Osud strany Smer-SD v júnových voľbách bol zaujímavým príkladom konfliktu medzi politikmi a novinármi. Tradičná poučka z amerického politického systému tvrdí, že politik sa nesmie dostať do konfliktu s médiami a ich vydavateľmi, pretože tento spor musí zákonite prehrať.
Ako príklad sa často uvádza prezident Richard Nixon a aféra Watergate. Dobre vychádzať so žurnalistami obcou je základom úspešnej politiky v demokratickej spoločnosti. A to aj vtedy, keď mnoho individuálnych novinárov je určite jasne vopred zaujatých, velikášskych, egocentrických a skorumpovaných – presne tak ako mnoho politikov. Nie je jednoduché rozhodnúť, či konflikt medzi Smerom a podstatnou časťou novinárskej obce bol dôsledkom chybnej komunikačnej stratégie samotnej strany, rozhodnutí majiteľov médií, či skutočnosti, že väčšina príslušníkov mienkotvornej skupiny slovenských žurnalistov sa osobnostne vyformovala v čase Nežnej revolúcie, čím si osvojila istú podvedomú predpojatosť voči všetkému, čo i len trocha zaváňa ľavicovosťou. Alebo všetkých týchto faktorov dokopy. Premiér Robert Fico tento zápas s novinármi podstúpil, bojoval urputne a napriek všetkým poučkám ho – vyhral. Strana, ktorú viedol do volieb, získala o 6 percent viac hlasov ako v roku 2006 a volebný úspech Smeru môžeme považovať za druhý najväčší, pokiaľ ide o politickú silu hlásiacu sa k ľavici v slovenských dejinách (vo voľbách v apríli 1920 sociálni demokrati získali 38,1 %). Máme však všetky dôvody sa domnievať, že ide o Pyrrhovo víťazstvo, pretože sa Ficovi nepodarilo nájsť nikoho relevantného (s výnimkou Jána Slotu), kto by bol ochotný s ním vytvoriť vládnu koalíciu. Tlak mienkotvorných médií bol totiž prisilný. Už pred voľbami pod hrozbou mediálnej ostrakizácie boli lídri opozície nútení deklarovať, že nebudú spolupracovať so Smerom. Po zverejnení prvých odhadov výsledkov parlamentných volieb sa ihneď ohlasovalo víťazstvo pravicových síl a načrtávala sa ako hotový fakt nová víťazná koalícia. Po takomto spektakulárnom úvode bolo prakticky nemožné pre kohokoľvek z takejto projektovanej koalície, aby sa individuálne dohadoval so Smerom na nejakej, možno preňho mocensky a politicky výhodnejšej alternatíve. Určujúci vplyv médií na politiku môžu mnohí vnímať ako pozitívum. Ako víťazstvo nad zlými a skorumpovanými politikmi alebo ako zrod novej štvrtej či piatej moci. Ale mali by si uvedomiť, že novinári nemajú politickú zodpovednosť ani mandát od občanov a ako každá iná skupina môžu individuálne, no aj kolektívne eticky a odborne zlyhať.
Autor je právnik a politológ
