Vojna proti demokracii

Kamera sa z výšky približuje k akejsi zvláštnej štruktúre, ktorá dokonale pokrýva kopce Caracasu. Chvíľami pôsobí ako podivný landart, nasleduje detail a divák pochopí, že sa pozerá na barrío La Vega, štvrť obývanú mestskou chudobou. Práve jej obyvatelia a ďalší chudobní Latinskej Ameriky sú skrytými hrdinami najnovšieho filmu Johna Pilgera War on Democracy. Pilger je novinár a dokumentarista, ktorý do Latinskej Ameriky prvýkrát prišiel v 60. rokoch. Známym sa stal vďaka reportážam z Vietnamu a Kambodže. V roku 1979 získal mediálnu mierovú cenu OSN. Jeho celovečerný dokument je príbehom ľudí, ktorí – ako tvrdí – boli štyridsať rokov neviditeľní. Dnes však tvoria silné politické hnutie, ktoré znamená výzvu pre dominantného hráča na západnej hemisfére. Dobrá a zlá správa Pilgerov dokument má pre nás dve správy – zlú a dobrú. Tou dobrou je, že v Latinskej Amerike dnes existuje demokratické hnutie, ktoré skutočne vychádza zdola a je schopné presadzovať reformy. Horšou správou je, že akékoľvek demokratické hnutie, ktoré ohrozuje politické a ekonomické záujmy mocných, bolo na tomto kontinente zvyčajne nekompromisne potlačené. War on Democracy je svedectvom o tom, ako tieto dve sily na seba narážali v minulosti – v Čile, Guatemale a Nicaragui – a aj o tom, ako ich konflit vyzerá dnes – predovšetkým vo Venezuele a v Bolívii. V časti venovanej Čile konflikt ilustruje rozprávanie ženy, ktorá bola v čase Pinochetovho prevratu študentkou. Jedného dňa po ňu prišli vojaci a potom „zmizla“. Pilger sa s ňou po tridsiatich rokoch vybral na miesto, kam ju odviedli, väznili a mučili. Dnes je z neho pamätník tých, ktorých junta utýrala na smrť. Pinochetov režim však držal tisícky ľudí na inom mieste – národnom futbalovom štadióne. Tu je režisérovým sprievodcom pokojný päťdesiatnik. V čase, keď ho vojaci odvliekli do týchto priestorov, bol študentom medicíny. V útrobách štadiónu ukazuje šatne, kde „spávali“ natlačení na kachličkách a na kovových policiach; sprchy, ktoré sa zmenili na mučiarne. Pri detaile si všimnete, že nevidí na jedno oko. Druhú stranu konfliktu zosobňuje Duane Clarridge, bývalý šéf CIA pre Latinskú Ameriku. „Nejde o demokraciu, ale o politickú nevyhnutnosť. Pinochetov režim zastavil komunizmus. Nebola však tá cena privysoká? Tisíce ľudí bolo zabitých. Ale prosím vás, John, aké tisíce ľudí! Stavím sa, že by ste nenapočítali viac ako dvesto. Nuž, ja som ich spočítal na pamätníku venovanom obetiam: bolo ich viac ako dvetisíc.“ Ťažko sa ubrániť dojmu, že sa dialóg dvoch licitujúcich mužov neposunul kamsi na hranicu nevkusu. Nejde len o Cháveza Najväčší priestor vo filme dostáva Venezuela. Fakt, že ide o ďalší príklad konfliktu s hegemónom, v slovenskom verejnom priestore ilustruje charakter mediálne preosiatych informácií, z ktorých sa o podstate a pozadí reforiem prebiehajúcich v krajine nedozviete takmer nič. Samostatnou kategóriou sú vystúpenia „expertov“ na región, ktorí bez akéhokoľvek kontextu ohlasujú, že ide o oblasť, z ktorej sa regrutujú teroristi. Voľba sémanticky vyprázdnených nálepiek typu populizmus, terorizmus; prizývanie politických lídrov, nie ako – možno zaujímavých – svedkov udalostí, ale ako expertov o pozadí celého konfliktu, vytvára akúsi dymovú clonu. Kľúčovou postavou a zdrojom pre takúto manipuláciu je postava Huga Cháveza. Paradoxne však trochu podobný prístup volí aj Pilger. Udalosti vo Venezuele síce zobrazuje ako výsledok sociálneho hnutia, ktoré si vynútilo reformy, pozornosť filmu však smeruje k Chávezovi. S Pilgerom možno súhlasiť, že venezuelský prezident, presne tak, ako pred ním sandinisti v Nikaragui alebo Allende v Čile, predstavuje hrozbu pre súčasného hegemóna. Vytvára totiž alternatívu. War on Democracy však podporuje médiami navodený dojem, že hnacím motorom tejto alternatívy je predovšetkým Chavéz. Prezident, ktorý vyšiel z ľudového hnutia, sa zmenil na symbol, nálepku, kvôli ktorej západné publikum – tomu je Pilgerov film určený – nevidí hnutie samotné. Sujatha Fernandesová, sociologička z Queens College v New Yorku, skúma interakcie, ktoré v dnešným spoločnostiach existujú medzi občanom a štátom. Strávila deväť mesiacov medzi chudobnými v barríu v Caracase. Stotožňovanie Venezuelskej revolúcie s Chávezom je podľa nej typické pre jeho prívržencov aj odporcov. Hnutie, ktoré v krajine vzniklo v dôsledku prehlbujúcej sa chudoby po neoliberálnej „rekonštrukcii“ Venezuely v 80. rokoch, je však príliš pestré, aby sa dalo zredukovať na osobu politického lídra. „Počas môjho výskumu v rokoch 2004 až 2007 som sa stala svedkom rýchlo sa rozvíjajúceho sociálneho hnutia, ktorého súčasťou boli komunitné rozhlasové stanice, zdravotnícke výbory, umelecké združenia, spolky Venezuelčanov afrického pôvodu organizujúce miestne fiesty. Médiá zmiešavajú všetky tieto skupiny dokopy ako „chávistov“’, no ich vývoj často nemá s Chávezovou érou veľa spoločné. Patrí sem napríklad odbojové hnutie bojujúce proti vojenskému režimu z 50. rokov; hnutie vedené robotníckymi kňazmi proti nútenému presídľovaniu.” Fernandesová na základe pozorovania sociálnych hnutí dospieva k záveru, že – na rozdiel od hnutí odporu – sa rozvíjajú najmä v prostredí, kde sú pri moci umiernené či radikálne ľavicové vlády. Podľa Fernandesovej sú však sociálne hnutia v dnešnej Venezuele, Brazílii, Argentíne či Bolívii relatívne nezávislé od štátu. Tým sa súčasné zmeny v Latinskej Ameriky líšia od tých, ku ktorým dochádzalo v minulosti na Kube či v Nikarague. Pilgerov film zaznamenáva paralely medzi hnutiami v 70. a 80. rokoch a tými dnešnými najmä v súvislosti s mierou odporu, ktorú vyvolávajú v Spojených štátoch. Odlišnosť v charaktere vzťahu hnutí je však v istom zmysle dôležitejšia. Vytvára perspektívu vzniku skutočnej alternatívy, ktorá sa môže presadiť napriek odporu, čo vyvoláva u tých, ktorých záujmy ohrozuje. Autorka študuje na London School of Economics