Vojnové tamtamy

Je to ako déja vu. Od anonymných vysokopostavených príslušníkov americkej armády prenikli informácie, že za zhoršujúcou sa situáciou v Iraku stojí iránsky režim. Zjavili sa zrnité fotografie údajných sériových čísiel údajne poukazujúcich na iránsky zdroj. Na verejnosť prenikli tvrdenia, že pašovať zbrane do Iraku povolili oficiálne miesta v Teheráne. To všetko až príliš pripomína „dôkazy“, ktoré v OSN pred inváziou do Iraku prezentoval Colin Powell. Neprekvapuje, že sa prezident Bush, viceprezident Dick Cheney a zvyšky neokonzervatívnych kruhov pokúšajú rozšíriť vojnu na nové bojisko. Koncepcia osi zla, vyhlásená pred niekoľkými rokmi, to priamo predpokladá. A v histórii existuje dosť príkladov podobnej taktiky. V americkom prípade je asi najznámejší prípad z jari 1970, keď po období nejasných vyjadrení a obviňovaní, ktoré pripravili pôdu, nariadil prezident Nixon inváziu do Kambodže. Zaujímavé však je, že im takáto taktika vychádza. Mnohé médiá si dnes spytujú svedomie, ako mohli americkej vláde tak ľahko naletieť a predkladať vymyslené a pochybné „dôkazy“ o zbraniach hromadného ničenia a väzbe Saddámovho režimu na al-Kájdu. Dnes sú však zrejme ochotné urobiť to isté v prípade Iránu. Iste, určitú iránsku angažovanosť v Iraku nemožno vylúčiť. Je dokonca logická. Vojenská moc USA predstavuje pre teheránsky režim dlhodobú hrozbu. Čím dlhšie je táto moc viazaná v konflikte, ktorý nemôže vyhrať, tým viac času má Irán pri-praviť sa na budúcnosť. A ak by sa jedného dňa Washington rozhodol priznať si porážku, je pravdepodobné, že sa o budúcnosti Iraku bude diskutovať na medzinárodnom fóre. Miesto pri rokovacom stole – a tým vplyv na budúcnosť krajiny – budú mať svetové mocnosti, ale aj dôležití regionálni hráči. A čím väčší má Irán vplyv na vnútroiracké sily, tým dôležitejší bude jeho hlas v takýchto rokovaniach. Vplyv potrebuje – nemá absolútne nijaký záujem na tom, aby v Bagdade zasadla vláda, ktorú by mohli mocnosti (prípadne len USA) využiť ako nástupisko na tlak voči nemu. V takejto politike je síce málo legitimity či morálnosti, no predsa len jej je o kúsok viac než v útoku USA a ich spojencov na Irak… Situácia sa však oproti rokom 2002-2003 predsa trochu zmenila. Kongres ovládli demokrati, a hoci by väčšina z nich pravdepodobne v inej situácii vojenský zásah podporila, dnes je ich prioritou čo najviac sťažiť Bushovi koniec volebného obdobia. A s jednohlasnou podporou už navyše prezident nemôže v súčasnosti rátať ani u vlastných.