Vojna v Iraku sa nevyvíja podľa plánov Pentagónu. Iračania nevítajú americké vojská ako osloboditeľov kvetmi, ale paľbou. Šiítske kmene na juhu, napriek Rumsfeldovým predpokladom, nepovstali proti Saddámovi, ale so zbraňou odporujú inváznym jednotkám.
Iračania bránia svoju krajinu proti agresii omnoho húževnatejšie, ako si bolo politické vedenie v Pentagóne ochotné pripustiť. Nedošlo ani k mohutnej dezercii pravidelnej armády, ktorú predpovedal generál Tomy Franks. Namiesto toho sa Iračania – od fedajínov po gardistov – rozptýlili v púšti a napádajú spojenecké zásobovacie konvoje. A spôsobujú straty. Američania ich často priznávajú s oneskorením – až keď al-Džazíra odvysielala zábery, ktoré sa už nedali zapierať. Informácia, že predné jednotky majú nedostatok pohonných hmôt, munície a jedla, spôsobila vo Washingtone zdesenie. Na ministra obrany Donalda Rumsfelda sa z vojenských kruhov zniesla kritika, že operáciu naplánoval ako „rallye Bagdad“. Svoje schytali aj armádni taktici, ktorí rozhodli o obídení centier odporu, z ktorých Iračania napádajú zásobovanie. Situáciu najvýstižnejšie charakterizoval štvorhviezdičkový generál Eric Shinseki, ktorý operáciu nazval vojnou veľkých omylov. Prvým a najväčším je podľa neho zlý politický odhad situácie. A to tak v Iraku, ako aj v okolitých krajinách. Neschopnosť dohodnúť sa s Tureckom o poskytnutí základní ešte pred vypuknutím vojny de facto znemožnila otvorenie severného frontu. Otázkou však je, či by rozdelenie tristotisícového kontingentu na dve zoskupenia v skutočnosti inváziu skôr neoslabilo. Generál Shinseki upozornil, že plánovanie „lacnej vojny“ s takým malým počtom vojakov bolo hrubou chybou. „Na operácii Púštna búrka, v ktorej boli iracké vojská iba vytláčané z omnoho menšieho Kuvajtu, sa zúčastnilo vyše pol milióna vojakov,“ pripomína tento reformátor US Army. Za pravdu mu dáva aj fakt, že generál Franks musel požiadať o posily na dobývanie obídených miest ešte ďaleko pred Bagdadom. A to najhoršie – pouličné boje – sa ešte len blíži. Pri dobývaní miest potrebujú útočníci asi päťnásobnú prevahu nad obrancami. Boj o každú ulicu bude znamenať hrozné jatky s mnohými obeťami – vrátane žien a detí. Rizikom je i to, že iba v mestách rozdala iracká vláda šesť miliónov kalašnikovov. Medzi príslušníkmi púštnych kmeňov nosí zbraň každý muž. Nemohli Američania tvrdý odpor vopred očakávať? Dovolil by si režim, ktorý je, ako tvrdí George Bush, všeobecne nenávidený, rozdať obyvateľom zbrane? Alebo sa Iračania obávajú americkej koloniálnej správy väčšmi ako Saddáma – napriek tomu, že ho väčšina považuje za krutého diktátora? Ak je to tak, po okupácii sa dá očakávať krutá partizánska vojna. O jej účinnosti a britsko-amerických stratách rozhodnú tri faktory. Prístup vojsk k domácemu obyvateľstvu ovplyvní jeho odhodlanie napádať okupantov. Brutalita, ktorú Američania predviedli, keď rýchlopaľným delom rozstrieľali neozbrojený minibus plný žien a detí, ktorý nezastal na vojenskej kontrole, nemusí iba zastrašiť. Ochotu podporovať partizánov ovplyvní aj spôsob zabezpečenia obyvateľov základnými životnými potrebami. Rozdeľovanie jedla a vody metódou Um Kasr, kde sa k zásobám z lode dostali len tí s najostrejšími lakťami, môže paradoxne viesť k tomu, že ich získajú skôr prezlečení bojovníci ako civilisti. Rýchle zavedenie čisto trhových princípov v oblasti bežných potrieb by v krajine, kde roky fungoval prídelový systém, bolo tiež riskantné. Rýchlosť bohatnutia „spolupracujúcich obchodníkov“ môže vo zvyšku populácie vyvolať – najmä ak by mala s obživou problémy – ešte ostrejšiu nenávisť voči kolaborantom a okupantom. O schopnosti bojovať však rozhodne dostupnosť munície a výzbroje. Vyvážať zbrane do Iraku zakazujú sankcie vyhlásené Bezpečnostnou radou OSN. Je otázne, nakoľko sa tým členské krajiny budú cítiť viazané, keď aj Spojené štáty zaútočili v rozpore s medzinárodným právom. Zdesenie „Západu“ vyvolalo vyhlásenie Sýrie, momentálne nestáleho člena BR OSN, že stojí na strane Bagdadu brániaceho sa agresorom. Sýria a Libanon, susediace s Irakom, sú podozrievané z pomoci pri pašovaní zbraní do krajiny. USA tým odôvodňujú svoje vyhrážky Damasku, že môže byť spolu s Iránom „ďalší na rade“. Dodávkami zbraní si asi vlády nebudú chcieť „páliť ruky“. V čase globalizácie však oficiálny postoj vlád nemusí byť najpodstatnejší. Mnohoročné boje v krajinách ako Sierra Leone, čeliacim zároveň zbrojnému embargu OSN, ukazujú, že bojovníkov dnes nemusia zásobovať iba vlády. Značný ilegálny prísun vojnového materiálu dokáže zaistiť aj mafia. Na trhu je dosť zásob. USA už obvinili z dodávok zbraní do Iraku aj Rusko. Po odvysielaní záberov obrovskej diery v boku údajne nezničiteľného tanku Abrams sa mnohí západní experti pozoruhodne zhodli, že ju spôsobila ruská reaktívna munícia s kombinovanou magnéziovou výbušninou. Pôvodne sa vyvíjala v ČSSR. Zbrojná angažovanosť Ruska v regióne asi narastie, oficiálne i neoficiálne. Pre ruské zbrane niet lepšej reklamy ako zničené Abramsy. Zbrojné kšefty by Rusku mohla prihrať okupácia Iraku, ktorá by Washingtonu dávala možnosť pripraviť útok na ďalšie arabské či islamské krajiny. Zatiaľ sa „veľká“ arabsko-americká vojna nedá očakávať, pretože susedné armády väčšinou, s výnimkou Sýrie, používajú americkú vojenskú techniku. V prípadnej vojne by tak nemali náhradné diely. A to, spolu s americkými vyhrážkami, naháňa solventných kupcov do Moskvy. Ak si Rusi americkú prítomnosť vysvetlia ako ohrozenie národnej bezpečnosti, vyzbroja pravdepodobne Arabov aj oficiálne. Už preto, že by sa mohli cítiť obkľučovaní. Prejavy o vykorenení celej „osi zla“ (Irán a KĽDR) a „darebáckych režimov“ (Sýria a Lýbia) ich rozhodnutie asi urýchlia. A to už pripomína Armagedon…
