Voľby 2006: nič podstatné sa nemení

Ľudia zväčša hodnotia politiku na základe vonkajších znakov. Predvolebnú kampaň mnohí považovali za nekonfrontačnú. To naznačuje, že vo voľbách nemuselo ísť až tak o veľa. V každých voľbách ľudia iba potvrdzujú (niekým iným) vybraných kandidátov. Úroveň ich „demokratickosti“, či akokoľvek to nazveme, je teda určená charakterom fungovania systému moci. „Nekonfrontačnosť“ kampane v masmédiách bola spôsobená tým, že sa nemal kto s kým konfrontovať. Dnes už u nás nenájdete skutočne opozičný denník, rádio či televíziu. Nielen vo vzťahu k samotnej vláde, ale k základným spoločenským pohybom, premenám. To je podstatným dôvodom „nekonfrontačnosti“ politického boja. Technológie „režimizácie“ Na pochopenie politických procesov (teda aj volieb) si musíme uvedomiť, že podstatou nášho dnešného politického systému je reprodukcia vládnutia bez ohľadu na to, či sa to ľuďom páči alebo nie. V každom systéme moci sú podstatné najmä tie jeho zložky, ktoré vymedzujú rámec činnosti politických subjektov, nie strany samotné. Formálny „pluralizmus“ sme mali aj v 50. rokoch minulého storočia. Na Slovensku je dnes hlavne tento aspekt systému homogénny (prinajmenšom) porovnateľne ako za bývalého režimu. Takmer žiadne opozičné masmédiá a „režimizácia“ občianskej spoločnosti, ktorú zväčša tvoria zo zahraničia platené „think-tanky“ a nadácie vytvárajú spoločenskú „legitimitu“ vládnutia. Pritom sú priamo prepojené s politickou mocou a prostredníctvom nich zasa politická moc prepojená s ostatnými sférami spoločnosti. Takáto úroveň verejnej kontroly politikov sa v niektorých aspektoch neodlišuje od bývalého režimu. Podstata kontroly systému spočíva v tom, že masmédiá vytvárajú politický priestor: politicky existovať znamená mať možnosť využívať masmédiá. A „občianske“ organizácie vytvárajú „spoločenskú legitimitu“ moci až do takej miery, že sa sami na nej zúčastňujú. Napríklad výsledky hlasovania sa počas „farebných“ revolúcií v krajinách bývalého ZSSR prepočítavali dovtedy, kým sa nedospelo k žiaducemu výsledku. Tieto organizácie zároveň „produkujú kádre“, ktoré vplývajú na verejnosť, aby sa nič zásadné nezmenilo. Pozrite sa, odkiaľ vyšiel nejeden „nezávislý“ novinár či „nezávislý“ analytik. Napokon sú to ďalšie technológie „režimizácie“ ostatných súčastí systému kombináciou tlaku a odmeny (metóda medu a biča). Takto je možné, aby ich alebo aspoň významnú väčšinu, pokiaľ ide o vplyv na spoločnosť, ovládla skupina s rovnakým myslením.Tento proces je výsledkom pôsobenia uvedených mechanizmov, ktoré vymedzujú rámec ich fungovania, a tlaku v spojení s tzv. korumpovaním mocou. Môžu sa prispôsobiť a pasívne prijať určené miesto, alebo zaniknúť. Pokračovanie reprodukcie systému Jednofarebnosť masmédií a spoločenských organizácií umožňuje v značnej miere určovať, ktoré politické subjekty a v akých medziach budú pôsobiť a v prípade potreby interpretovať „vhodným“ spôsobom volebné výsledky. Tým sa vytvára predpoklad na ďalší stupeň kontroly systému – využitie silových rezortov a tajných služieb, prípadne iných „konformizačných“ technológií, ktoré umožňujú uplatniť formy priameho nátlaku. Existujú v princípe dve základné teoretické východiská k usporiadaniu politického systému („teórie demokracie“). Prvá je teória konkurenčnej demokracie, založená na existencii subjektov opozičných a vládnych – k moci sa teda dostáva len časť politických síl v spoločnosti. Tento systém tu máme dnes. Druhá je teória tzv. pluralitnej demokracie (konsenzuálne typy systémov), nazývajúca sa aj konkordačnou demokraciou. Tá je založená na tom, že všetky (hlavné) subjekty majú podiel na