Vojna v Levante (2)

Po stiahnutí osadníkov z pásma Gazy, ktoré prebehlo pod dohľadom televíznych kamier, plného sĺz a výčitiek osadníkov, sa zdalo, že tento politický krok a s najväčšou pravdepodobnosťou labutia pieseň politických aktivít Ariela Šarona začínajú medzi Izraelom a jeho najbližším susedom (Palestínskou samosprávou) kvalitatívne nové vzájomné vzťahy. Tie mala reprezentovať aj víťazná strana Kadima a jej koaličné spojenectvo s ľavicovou Stranou práce. Súčasné udalosti však predznamenávajú skôr návrat k „starým časom“ a spôsobom. Dnešná izraelská vláda sa rozhodla nezmeniť tradičné antipalestínske (antiarabské) postoje, ktoré sa prejavovali v rámci izraelskej politiky od začiatkov kreovania štátu Izrael. Reprezentované sú najmä postojom k samotnej prítomnosti Arabov na území Palestíny, počnúc snahou o riešenie problematiky vyvlastňovania pôdy, postupnej „kolonizácie“ nových území až po popieranie občianskych práv. Negatívne v tomto smere vyznieva najmä fakt, že tieto postoje nereprezentujú len krajne nacionalistické zoskupenia (napríklad Kach!, Guš Emunim a pod.), ale boli a sú súčasťou rétoriky alebo realizovaných politicko-vojenských aktivít voči Palestínčanom aj na úrovni vysokých predstaviteľov exekutívy štátu Izrael. K najvypuklejším problémom v tomto smere patria predovšetkým perzekúcie spojené s existenciou tzv. check point (kontrolných stanovíšť), s likvidáciou obydlí civilného obyvateľstva a jeho vyháňania resp. koncentrovania v utečeneckých táboroch, s mimosúdnou likvidáciou (vraždou) Palestínčanov a pod. Erec Jisrael Súčasné vojenské aktivity Izraelu sú vo veľkej miere ovplyvnené týmto tradičným postojom a nepriamo smerujú k naplneniu koncepcie Erec Jisrael (Zem Izrael). Táto koncepcia je oficiálnou súčasťou programu vyššie uvedených pravicových politických a osadníckych organizácií, ale veľkú podporu má aj v kruhoch izraelskej armády, z ktorej prostredia vyšlo až nebezpečne veľké množstvo neskorších aktívnych politikov (Šaron, Rabin, Dajan, Barak a pod.). Erec Jisrael v sebe z užšieho pohľadu zahŕňa územie už dnes okupovaných častí Palestíny vrátane pásma Gazy (bývalé územie Egypta) a Západného brehu (bývalé územie Jordánska). V širšom zmysle sa pod týmto názvom skrýva oblasť zahrňujúca územie medzi Egyptom (riekou Níl) a riekou Eufrat. Súčasné udalosti pravdepodobne kopírujú definované ciele spomenutej koncepcie. Na ich naplnenie má poslúžiť aj destabilizácia resp. neexistencia Palestínskej samosprávy (štátu) v danom regióne a postupné rozširovanie (kolonizovanie) nových území. Tento scenár sa v súčasnosti úspešne realizuje v oblasti Západného brehu a Golanských výšin, kde zakladaním nových osád Izrael postupne krok za krokom posúva svoje hranice. Problematika osadníkov bude pravdepodobnou príčinou aj vojenskej agresie voči Libanonu. Po minuloročnom zrušení ilegálnych osád v pásme Gazy zostal v rukách izraelských politikov „horúci zemiak“: Čo s osadníkmi? Ako riešenie, oveľa bezpečnejšie a neporovnateľne lukratívnejšie, sa objavilo územie južného Libanonu. To na rozdiel od chudobnej a preľudnenej Gazy ponúka oveľa lepšie podmienky na budovanie nových osád. Neprehliadnuteľná je v tomto smere prítomnosť vodných zdrojov či lepšia bezpečnosť osadníkov, vytvorenie ochrannej zóny a pod. Podpora USA Spojené štáty zohrávajú v tomto ohľade nezastupiteľnú úlohu. Primárne strategické je spojenectvo USA – Izrael, bez ktorého by vláda židovského štátu nemohla realizovať žiadne kroky na pôde zahraničnej politiky v regióne. USA ako kľúčový hráč na medzinárodnej politickej scéne, využívajúci možnosti plynúce z členstva v BR OSN, významne napomáha