Ráno 28. júna, v deň plánovaného referenda, v ktorom sa malo ukázať, či je obyvateľstvo Hondurasu naklonené zvolaniu Ústavodarného zhromaždenia, bol za účasti a spolupráce vojenských ozbrojených zložiek unesený prezident republiky a rozpustený vládny kabinet. Notoricky známy scenár, ktorého dejová postupnosť, postavy a obsadenie sú predvídateľné ako príbehy latinskoamerických telenoviel.
Unesený prezident Manuel Zelaya ako aj jeho nemesis Roberto Micheletti boli dlhé roky kolegami v tej istej Liberálnej strane. Micheletti bol jedným zo spojencov Zelayu v prezidentských voľbách v roku 2005. Ich názory na politickú líniu sa začali časom rozchádzať, až kým sa z nich v Liberálnej strane nestali dva dominantné znepriatelené prúdy. Mocenský spor dvoch frakcií vo vnútri strany sa vystupňoval až do takej miery, keď lojalita armády zohrala úlohu jazýčka na váhach moci.
Ničiaca chudoba a sexizmus
Pôvod konfliktu tkvie v zhoršujúcej sa ekonomickej situácii. Krajina má polofeudálny charakter, kde sa moc do veľkej miery sústreďuje v rukách latifundistov – vlastníkov rozľahlých pozemkov a fariem. Honduras patrí k najchudobnejším krajinám amerického kontinentu, chudobou svojho obyvateľstva predbehol dokonca aj Guatemalu a Nikaraguu. Chudobnejšou krajinou je iba Haiti. Robotníci vo fabrikách sú nútení pracovať v priemere 14 hodín denne. Mnohé ženy pracujú v odevnom priemysle, ktorý je jedným z hlavných hospodárskych odvetví krajiny. V 229 fabrikách, kde pracuje celkom 130-tisíc ľudí, tvorí 69 percent žien. Výbor pre ľudské práva (CIDH), pôsobiaci pod záštitou Organizácie amerických štátov (OAS) vo svojej správe vyzýva vládu Hondurasu, aby vyšetrila „typické príklady vykorisťovania chudobných ľudí“.
V správe sa ďalej uvádza: „Ženy nastupujú do zamestnania po dovŕšení 18 rokov a prepúšťajú ich, keď majú tridsať, a to z dôvodu, že vlastníci preferujú mladé ženy. V mnohých prípadoch je súčasťou prijímacieho pohovoru do zamestnania vyzlečenie sa. Ženy, ktoré majú jazvy po cisárskom reze alebo určitú nadváhu, sú zamietané.
Podľa hodnotenia organizácie UNICEF v Hondurase pracuje viac ako 300-tisíc detí. Ich pracovný čas je len o málo kratší ako pracovná doba dospelých ľudí a ich zárobok sa pohybuje okolo 40 centov na hodinu. Nezamestnanosť sa približuje k 30 percentám a pätina dospelých nevie čítať ani písať.
Sedemdesiat percent obyvateľstva žije pod hranicou chudoby a 40 percent prežíva z menej ako dvoch amerických dolárov na deň. Štatistiky OSN ukazujú, že 12 percent populácie umiera pred dovŕšením 40. roku života.
Násilie ako dedičstvo
Tieto fakty vykresľujúce reálne životné podmienky veľkej väčšiny obyvateľov hovoria o skutočnom pozadí konfliktu vo vnútri krajiny. Pod dusivou ťarchou zaostalého ekonomicko – politického zriadenia sa lámu štruktúry moci, postavenej na elitnej vrstve vládnucej oligarchie. Udržanie si svojho privilegovaného hospodárskeho vplyvu je podmienené udržaním politickej moci. Nelegitímnosť ich nárokov na monopolné vlastníctvo bohatstva krajiny spolu s neschopnosťou rozvinúť hospodárstvo štátu a s tým spojenú životnú úroveň obyvateľstva, robí súčasnú situáciu neudržateľnou.
Obrovská nerovnosť v prerozdelení bohatstva krajiny má po desaťročia extrémne výbušný charakter. Jediný účinný nástroj, ktorým sa tento nerovnovážny stav v spoločnosti darí udržiavať, je násilie a represia ozbrojených bezpečnostných zložiek v rukách štátu, ktorého riadenie tradične prechádza z rúk do rúk oligarchie.
