ma to fascinovalo, avšak uvedomoval som si, že Hitler bol démon a koľko zla spôsobil. Najviac ma zaujímala práve otázka jeho nenávisti voči Židom, ktorú som nijako nevedel pochopiť. Cítil som pri tom obrovskú bolesť, sám som nevedel, prečo, čítal som veľa knižiek o koncentračných táboroch a hlboko som to prežíval. Krátko nato ma celkom náhodou oslovila jedna speváčka zo židovskej komunity. V programe pri príležitosti osláv sviatku Chanuka potrebovali klavírny doprovod. Váhal som, no zároveň som v tejto príležitosti cítil niečo veľmi príťažlivé, tajomné a fascinujúce. Ponuku som prijal, a tak som sa prvýkrát priamo stretol so židovskou kultúrou a náboženstvom, čo vo mne zanechalo pozitívny dojem. Pri ponuke od formujúcej sa skupiny, ktorá je súčasným Preßburger Klezmer Bandom, som už neváhal. To bolo v roku 1995.

Pokús sa zaprieť svoje hudobné vzdelanie a charakterizuj klezmer. Čím je pre teba v prvom rade? Závisia očakávania, kladené na klezmer, od prívlastku jidiš? – Ja osobne nemám židovský pôvod, preto nedávam klezmer iba do súvislosti s prívlastkom jidiš. Pre mňa je klezmer hudbou, ktorú chápem dvoma spôsobmi: po prvé, klezmer je veľmi chytľavá, tanečná, veselá, pozitívnu energiu vyžarujúca hudba, ktorá môže osloviť každého bez ohľadu na to, o čom sa v nej spieva a aký je jeho svetonázor. Priznám sa, že nepoznám do detailu texty našich piesní, dokonca si často neviem spomenúť ani na názov piesne, ktorú práve na koncerte ideme hrať. Vnímam to intuitívne prostredníctvom hudby a energie. Druhý spôsob vnímania súvisí s mojou katolíckou vierou, ktorá by bez židovského pôvodu kresťanstva neexistovala. Myslím, že do toho, čo hráme, sa podvedome snažím vkladať energiu lásky a tolerancie, ktorá je univerzálna. Na druhej strane sa ako interpret tejto hudby čudujem, že ma nikdy nelákalo venovať sa klezmeru z muzikologického hľadiska, i keď istý čas som sa zaoberal flamencom, ktoré má so židovskou kultúrou veľa spoločného.

Aký je vzťah Pavla Šušku-hudobníka k Pavlovi Šuškovi-hudobnému vedcovi? – Je pre mňa veľmi obohacujúce, keď vykonávam odlišné činnosti. Práca umelca a práca vedca sa v niečom odlišujú, v niečom sú si podobné. V umení si môžem dovoliť snívať, unikať do iných svetov, oddávať sa fantázii a vyjadrovať svoje pocity. Táto intenzívna emocionálna činnosť je pre mňa psychicky veľmi náročná, preto mi vyhovuje, keď ju môžem vyvažovať racionálnou vedeckou prácou. Umelec a vedec sú si podobní v tom, že každý potrebuje, aby ho „kopla múza“ a niečo zaujímavé vymyslel. Obaja sú svojím spôsobom od reality vzdialení.

Je pre teba hudba iba koníček alebo koníček, ktorý ťa zároveň „živí“? – Hudba je mojím koníčkom, mám však to šťastie, že tento koníček ma aj živí (aj keď iba skromne). Nie som typ, ktorý by sa vyhranene venoval niektorej činnosti, napríklad iba kompozícii, iba klavíru alebo iba vede. Baví ma kombinovať viacero činností naraz. Nerobím to však živelne, veci si organizujem. Je to asi paradoxné, ale najslobodnejšie sa cítim vtedy, keď mám dané jasné pravidlá. Či už v umení, práci alebo v živote. Za ideálne podmienky pre tvorbu by som považoval, keby som mal garantované základné mesačné zabezpečenie, aj keby dané obdobie z hľadiska umeleckých aktivít nebolo príliš štedré. V minulosti boli na tom dobre umelci, ktorí pochádzali zo šľachtických rodov a nemuseli si robiť starosti o svoje živobytie. Takým bol napríklad môj obľúbený taliansky skladateľ 20. storočia Giacinto Scelsi, ktorý si mohol dovoliť exotické cesty na Ďaleký Východ, čo prinieslo svoje ovocie v podobe originálneho a jedinečného hudobného jazyka. I keď, na druhej strane, veľký prepych spôsobuje úpadok. V umení vždy platilo, že najväčšou inšpiráciou pre tvorbu sú objednávky a termíny.