k realizácii vojensko-politických zámerov Izraela. Predlžovaním prijatia rezolúcie BR OSN, ktorá by mala zabezpečiť prímerie a ukončenie vojenských akcií, vytvárajú predpoklad rozšírenia pozemných akcií hlbšie do libanonského vnútrozemia. Z týchto faktov možno dedukovať, že cieľom vojenských operácií je okrem deklarovaného zničenia Hizballáhu predovšetkým posunutie hranice prímeria, resp. tzv. bezpečnostnej bariéry viac na sever (asi 40 kilometrov, podobne ako v roku 1982) a vytvorenie tak zdanlivo „vyľudneného“ priestoru vhodného na vybudovanie nových osád. Hizballáh, Sýria, Irán Spoločným menovateľom priamej respektíve nepriamej angažovanosti spomenutých aktérov v súčasnom konflikte v Levante je s veľkou pravdepodobnosťou ich spoločná príslušnosť k šiitskemu islamu. Spojením komplexu vychádzajúceho z menšinového postavenia v rámci islamskej komunity s neustále prítomným pocitom strachu a ohrozenia, sa práve šiitsky islam zdá byť kompaktnejší, odhodlanejší a bojovnejší. K tomu určite prispieva aj silná tradícia martýrstva, ktorá stála v centre odluky šiitskeho islamu od väčšinového islamského „mainstreamu“. Príslušnosť iránskej spoločnosti, vládnej elity Sýrie a komunity, ktorú v rámci libanonskej society predstavuje Hizballáh k šiitskemu islamu tak vytvára pre izraelsko-americké spojenectvo nepríjemného konkurenta v regióne. K prehĺbeniu nepriateľstva medzi oboma konkurentmi prispievajú predovšetkým: a) pretrvávajúce animozity medzi USA a Iránom, ktoré vychádzajú z úspechu iránskej revolúcie v roku 1979 a ohrozenia politických, ekonomických a vojenských ambícií USA na Strednom východe; b) „renesancia“ Chomejního koncepcie šírenia myšlienky iránskej revolúcie v islamskom (šiitskom) svete, k čomu prispeli najmä oslabenie pozície Ruska v Strednej Ázii, konflikt v Afganistane, ale najmä posilnenie šiitskeho islamu v susednom Iraku; c) represívna politika štátu Izrael voči arabskému obyvateľstvu Palestíny, ktorá je negatívne vnímaná tak v arabskom ako i v celom islamskom svete vrátane jeho šiitskej vetvy. Z vymedzených aspektov je možné následne určiť, prečo sa predstavitelia Iránu a Sýrie prostredníctvom Hizballáhu (aj keď predstavitelia oboch režimov to popierajú) angažujú v súčasnom konflikte. V prípade Iránu je najpravdepodobnejšou príčinou namiesto prezentovaného odklonenia pozornosti od problematiky jadrového programu skôr snaha režimu o oslabenie potenciálnych lídrov predpokladanej konfrontácie Iránu a medzinárodného „antiislamského“ spoločenstva. Ak by sa neúspechom izraelskej kampane v Libanone podarilo preukázať, že jeho nepremožiteľnosť je len mýtom, znamenalo by to nielen zvýšenie mobilizácie regionálnych partnerov, ale predovšetkým oddialenie očakávanej vojenskej akcie namierenej proti Iránu. Podobné predpoklady možno vidieť aj v prípade sýrskej angažovanosti. Okrem poukazovania na neschopnosť Izraela vysporiadať sa so skutočnou gerilovou vojnou je tu však ešte niekoľko nezanedbateľných aspektov. Prvým z nich je už spomínaná náboženská spojitosť medzi režimom sýrskych alawitov a Hizballáhom, po druhé úprimné úsilie snaha Sýrie pomstiť sa sunnitsko-kresťanskej politickej elite Libanonu za potupné „vyhnanie“ sýrskej armády z jej územia. K tomu cieľu sýrskej vláde pomôže tak úspech ako i neúspech Hizballáhu v súčasnom konflikte. Na jednej strane posilní postavenie šiitskych politických reprezentantov, respektíve poukáže na fakt, že ak by sa odchod sýrskej armády nekonal, Izrael by si nedovolil takto ostentatívne porušiť medzinárodné právo a napadnúť Libanon. Článok bol uverejnený na stránkach Spoločnosti pre strednú a východnú Európu www.ssve.sk