moci. Je zrejmé, že tak ako môžete mať formálny pluralizmus, môžete mať aj formálnu opozíciu. Je to dokonca ešte ľahšie, nie je potrebné takto spracovať úplne všetky súčasti systému, keďže nemusíte vládnuť s účasťou všetkých subjektov. Systém konkurenčného typu vytvára aspoň zdanlivo predpoklady na jeho väčšiu mieru kritizovateľnosti, ak z nejakého dôvodu nie sú pod kontrolou všetky subjekty, keďže na kontrolu reálnej moci to ani netreba. Je to však len zdanie, pretože táto podmienka môže (v spojení s kontrolou médií a „mimovládiek“) vytvárať iba väčší priestor na spracovanie takýchto subjektov. Nepredpokladám, že sme sa dostali na úroveň 50. rokov. Aj po týchto voľbách sa však bez podstatnejšieho ohľadu na ich výsledky vytvorí vláda, ktorá zabezpečí prinajmenšom reprodukciu vládnej ideológie a z nej vyplývajúceho samotného vládnutia. Najpravdepodobnejšie sa to udeje tak, že k doteraz vládnucej strane (stranám) sa pripojí nejaká opozičná. Ale aj keby sa navonok malo v inom garde opakovať „prevratné“ obdobie rokov 1994 – 1998, skončí sa, rovnako ako vtedy, potvrdením doterajšej moci a jej kurzu. Ak chceme hodnotiť vládnutie, musíme sa zamerať najmä na jeho obsah – bude sa realizovať zásadne iná koncepcia? Takmer určite nie, pretože ani na podstate systému moci, jeho parametroch sa nič (aspoň zatiaľ) nemení. Je to systém orientovaný najmä na svoju reprodukciu. Čo zostáva nezodpovedané, je iba to, či túto reprodukciu moci umožní Smer alebo HZDS. Smer-SD Reálny politický boj sa teda nevedie na pôde verejných orgánov (napr. v NR SR), ich ovládnutie je už len jeho výsledkom. Tento boj sa vedie o reálne zdroje moci a nástroje, ktoré sú v procese získania a udržania moci rozhodujúce. Kontrola silových rezortov či tajných služieb je až tou poslednou inštanciou moci Ide najmä o podporu zo strany médií a spoločenských organizácií etablovaných v systéme. Ak sa teda Smer naozaj stane súčasťou vlády a bude chcieť participovať na reálnej moci (teda naozaj presadiť svoj program), mal by podporiť existenciu, resp. posilnenie skutočne ľavicových médií a voči doteraz hlavnému myšlienkovému prúdu alternatívnych spoločenských organizácií. Inak nemá reálnu možnosť presadiť svoju politiku, dokonca ani dlhodobo politicky prežiť. Ak sa o to ani nepokúsi, tak jeho politika nepredstavuje reálnu alternatívu voči pravicovým stranám, podobne ako nepredstavovala politika Československej strany socialistickej či Strany slovenskej obrody alternatívu voči KSČ. Smer bude musieť pravdepodobne časom vyriešiť aj vnútornú diferenciáciu na dve krídla. Krídlo hodnotovo (ideologicky) orientované zrejme predstavuje reálnu opozíciu. Krídlo „pragmaticky“ orientované (na osobný a partikulárny zisk) predstavuje podobných ľudí, ako boli predstavitelia strán Národného frontu po ich „začlenení do systému“. Takisto sú schopní „začleniť“ sa veľmi rýchlo a ochotne. Toto delenie sa však nevzťahuje iba na Smer a len na dnešok. Ako sa zachovajú jednotlivé frakcie, sa nedá určiť stopercentne, Smer však má dve možnosti vývoja: buď bude bojovať o reálnu moc, čo prinesie nevyhnutný konflikt s tou doterajšou a spôsobí vnútorné problémy s pragmatikmi, alebo sa režimu prispôsobí, čo povedie k jeho úpadku. Smer je teda zatiaľ pragmaticky opozičná, potenciálne však reálne opozičná strana (vo vzťahu k pravici). HZDS Otázka „režimizácie“ HZDS je dnes už takmer zodpovedaná. Už v predošlom volebnom období sa významne politicky aj ideologicky podriadilo Dzurindovmu režimu. Predchádzalo tomu zatknutie a vyšetrovanie V. Mečiara ako hrozba i ako divadielko pre verejnosť. A končilo sa to práve jeho kšeftovaním s vlastnými