Vlastná cesta Polemicu

Hudba je v prvom rade o tom, že ľudia, ktorí ju robia, by sa mali názorovo stretnúť na určitom bode. Čo je tým spojovacím bodom v prípade Polemicu? – Hudba sama osebe a radosť z nej, ktorú prežívame, koncerty plné tancujúcich a smejúcich sa ľudí. Nerobíme vedu z našich inštrumentálnych výkonov ani umenie a chceme sa na hony vyhnúť vráskam na čele. Hudba, ktorú robíme, musí v prvom rade zabaviť nás a keď ňou rozdávame radosť iným, je to o to príjemnejšia činnosť. SKA je obrovská energia, ktorá sála z pódií, typický rytmus, ktorý núti ľudí k tancu. Vy sa venujete tomuto žánru už viac ako 15 rokov. Nemáte občas chuť vymeniť SKA za iný hudobný štýl? – Dlhé roky nám trvalo, kým sme sa predrali z podzemia do povedomia ľudí, a neopustili sme SKA, ani keď sa nám ostatní posmievali akú smiešnu hudbu hráme, a okolo nás sa valili vlny danceflooru, grunge, neopunku atď. Nás to ale stále baví, a keď raz prestane a budeme sa realizovať v inom štýle, určite to už nebude pod značkou Polemic. Okrem toho naše nahrávky hovoria jasnou rečou, že do SKA miešame aj reggae, trošku latiny, dancehall, swing … Pre propagáciu SKA ste v našich končinách urobili viac ako ktokoľvek iný. Čo by sa v tomto smere dalo ešte urobiť? – Nič. Nerobíme si ilúzie, že SKA raz bude počúvať celá generácia ľudí, ani v zahraničí tento štýl nie je na výslní záujmu a na prvých priečkach hitparád, česť výnimkám. Urobili sme, čo bolo v našich silách, teší nás, že vznikajú a koncertujú mladé kapely hrajúce podobný štýl. Keď sme začínali my, dlhé roky sme nemali žiadneho sparingpartnera. Myslíte si, že otvorením európskych hraníc sa poloha SKA a hudby vôbec nejako zmení? Povedzme k pozitívnemu? – Nemyslím. Priestor na prezentáciu hudby už teraz východný blok má takmer neobmedzenú ak nerátame občasné problémy s prevozom hudobnej aparatúry cez hranice, finančný trh si veľmi dobre strážia domáce žraloky a konkurencia na zahraničných pódiách je obrovská. Bude to sizyfovská práca niečo dosiahnuť na trhoch veľkých hráčov. Funguje to trochu v krajinách, kde vývoz kultúry berú pre propagáciu krajiny rovnako vážne, ako napríklad šport u nás. Ale to je otázka pre parlamentných legislatívcov a lobistov, aby sa veci u nás zmenili k lepšiemu. Pred istým časom ste navštívili Jamajku, kde ste nasávali tropickú atmosféru SKA a reggae. Ako na vás zapôsobil životný štýl v týchto končinách, čím sa ľudia líšia od slovenskej nátury? – To je iný, takzvaný tretí svet so všetkými kontrastmi, obrovskou chudobou v susedstve bohatstva a podobne. Životný štýl je už len podnebnými podmienkami nastavený na úplne inú úroveň. Keď u nás niekto nemá strechu nad hlavou, ide takmer o krk počas polovice roka. Keď niekto na Jamajke nemá vlastné bývanie, stačí mu fakt len strecha nad hlavou počas noci, lebo zime sa dá s výnimkou hôr bez problémov vyhnúť po celý rok. Takýchto ľudí je tam neporovnateľne viac ako u nás. Preto aj chudobu berú akosi ľahšie ako ľudia u nás. A to je chudoba skutočne na úrovni tretieho sveta, kým u nás si pod týmto pojmom predstavujeme niečo kvalitatívne úplne iné. Ľudia sú oveľa komunikatívnejší a otvorenejší, samozrejme, treba rátať s tým, že belosi sú pre väčšinu z nich výborným potencionálnym zdrojom obživy. Aké poznatky a skúsenosti priniesla táto návšteva vzhľadom na ďalšie uberanie sa kapely? – Pre hudbu kapely to znamenalo definitívny príklon späť ku koreňom hudby, zvoľnenie a obrovskú inšpiráciu. Štýl SKA tak, ako sa hráva vo svete, je tam prežitkom, ktorý bol a už nie je. Je to pre nich retro hudba ich rodičov a starých rodičov, ktorej sa aktívne venujú len dožívajúce hviezdy žánru koncertujúce hlavne v bohatých krajinách. Nás ovplyvnila hlavne tá pohoda, ktorá sála z ich ponímania hudby a ktorá je nám čoraz bližšia. Ako mnohočlenná kapela nemáte problémy zosúladiť si jednotlivé osobné záujmy členov v hudbe a v súkromnom živote? – Súkromný život sa do života kapely mieša veľmi významne, väčšina členov je ženatých, mnohí majú deti, takže voľného času nie je nikdy dosť. Hádky, samozrejme, bývajú, ale po toľkých rokoch už vieme, ako ich zvládať. Vaša cesta na výslnie bola dlhá, šli ste od piky až ku hviezdam. Je príjemné vychutnávať dnes popularitu? Čo by ste chceli ešte dosiahnuť na úrovni slovenskej pop music a čo za jej hranicami? – Na Slovensku sme dosiahli vrchol, viac už sa s naším pohľadom na showbiznis urobiť nedá. Nie sme kapela, ktorá by sa rada vytŕčala v estrádnych televíznych playbackových šou. Určite, môžeme ešte dostať hudobnú cenu, napríklad Aurela, alebo sa vyšplhať na vrchol Slávika, ale sme realisti a keďže hráme SKA, ani