Vojenská doktrína Ruska I.

Druhého októbra sa v Moskve konala mimoriadne dôležitá porada, ktorej výsledky pravdepodobne výrazne ovplyvnia bezpečnostnú politiku Ruskej federácie. Zišli sa na nej predstavitelia ministerstva obrany, prezident Ruska Vladimir Putin, podpredsedovia vlády Alexej Kudrin a Boris Alešin, šéf ministerstva ekonomického rozvoja German Gref, riaditeľ Federálnej služby bezpečnosti Nikolaj Patrušev, primátor Moskvy Jurij Lužkov, lídri parlamentných strán a parlamentných výborov. Minister obrany Sergej Ivanov predstavil otvorenú doktrínu modernizácie Ozbrojených síl Ruskej federácie. Prezident Putin, ktorý vystúpil po ňom, jeho slová odobril a naznačil prioritné smery vojenskej výstavby. Na základe oboch vystúpení si môžeme vytvoriť určitý obraz, ako ruské vedenie vidí potenciálne konflikty budúcnosti. Vojny 21. storočia Z prejavov vyplýva, že Rusko musí zmeniť svoje ponímanie súčasného konfliktu a toho, ako sa v ňom dosahuje víťazstvo. Vojenské plánovanie má brať do úvahy skúsenosti získané počas konfliktov z konca minulého a začiatku súčasného storočia. Počas posledných rokov nedominoval nijaký konkrétny typ konfliktu. To znamená, že bojový výcvik, plánovanie operácií, aj vojensko-technické zabezpečenie musia byť maximálne flexibilné. Doterajšia koncepcia tradičných vojen (obmedzených, aj „veľkých“, globálnych) sa mení. Preto je potrebná príprava tak na zvyčajnú bojovú činnosť, ako aj na protipartizánsku vojnu a na boj s rozličnými formami terorizmu. Väčšina konfliktov v poslednom čase prebiehala na ohraničenom území so širokým použitím síl a prostriedkov, nachádzajúcich sa za jeho hranicami. To si vyžaduje pripravenosť nielen na obranu, ale aj na možnosť prenesenia bojových akcií na územie protivníka. Hlavnou údernou silou sa stáva vzdušný komponent. Pozemné sily už nie sú takou rozhodujúcou silou, akou boli v minulosti. Dá sa predpokladať, že proti ruským vojskám bude vo väčšine budúcich ozbrojených konfliktov stáť protivník tvorený viacerými formáciami a aktívne používajúci partizánske a diverzno-teroristické metódy boja. Situácia vo svete Vo všeobecnosti možnosť priamej vojenskej hrozby pre Rusko nie je vysoká. Ani jedna z konfliktných situácií za hranicami Ruska nevytvára priamu hrozbu pre bezpečnosť krajiny. Zlepšené vzťahy s USA a inými priemyselne rozvinutými krajinami vytvorili pre Moskvu možnosť zníženia jadrového potenciálu a konvenčných zbraní bez rizika ohrozenia bezpečnosti štátu. K 31. decembru 2012, v súlade s rusko-americkou Dohodou o znížení počtu strategických útočných zbraní, bude ruskú zásobu jadrových zbraní tvoriť 1700 – 2200 jadrových hlavíc. Na vojenské ohrozenia sa však nedá pozerať len z pohľadu dneška. Perspektívne sa bude ruské vojenské plánovanie vyznačovať celým radom faktorov nedefinovateľnosti. Pod tým treba chápať situáciu, konflikt alebo proces politického či vojensko-politického charakteru, ktorého rozšírenie môže podstatne zmeniť geopolitickú situáciu v regióne, prioritnom pre záujmy Ruska, alebo predstavovať priame ohrozenie jeho bezpečnosti. Možno tu zaradiť vnútornú situáciu a stabilitu v krajinách Spoločenstva nezávislých štátov a v regiónoch susediacich s nimi. Z pohľadu ruského strategického vedenia sa už dnes nedá absolútne vylúčiť preventívne použitie sily, pokiaľ to budú vyžadovať jeho záujmy alebo spojenecké záväzky. Okrem klasických hrozieb, akými sú šírenie zbraní hromadného ničenia, medzinárodný terorizmus, extrémizmus, predaj narkotík a podobne, sa dnes musí Rusko vysporiadať aj s novými výzvami – miešanie sa iných štátov alebo organizácií, podporovaných inými štátmi, do vnútorných záležitostí Ruskej federácie, nestabilita v susedných krajinách, ktorej dôvodom je slabosť vlád v týchto štátoch, a podobne. Zosilňuje sa vplyv skupinových ekonomických záujmov na svetovú politiku, čo objektívne rozširuje sféru použitia vojenskej sily. Realitou prestáva byť tradičná realizácia medzinárodných operácií s použitím sily v rámci tradičných vojensko-politických organizácií, ale aj v rámci koalícií, vytvorených ad hoc. Pokiaľ ide o NATO, ak sa zachová v podobe vojenskej aliancie s dnes existujúcou útočnou vojenskou doktrínou, Rusko bude pravdepodobne reagovať prestavbou ruského vojenského plánovania a princípov budovania jeho ozbrojených síl vrátane zmeny jadrovej