Analytici pracujúci pre Kresťanskodemokratické hnutie pochopili, že rozhodujúci politický zápas sa v jesenných parlamentných voľbách zvedie medzi opozičným SMER-om a dzurindovcami. Kresťanskí demokrati preto nebudú musieť veľmi aktívne oslovovať svojich potenciálnych voličov cez témy, ktoré by ponúkali jasné riešenia sociálno-ekonomických problémov spoločnosti. Hrušovského družina bude preto môcť pri definovaní svojich volebných posolstiev skôr vsádzať na jasnú ideologickú vyhranenosť a čitateľnosť hnutia. Do ideologického volebného scenára zapadá už aj minulotýždňové vyhlásenie Pavla Hrušovského, že pre KDH je prijatie zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o výhrade svedomia prioritnou politickou agendou ešte pre toto volebné obdobie. Právo na výhradu svedomia je pre každú modernú pluralistickú spoločnosť veľmi citlivou záležitosťou. V širšej verejnosti sa o tejto otázke začalo intenzívne diskutovať až pri príprave základnej zmluvy medzi Slovenskom a Vatikánom. Je isté, že dnešný návrh zmluvy o výhrade svedomia bol pripravovaný výlučne ľuďmi s jednofarebným ideologickým vyhranením. Aj preto zmluva veľmi neštandardným spôsobom zaväzuje Slovensko ako „zvrchovaný štát“ k uznaniu výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad jednej, katolíckej cirkvi. Zásady katolíkov povinné pre všetkých Na základe aktuálneho textu zmluvy by mal štát zabezpečiť každému občanovi, aby sa mohol zdržať akéhokoľvek konania, ktoré by bolo nedovolené podľa mravoučných a vieroučných zásad cirkvi. Okrem množstva následných legislatívnych zmien a pracovnoprávnych problémov by to však znamenalo aj to, že jednej cirkvi by sa medzinárodnou zmluvou pripísalo výlučné právo určovať, čo je a čo nie je dovolené konanie. Väčšina ľudí si preto musí logicky klásť otázku, prečo práve a len podľa zásad katolíckej cirkvi?! Okrem otáznikov, ktoré visia nad praktickou realizáciou zmluvy, môžu vzniknúť oveľa vážnejšie problémy v rovine etiky a morálky. V zmluve sa síce na jednej strane zaručuje právo uplatniť si výhradu svedomia, ale už vôbec sa v nej nehovorí nič o obrátenej strane mince, o medziach a spôsoboch jej uplatnenia. Veľmi ľahko tak môže nastať situácia, keď bude občan požadovať úkon, ktorý síce zákon povoľuje, ale nedostane ho len preto, lebo druhá strana si pri ňom uplatní výhradu svedomia. Pritom nikoho asi netreba presviedčať, že výhrada svedomia sa týka hlavne takých úkonov, pri ktorých nemusí byť jedinec v najlepšej psychickej pohode. Ide totiž o situácie, keď potrebuje riešiť preňho dôležitý a hlavne skutočný životný problém. Takto formulovaná zmluva môže veľmi rýchlo pripraviť každého občana o garanciu, že v blízkej budúcnosti nebude dochádzať k narúšaniu jeho základnej ľudskej dôstojnosti a vážnosti, že sa mu nebudú upierať jeho základné ľudské práva a slobody. Svedomie je kategóriou, ktorá vychádza z presvedčenia konkrétneho človeka a pre všetkých zdravo mysliacich ľudí je preto nepredstaviteľné, žeby sa hovorí aj o svedomí organizácie. Autori zmluvy však asi nie sú vo svojom myslení celkom slobodní, lebo ináč by nemohli priznávať právo výhrady svedomia aj pre inštitúcie, ktoré sú zriadené katolíckou cirkvou alebo jej organizáciou. Už dnes platná slovenská legislatíva umožňuje občanom nevykonávať to, čo je v rozpore s ich svedomím, a na to nepotrebujú nijakú neštandardnú zmluvu so Svätou stolicou. Otázka svedomia je vo svojej podstate o skutočnej slobode rozhodovania jednotlivca, a nie o vnútených mravoučných a vieroučných zásadách ktorejkoľvek cirkvi. Otázku svedomie si s najväčšou pravdepodobnosťou určili kresťanskí demorati za svoju nosnú volebnú agendu, za spôsob ideologickej profilácie. Neuvedomujú si však, že sa začali zahrávať s niečím, čo môže byť oveľa vážnejším problémom, ako suché vytĺkanie politického a ideologického kapitálu. Autor je politológ, venuje sa politickým analýzam