poslancami. Netreba vari ani dodávať, že za predpokladu masmediálneho vplyvu napr. spoza hraníc by mohol byť náš systém pokojne vykreslený (po náležitom propagandistickom spracovaní) minimálne ako autoritársky režim. „Našťastie“, takáto možnosť v rámci nášho systému neexistuje a zatiaľ sa na to nepodujal ani nikto zvonka. HZDS vďaka svojej nízkej politickej váha – potvrdenej volebným výsledkom – a teda aj malým nárokom na prípadných vládnych partnerov, vydierateľnosti mnohých jej predstaviteľov a z toho vyplývajúcej poddajnosti predstavuje objektívne najprijateľnejšieho ašpiranta na účasť v budúcej pravicovej vláde, prípadne s podporou SMK alebo SNS. Vládna koalícia Väčšinu v parlamente možno dosiahnuť buď tak, že vládne strany naozaj majú väčšinu, alebo v prípade menšinovej vlády tak, že vládu podporuje aj „opozícia“. Z hľadiska samotného politického procesu je to však v podstate jedno. Vláda musí mať väčšinu a forma odmeny subjektom, ktoré jej k väčšine dopomohli nie je až taká podstatná. Pod vládnou koalíciou teda treba rozumieť všetky strany, ktoré k jej existencii prispievajú. Či to robia preto, lebo majú ministra, alebo zo strachu, aby jej predstaviteľov nepozatvárali, je z tohto hľadiska vedľajšie. Ak hovoríme o systémoch orientovaných na svoju reprodukciu za okolností, keď časť politických subjektov nemá rovnoprávne postavenie (je možná len jedna ideologická línia – čo je dnes oficiálne deklarovaný fakt), musíme si uvedomiť, že podpora vlády a účasť na nej formou ministerského kresla nie je nevyhnutne vzájomne spätá. Preto tu máme „vynález“ menšinovej vlády. Tá umožňuje, aby urobiť zadosť „principiálnym výhradám“ strán ako napr. KDH, aby akože „nestratili tvár“ pred voličmi. Aká bude nová vláda Isté je len to, že v zásadných veciach sa nebude odkláňať od pilierov doterajšieho režimu. Veľmi pravdepodobným variantom je pravicová vláda s (podporou) HZDS. Smer by zostal v opozícii, čo by asi znamenalo jeho radikalizáciu, na ktorú by boli aj objektívne dôvody. Reprodukcia vlády s jednou úplne „zrežimizovanou“ stranou (teda prakticky mechanická reprodukcia) by zrejme bola prisilnou kávou tak pre vedenie Smeru, ako aj verejnosť. Samozrejme za predpokladu, že Smer nie je podobnou „opozíciou“ ako HZDS, čo asi zatiaľ nie je. Preto je pre pravicu „lákavé“ vládnuť so Smerom. Ten by mal za normálnych okolností zrušiť nastúpený kurz. Druhou možnosťou však je jeho „režimizácia“. Či by sa to podarilo – to je otázka, ktorej zodpovedanie by vypovedalo o slovenskej politike veľa. V takom prípade by sa však Smer stal stranou (bezmála) na jedno použitie. Z pohľadu pravice je tento variant reálny aj preto, lebo vláda nie je u nás jediným subjektom moci. Sú tu ešte domáce ekonomické štruktúry, zahraničné ekonomické štruktúry, či geopolitické okovy NATO. Slovensko je dnes natoľko politicky závislý štát, že je možné iba čisto zahraničným vplyvom určovať rámec, v ktorom sa môže odohrávať vládna politika. Navyše treba brať do úvahy, že sila pravice je založená na reálnych mocenských nástrojoch. „Nevýhodou“ Smeru oproti HZDS z hľadiska účasti na vláde je to, že je príliš veľký. Či je aj silný, ukáže sa, až keď bude vo vláde. Využil by to Smer, aby založil na Slovensku reálnu opozíciu voči pravicovému režimu? Je tu ešte potenciál na reálny politický pluralizmus? Zatiaľ sa zdá, že v podobe Smeru áno. Preto niet pochýb, že pravica radšej privíta vládu s HZDS. Napokon aj v ňom je „veľký dopyt“ po účasti na vláde. Kam kráčame Dnes sa v drvivej väčšine masmédií celkom otvorene prezentuje argumentácia a utešovanie sa tým, že je možná už iba jedna ideologická línia a že voľby „našťastie aj tak