Do akej miery je pre teba ako hudobníka dôležitá kapela a čo ti okrem tlačenice v aute počas výjazdov na koncerty ponúka? – Hrať a tvoriť v kapele je niečo celkom iné, ako tvoriť samostatne pre niekoho „na kľúč“. Oba spôsoby práce mi dávajú veľmi veľa. Neuprednostňujem ani jeden z nich, potrebujem ich striedať. V kapele sa človek musí naučiť robiť kompromisy, čo je dobré, lebo ho to drží pri zemi. Omnoho ťažšie je presadiť si svoj názor v tíme siedmich rovnocenných partnerov, ako sa diktátorsky posadiť ako dirigent pred orchester alebo ako autor hudby použiť právo veta a jednoducho oznámiť, že daná vec bude takto a hotovo. Tvorba v kapele je zaujímavá a jedinečná v tom, že mnoho vecí vzniká na základe vzájomnej inšpirácie. Vzniká tu súdržnosť, pocit radosti, keď na výslednom tvare majú všetci svoj podiel. Kapela je ako živý organizmus – zmena v nejakom komponente vyvolá zmeny v celom organizme. Niektoré aranžmány našich skladieb vznikli práve týmto spôsobom.

Ako je to s tými kompromismi? – S kompromismi sa stretávam často a nevnímam ich ako niečo negatívne, pre mňa sú znamením skutočného života.

Klezmer býva mylne spájaný s náboženstvom. Sú klezmeru brehy židovskej mystiky celkom vzdialené? Nakoľko blízke sú tebe? – Klezmer sa pôvodne pestoval v náboženských podmienkach, bolo to ešte v časoch jeho utvárania vo východoeurópskych židovských „štetloch“ v 18. a 19. storočí. Odrážal náboženské cítenie komunít, aj keď bol svetskou hudbou. Mnohí súčasní hudobníci a odborníci preto tzv. klezmer-revival 70. rokov 20. storočia, keď sa v USA začalo s celosvetovou popularizáciou klezmer-hudby, neuznávajú. Sú presvedčení, že z hudby sa vytratila pôvodná hĺbka a že klezmer dnes hrá hocijaký šikovný muzikant, ktorý sa oboznámi so základnými zákonitosťami tejto hudby. Vraj to už nie je klezmer. Do istej miery majú pravdu. Ja osobne túto hudbu nevnímam prostredníctvom židovskej religiozity, i keď na koncertoch často zažívam tajomné transcendentálne spojenia, z ktorých som sám prekvapený.

Môžeš porovnať percepciu klezmer hudby na Slovensku a v zahraničí? Pociťuješ rozdiel vo vnímaní klezmeru z polovice 90-tych rokov, keď ste ako kapela začínali, a dnes? Čím to je? – Pestovanie hudby klezmer má na Slovensku minimálne tradície. Podľa mojich informácií existovala pred 2. svetovou vojnou nejaká kapela na východnom Slovensku, čítal som aj zmienku o klezmerových muzikantoch v bratislavskom Podhradí. V prvej polovici 20. storočia sa ťažisko pestovania klezmeru presunulo z Európy do Ameriky, a tak je celkom logické, že táto kultúra u nás postupne vymierala. Následkom holokaustu a dlhého obdobia komunistického režimu bola židovská kultúra úplne potlačená. Aj keď nepatrím k židovskej menšine, principiálne považujem za veľmi dôležité obnovovať menšinovú kultúru. Je to môj osobný príspevok ku kultúrnej pestrosti a tolerancii. Myslím, že činnosť kapely po necelých desiatich rokoch už prináša svoje ovocie a ľudia sa aj vďaka nám oboznamujú so židovskou kultúrou v pozitívnom zmysle. Rozdiel medzi situáciou u nás a v zahraničí je možno práve v tom, že u nás treba stále budovať základy vzájomného porozumenia, kým v zahraničí už na nich možno stavať.

Pred dvoma rokmi ste sa vyjadrili, že hráte iba prevzaté veci. Ako je to dnes? Nie je táto situácia pre teba ako hudobníka istým spôsobom obmedzujúca či menej kreatívna ako pôvodná tvorba od špiku kostí? – Po takmer desiatich rokoch existencie dnes hráme aj niekoľko autorských skladieb. To však neznamená, že by sme ich predtým nedokázali zložiť alebo že by sme si teraz chceli postaviť iba vlastný repertoár. Klezmer ako hudobný žáner nie je zameraný na komponovanie nového materiálu, ale na pestovanie tradícií a nazeranie na ne z nového uhla pohľadu – je tu niečo ako celosvetová zásoba klezmerových piesní, melódií, väčšinou ľudového pôvodu, do ktorej sem-tam pribudne niečo nové. Väčšina skupín sa nesnaží komponovať, ale čerpať z tejto zásobárne a zaujať novým, objavným spracovaním či aranžmánom. Nepovažujem to za menej tvorivú činnosť, práve naopak, niekedy je to ťažšie.

Možno tvoj tvorivý život charakterizovať metaforou sizyfovského údelu? Ak áno, ktorá méta ťa najbližšie čaká? – Nikdy som nemal pocit, že vykonávam sizyfovskú prácu. Umelec a vedec by sa mali snažiť robiť niečo, čomu veria, že má zmysel. Vždy ide len o otázku vzdialenosti a zamerania cieľa: krátkodobé ciele beriem len ako súčasť tých dlhodobých, ktoré raz určite prinesú sladké a zrelé ovocie, aj keď možno až po smrti. No neprekáža mi to. Najdôležitejšia je otázka celkového osobnostného zamerania, kde by mal každý počúvať hlas svojho srdca a svedomia. Myslím, že môj život som v posledných rokoch dokázal zamerať správne. Začal som sa riadiť iba jednou víziou: Láskou.