Zvrhnutý prezident Manuel Zelaya, sám bohatý vlastník rozsiahlych fariem a magnát drevárskeho priemyslu, sa svojimi umiernenými reformami snažil zmierniť vyostrený sociálny konflikt ohrozujúci samotné základy politického systému. Týmito krokmi si však vytvoril silných nepriateľov. Paradoxne? Prirodzene? Nechám na posúdenie. Medzi hlavné črty jeho reformnej politiky patrilo 60-percentné zvýšenie minimálnej mzdy a pozemková reforma. V Hondurase vlastní 0,1 percenta obyvateľstva (7000 ľudí) 80 percent zeme. Účelom reformy bolo dať chudobným vidiečanom spôsob obživy a zvýšiť domácu poľnohospodársku produkciu. Zelaya však narazil na silný odpor zemepánov.
Podobne sa postavili proti programu výstavby cestnej infraštruktúry (50 percent ciest bolo zničených po katastrofickom hurikáne Mitch v roku 1998), kanalizácie a sociálnych domov v oblastiach najviac postihnutých chudobou. Dôležitým bodom reformného programu bolo začatie ústavných reforiem, zvolaním Ústavodárneho zhromaždenia. Súčasnú ústavu napísala a schválila vojenská vláda pred viac ako päťdesiatimi rokmi. Vzhľadom na zdĺhavosť procesu schvaľovania novej ústavy a fakt, že Zelayov prezidentský mandát vyprší už o niekoľko mesiacov, v januári 2010, sa obvinenia opozície, že mu návrhom ústavných zmien ide o predĺženie svojho pôsobenia v úrade prezidenta, dajú len ťažko brať vážne.
Asi poslednou kvapkou spečaťujúcou rozhodnutie jeho vlastnej strany hodiť ho cez palubu, bola jeho protikorupčná kampaň namierená proti vysokopostaveným vládnym úradníkom a vplyvným osobám na honduraskej politickej scéne.
Vplyv USA
Diskusia o tom, či USA vedeli alebo nevedeli o pripravovanom puči, pramení zo skutočnosti, že americká vláda ústami prezidenta Baracka Obamu a jeho ministerky zahraničných vecí Hillary Clintonovej odsúdila protiústavný prevrat. Honduras rovnako ako Kolumbia patril a patrí po desaťročia k najvernejším spojencom Spojených štátov amerických, ktorého celá generalita prešla výcvikom v amerických vojenských akadémiách, a bez spolupráce ktorých sa nezaobišla žiadna ozbrojená intervencia v stredoamerickom regióne. Počínajúc vojenským prevratom v Guatemale v roku 1954 cez inváziu na Kubu v Zátoke svíň v roku 1961, pokračujúc Reaganovým teroristickým ťažením proti Nikarague ako aj proti El Salvadoru v 80-tych rokoch 20. storočia. História Hundurasu bola veľmi dlho previazaná s mocenskými imperialistickými záujmami USA. Jeho nezávislosť sa viac podobá suverenite okupovanej krajiny alebo protektorátu ako suverenite slobodného nezávislého štátu.
Je preto nemysliteľné, aby nespočetné linky, ktoré existujú medzi honduraským vojskom, Južným velením USA a CIA nezaregistrovali dlho pred samotným prevratom, o čo presne ide a konali bez aspoň tichého súhlasu Pentagonu. Na jednej strane vlažné a bezzubé odsúdenie vojenského prevratu Obamom, určené ako keby pre širokú konzumáciu svetovej verejnej mienky, na druhej strane hluché ticho, ktoré zavládlo krátko potom. Ak to o niečom hovorí, tak najskôr o protichodných tendenciách vo vnútri samotnej novej washingtonskej administratívy a jej vplyvných mocenských uzloch. Predovšetkým medzi Bielym domom a početnými konzervatívnymi prívržencami tvrdej línie Bush – Cheney, a to hlavne v Pentagone.
Voči existenčnej dileme vládnych elít, spočívajúcej vo voľbe medzi takzvanou mäkkou alebo tvrdou líniou, či inak povedané reformnou alebo konzervatívnou politikou, ktorá by najlepšie dokázala hájiť záujmy existujúcich ekonomických elít, očividne nie sú imúnne ani Spojené štáty americké.
Tu platí výrok Johna Fitzgeralda Kennedyho: „Tí, ktorí znemožňujú mierovú revolúciu, činia násilnú revolúciu nevyhnutnou.“
Medzititulky Slovo
