Rozhodnutie krajín ťažiacich ropu a združených v OPEC, ktorým sa zvyšuje ťažba tejto suroviny, prišlo pre ruského prezidenta práve včas. Až do svojho zvolenia cena ropy neustále stúpala a prinášala Rusku vysoké príjmy. Tie sú teraz ohrozené – a tým aj štátny rozpočet. Ruské devízové príjmy pochádzajú zo 75% z vývozu surovín – ropy, zemného plynu, dreva, kovov. Každý dolár, o ktorý je barel ropy typu Brent crude future v ročnom priemere lacnejší, znižuje ruské devízové príjmy zhruba o 850 mil. USD. V polovici marca 2000 dosahovala cena rekordnú výšku – 31,95 USD. Experti očakávajú, že klesne na 20 USD. Tým by ruská štátna pokladňa stratila asi 18 mld. dolárov, ak by táto cenová úroveň vydržala po celý rok a vývoz neprekročil kvótu 850 mil. barelov, čo je nepravdepodobné. Putinova vláda mohla financovať vojnu v Čečensku vďaka vysokej cene spomínanej strategickej suroviny. Aj mzdy a dôchodky sa vyplácali pravidelnejšie, čo prispelo k Putinovej predvolebnej popularite. Sociálna a hmotná núdza širokých chudobnejúcich vrstiev je však citeľnejšia a nie je pravdepodobné, že by údajné víťazstvo na Kaukaze mohlo propagandisticky prekryť túto chudobu. Skupiny „oligarchov“, ktorých spoločnosti kontrolujú najdôležitejšie ropné koncerny, významnou mierou financovali Putinovu volebnú kampaň. Bol to Sibneft (patriaci Borisovi Berezovskému a Alexandrovi Abramovičovi, ročný výnos 3 mld. USD), Interrosneft – SIDANKO (rovnako veľký, jeho majiteľ Vladimir Potanin odpredal 10%-ný podiel so značným ziskom ropnému gigantu British Petroleum), Jukoil (ročný obrat 8 mld. USD, majiteľ Michail Chodorkovskij) aj najväčší zo všetkých Lukoil (kontrolovaný Vladimirom Alekpetrovom).
Spôsob, akým sa oligarchovia zmocnili ťažby ropy, prekonáva podľa analýzy amerického časopisu Foreign Affairs všetko, čo sme doposiaľ vedeli o metódach Divokého západu. Jukoil platil závislým malým ťažbárom za barel 1,70 USD, na svetovom trhu ho predával za desaťnásobok, počas 36 týždňov na tom zarobil 800 mil. USD, nechal malých dodávateľov upadnúť do platobnej neschopnosti a prevzal ich. Cenový prepad má aj politické dôsledky. Projekt ropovodu z arménskeho Baku do tureckého Ceyhanu, ktorý má dopravu ropy z oblasti Kaspického mora urobiť nezávislou na ruskej kontrole, je nerentabilný pri cenách nižších ako 25 USD za barel. Nadšenie amerických záujemcov ochladlo. Azerbajdžan, Turkemnistan a Kazachstan musia aj naďalej dopravovať svoju surovinu ruskými ropovodmi a sú teda rovnako závislí, ako doposiaľ. Gruzínsko stráca šancu tranzitnej krajiny. Rozhodnutie OPEC tak síce naruší ruský rozpočet, paradoxne však posilňuje dosah ruskej politiky na bývalé krajiny Sovietskeho zväzu. Za to môže Putin poďakovať OPEC.
Autor (1922) je český publicista