stratégie. Vnútorná situácia a bezprostredné strategické okolie Rusko oficiálne podporuje proces demokratizácie v krajinách SNŠ a budovanie harmonických multietnických spoločností v nich. V prípade vzniku vnútornej nestability v týchto krajinách, nech už sú etnického či politického charakteru, však treba rátať s korekciou princípov vojenského plánovania Moskvy. V súčasnosti sa vo väčšine regiónov, susediacich s územím SNŠ, vytvára pre Rusko pozitívna bezpečnostná situácia. Ale v prípade vzniku vnútorného alebo medzinárodného napätia bude Moskva pravdepodobne reagovať veľkými presunmi vojsk ministerstva obrany a iných silových štruktúr. Aj keď dnes nemožno hovoriť o priamej vojenskej hrozbe, Rusko ďalej vníma Afganistan a regióny Strednej Ázie susediace s ním ako potenciálne nebezpečné teritóriá. Plánom je, aby silami stálej pohotovosti bola Moskva pripravená úspešne riešiť úlohy súčasne v dvoch ozbrojených konfliktoch ľubovoľného typu a taktiež vykonávať mierové operácie samostatne aj v zostave mnohonárodných kontingentov. Počíta sa aj s nasadením ozbrojených síl na neutralizáciu vnútorných hrozieb. Tu by však spolupracovali s inými silovými zložkami (príkladom môže byť Čečensko). Reformy Vzhľadom na vyššie spomenuté fakty prejde ruská armáda v blízkej budúcnosti niektorými zmenami. V roku 2005 ju bude tvoriť asi jeden milión príslušníkov, čo je o 250 tisíc viac, než sa plánovalo. Pokračuje tým trend znižovania počtu vojakov – dnes je ich asi 1 160 000, pred dvoma rokmi to bolo 1 365 000, v roku 1993 2 750 000. Zároveň by sa do roku 2007 mali sformovať profesionálne jednotky stálej pohotovosti. V súčasnosti tvoria 50 percent z celkového počtu, cieľ je asi 70 percent. Aj v budúcnosti budú základom ruskej armády sily jadrového zadržiavania. Rusko vlastní niekoľko desiatok rakiet UR100N-UTXX. Vo výzbroji môžu ostať až do polovice 30. rokov 21. storočia. Tento typ patrí medzi najsilnejšie strategické rakety, ktoré môžu niesť do desať jadrových bojových blokov. Tak bude mať Rusko dostatok času na to, aby mohlo systémovo pracovať nad vývojom nových typov zbraní. Meniace sa prostredie Takto vyzerajú úvahy ruskej „verchušky“. Po zverejnení obsahu spomínaného rokovania sa začali ozývať poplašné hlasy, že nová ruská doktrína znamená pre svet nebezpečenstvo. Nie je však úplne pravda, že Rusko len kopíruje podobné programy USA a iných krajín. Po septembri 2001 sa svet nezmenil. Zmenilo sa len vnímanie či chápanie hrozieb. Po ukončení „studenej vojny“ svetu prestal hroziť „globálny jadrový konflikt“, no naproti tomu vzrástlo nebezpečenstvo regionálnych etnických, náboženských a územných vojen a spolu s nimi i možnosť použiť v nich zbrane hromadného ničenia, ktoré sa čoraz viac dostávajú do sféry dosahu neštátnych „hráčov“. Potvrdili to udalosti na Balkáne, v Moldavsku, Náhornom Karabachu, Gruzínsku, Čečensku a inde. Nebezpečenstvo týchto konfliktov pretrváva dodnes – sú v takzvanom zmrazenom stave, no stále nie sú vyriešené. Kedykoľvek sa môžu rozšíriť aj na susedné krajiny, môžu sa stať regionálnymi a vyvolať spory medzi mocnosťami. Napríklad, pokus o vyriešenie problému Náhorného Karabachu vojenskou silou zo strany Azerbajdžanu ho doviedol do vojny s Arménskom a hrozil spormi medzi Ruskom a Tureckom. Nebezpečenstvo plynie aj z toho, že mnohé konflikty sú postavené na ideologickom alebo náboženskom základe, čo im dáva dlhodobý a nepredvídateľný charakter. Na čečenskom konflikte sa dá vidieť, ako sa dá transformovať svetský konflikt – boj o nezávislosť (1994 – 1996) – na konflikt náboženský. V polovici 90. rokov sa začali do Čečenska sťahovať arabskí mudžahedíni a kazatelia vahhábizmu. Vojna, ktorá prebieha od roku 1999 medzi ruskými jednotkami a čečenskými povstalcami má už skôr náboženský charakter. Cieľom islamských bojovníkov bolo spojenie Čečenska a Dagestanu do jednotného islamského štátu, ktorý bude žiť podľa zákonov šaríe. V prípade rozšírenia konfliktu sa môže destabilizovať Dagestan, pre Moskvu zvlášť strategicky dôležitý, a iné oblasti Ruskej federácie. Podobné nebezpečenstvo pretrváva aj v republikách Strednej Ázie (Uzbekistan, Tadžikistan), kde konfrontácia vládnej moci s islamskou opozíciou môže kedykoľvek prerásť do ozbrojeného konfliktu. Netreba pritom zabúdať na vplyv vahhábistov a blízkosť Afganistanu. Dokončenie v budúcom čísle