už veľa nemôžu zmeniť“(!). To, čo je objektívnou definíciou nedemokratického režimu, sa na Slovensku v rokoch 1998 – 2006 postupne stalo hlavnou paradigmou systému. Dnes už politici a rôzni „analytici“ celkom bez hanby a strachu hovoria, že ľudia „našťastie“ aj tak nemôžu voľbami nič zásadne ovplyvniť! Tým sa vlastne legitimizácia režimu dostala prinajmenšom morálne a ideologicky na úroveň akéhokoľvek európskeho komunistického systému, v ktorom bola deklarovaná „vedúca úloha strany“. Ako sme sa dostali do takej situácie? Keďže sa to takmer vždy dosahuje podobným spôsobom, možno na túto otázku odpovedať vo všeobecnej rovine. Podstata spočíva v jednofarebnosti rozhodujúcich (limitujúcich) prvkov politického systému, hoci formálne demokratické pravidlá zaručené sú: existencia volieb, viacerých politických subjektov, formálna možnosť zakladať spoločenské organizácie. Lenže neexistencia mediálneho pluralizmu umožňuje určovať (limitovať) reálne možnosti pôsobenia politických subjektov. Neexistencia naozaj nezávislých občianskych združení umožňuje „mať pod kontrolou“ verejnú mienku a interpretácie volieb a ich výsledkov. Metódou tlaku a kupovania, ktorú za takýchto okolností nikto neodhalí, potom možno „zrežimizovať“ všetky relevantné politické strany aj v podmienkach formálnej opozície alebo pluralizmu. Politická moc v akomkoľvek štáte musí reprezentovať záujem daného systému (teda spravidla záujem konkrétnych ľudí či skupín). Ak má byť systém funkčný (to je základná úloha akejkoľvek moci), tak musia byť prijímané také zákony a iné opatrenia, ktoré mu zodpovedajú. Nemôžu byť v kapitalistickom štáte prijímané socialistické zákony a naopak. Ak sa má reprodukovať systém (čo je jeho základná tendencia), tak sa musí reprodukovať aj politická moc. Problémom je, ak to nie je v záujme väčšiny ľudí, pretože tendencia reprodukovať sa je tu prítomná aj tak. Ešte sa nestalo, aby bol systém zmenený legálne a v jeho rámci. Ak však väčšine ľudí politika a systém usporiadania nevyhovuje, potom tento prirodzený mechanizmus vlastnej reprodukcie stráca legitimitu – stáva sa „nedemokratický“. Musí zabezpečiť, aby sa nerealizovali opozičné záujmy. Je pritom jedno o aký systém ide (socializmus, kapitalizmus). Dnes sa dogma o „jedinej možnej“ ideologickej línii, ktorej pochopiteľne zodpovedá aj charakter systému, stala už celkom oficiálne ideológiou. A to je po 17 rokoch „demokratického“ vývoja hanba. Povolebné možnosti Prekvapujúcim volebným SDKÚ a vypadnutím KSS z parlamentu, hoci ešte tesne pred voľbami Slovenský rozhlas predpovedal komunistom šesťpercentný zisk, sa vytvorila situácia, umožňujúca v zásade vytvorenie dvoch veľkých koalícií. SDKÚ môže pokračovať s SMK a KDH, priberúc k sebe HZDS, alebo vládu môže vytvoriť Smer s SNS a HZDS. Tým sa položili základy rozloženia politických síl v parlamente. Takto vyzerá reálna moc – a to dokonca bez ohľadu na to, aké dostane formálne vyjadrenie, teda aká vláda vznikne (jej pevnosť totiž závisí od podpory v NR SR). Pritom sa vytvorili podmienky na to, aby HZDS už celkom otvorene podporovalo pravicovú vládu, čo trochu cudne robilo aj doteraz. Pravica s HZDS (režim) teda disponuje zhruba 80 hlasmi a zostávajúce strany SNS a Smer približne 70 hlasmi. Aj vzhľadom na vysoký počet nevoličov je zrejmé, že rozloženie síl v parlamente nezodpovedá rozloženiu síl v spoločnosti. Takto to vyzerá nielen pre „zázračný“ zisk SDKÚ a prehru KSS, ale najmä preto, že HZDS s opozične ladenými voličmi fakticky podporuje Dzurindovu vládu. Skrátka, nech volíte koho volíte, výsledok je stále taký istý. Skoro ako za čias súdruha Lenárta. Autor je študent politológie