nemáme takéto ambície. Za hranicami máme v pláne vybudovať si rešpektovanú pozíciu kvalitnej kapely, ktorá nebude mať problém koncertovať kdekoľvek po svete. Dá sa dnes robiť úspešná hudba založená na zvukovej farebnosti bez toho, aby sa pesničky prikrášľovali umelými zvukmi? – Dá sa, aj keď je to oveľa prácnejšie a bežný poslucháč rozmaznaný množstvom zaujímavých zvukov denno-denne sa valiacich na neho z rádií to neocení. Ide o postoj, keď raz sme živá kapela, ktorá si zakladá najmä na živom hraní pre ľudí, tak inej cesty niet. De facto na každom albume máte nejaké skladby aj v angličtine. Ide o exportné záležitosti alebo skôr o udržanie tradície? Nikdy ste sa neobávali toho, že by ich poslucháči prijali ako trápnu snahu o napodobňovanie? – Nemáme pocit, že by sme niekoho napodobňovali. Pesničky v angličtine robíme čoraz menej, anglicky textujeme hlavne veci, pri ktorých melodike by slovenčina dostala ranu pod pás, t. j. znela by smiešne. Nie je paradox, že pri zahraničných vystúpeniach je pre tamojších fanúšikov exotická slovenčina zaujímavejšia ako angličtina? – Nie, na klubovej úrovni je to úplne normálne. V štýle, v ktorom sa pohybujeme, je podstatná vibrácia, ktorá tam buď je, alebo nie je. Samozrejme, v masovom meradle majú ďaleko lepšiu šancu na presadenie kapely spievajúce v angličtine. Dá sa vopred odhadnúť, ktorá pieseň sa stane hitom? – To keby sme vedeli, tak súperíme v popularite so svetovými hviezdami. Dokážete prijímať kritiku? – Najnepríjemnejšie padne kritika od fanúšikov, ktorí sú s nami celú hudobnú dráhu, tí bývajú najštipľavejší. Kritiku, samozrejme, prijímame a berieme si z nej ponaučenia, nikto nerobí svoju prácu bezchybne, aj nám sa pritrafia prešľapy. Veľmi veľa si necháme radiť napríklad od nášho dvorného zvukového majstra Ivana Jombíka, ktorý patrí k špičke vo svojom odbore na území celého bývalého Československa. Nahrali sme s ním štyri albumy. Len výnimočne sme neboli s jeho radami po istom čase spokojní. Dbáte pri nahrávaní, aby všetky skladby bolo možné následne hrať tiež naživo? – Štúdio dovolí občasné zvukové úlety neprenosné na pódium, alebo prenosné len vo výnimočných situáciách v spolupráci s hosťujúcimi hudobníkmi. Pri miernej zmene aranžmánu pri niektorých pesničkách sú všetky hrateľné aj naživo. Čo si myslíte o udeľovaní cien Aurel? – Cenu vymyslel a novú tvár jej dal riaditeľ IFPI SR Slavomír Olšovský. To je človek, ktorý má názor a vyhrabal udeľovanie cien odbornej verejnosti z hlbokého nezáujmu a podozrenia z machinácii na kvalitnú a rešpektovanú cenu. Aurel má svoje miesto na scéne populárnej hudby ako vyjadrenie vkusu nie masového publika, ako je to pri cene Slávik. Boli ste v tejto súťaži vôbec niekedy nominovaní? – Nominácie sme mali viackrát v kategórii skupina roka, jeden- krát za obal roka. Zúčastnili by ste sa niekedy súťaže, akou bola Slovensko hľadá SuperStar? – Nie, nezúčastnili, lebo nespĺňame vekové limity (smiech). Myslíte si, že víťaz tejto súťaže sa presadí v showbiznise? – Šance na presadenie majú finalisti obrovské, lebo mediálna podpora, ktorú si bežne sa vyvíjajúca kapela musí prácne vybudovať, je tam až prehnane veľká. Záleží len na sile osobností, ktoré sa vrhnú do vôd šoubiznisu. Uspieť v súťaži je jedna vec a udržať sa, mať svoju tvár, robiť muziku, ktorej publikum bude veriť aj za niekoľko rokov, sú veci, ktoré overia, či sa dostalo pozornosti ľuďom, ktorí si to naozaj zaslúžia. Dokážete si predstaviť, že by kapela fungovala len ako prosperujúca firma, bez priateľstva? – Áno. Treba zobrať do úvahy, že pre profesionálneho muzikanta je hranie hudby zárobková činnosť porovnateľná s predávaním v obchode alebo sedením za prepážkou v banke. Chvalabohu, to nie je náš prípad. Je niečo, čo vás v poslednej dobe nasrdilo v politike? – Každý deň by sa niečo našlo. A to naprieč celým spektrom politickej scény odprava až doľava. Na tému politika sa v kapele nebavíme a zásadne sa nezúčastňujeme akcií sponzorovaných politickými stranami ani na predvolebných mítingoch. Existuje v zákulisí šoubiznisu nenávisť? Stretli ste sa s ňou? – Stretli, ale len okrajovo, pretože my sme do veľkého šoubiznisu nikdy poriadne neprenikli a ani sme nechceli. My si ideme našou cestou. Zhováral sa Robert Buček Jednotkou v oblasti SKA a reggae na Slovensku je desaťčlenné zoskupenie s notoricky známym názvom Polemic. Je o tom zbytočné diskutovať, pretože nikto neurobil pre tieto hudobné štýly v našich končinách viac a ani nikto z podobne orientovaných kapiel nedosiahol taký úspech. Majú za sebou štyri radové albumy, množstvo vystúpení, videoklipov a nejeden letný rádiový hit.