Pripusťme, že výraz tváre rakúskeho kancelára je z týždňa na týždeň zatrpknutejší. Ako aj to, že ním nariadená takmer hysterická oslava, ktorá sa konala v hlavnom stane ÖVP počas volebnej nedele, pôsobila viac než umelo – nehovoriac o tom, že nebolo čo oslavovať. Tiché a opatrne kritické hlasy na adresu Schüsselovej politiky tých veličín ÖVP, ktoré sa obávajú straty vplyvu a moci, sa len ťažko dajú prepočuť. Opačná nálada by bola azda zázrakom, keďže víťazná séria opozície – mám na mysli hlavne rakúskych sociálnych demokratov (SPÖ) – už začína pomaly, ale isto ohrozovať postavenie vlády. Ak to v minulom roku ľudovci v Hornom Rakúsku zvládli len tak-tak, v tomto roku sa po štyridsiatich rokoch po prvýkrát „otočila“ vláda v Salzburgu v prospech SPÖ. Samozrejme, za rozhodujúceho prispenia nekonvenčnej a obľúbenej kandidátky sociálnych demokratov Burgerstallerovej. Korutánsko bol pre ľudovcov všetkým iným než útechou. Aj keď SPO neuspela pri svojom pokuse o získanie rozhodujúcej väčšiny práve na vnútornej rozhádanosti a malej sile ich špičkových kandidátov, ÖVP stratila v tomto nenormálne vystupňovanom volebnom zápase polovicu svojich pôvodných voličov. V totálne zle odhadnutej nálade predvolebného boja sa rozhodli podporiť síce krajinského hajtmana z radov FPÖ (Strana slobodných Rakúska), ale pod podmienkou, že ním nemôže byť Jörg Haider. Táto taktika mohla sotva nadchnúť voličov ľudovcov, z ktorých sa viac ako polovica rozhodla voliť kvôli Heiderovi FPÖ a kompenzovala tak straty hlasov na strane SPÖ. A napokon ľudovcom hrozí predĺženie série neúspechov vo voľbách do takzvaných pracovných komôr, ktoré budú pokračovať aj v júni. „Pracovné komory“ – zákonom určené zastúpenie záujmových skupín robotníkov a zamestnancov v Rakúsku – majú síce obmedzený význam, čomu zodpovedá aj tradične na rakúske pomery nízka 5O % účasť voličov. Na druhej strane ide takmer o „chemicky čistý“ test politickej nálady, keďže tu kandidujú takmer neznámi ľudia. Dramatické straty voličských hlasov pre ľudovcov (ÖVP) a slobodných (FPÖ) vo všetkých spolkových krajinách, v ktorých sa doteraz volilo, naznačujú mnohé zmeny. Jednou z nich je vzostup sociálnych demokratov (SPÖ) takmer na úroveň „ľudovodemokratickej“ dimenzie. Predseda SPÖ Alfred Gusenbauer nariadil svojej strane v prvej polovici tohto roku futbalovým žargónom povedané výsledok 5 : O – čiže jednoznačné víťazstvo v nadchádzajúcich voľbách. Aj keď zoberieme do úvahy zaváhanie vo voľbách v Korutánsku, pred 25. aprílom bol výsledok stále ešte 3 : O, v prospech SPÖ.
Víťazstvo Heinza Fischera Možno povedať, že napriek silnej úlohe osobnostného profilu v prezidentských voľbách, sa aj táto voľba stala celoštátnym politickým „testom“. Ministerka zahraničných vecí, pani Ferrero-Waldner, dobre zapísaná v pamäti mnohých Rakúšanov svojou hyperaktivitou počas EÚ-sankcií voči Heiderovi, sa zdala byť dobrou voľbou kandidáta na post spolkového prezidenta. Dlho predstavovala aj šancu na prelomenie víťaznej série opozície. Pred začiatkom volebnej kampane bola podľa prieskumov zreteľne na čele. Táto situácia sa citeľne zmenila po začatí volebného súboja. Heinz Fischer, ktorý bol dobre známym a zapísaným politikom najmä pre generáciu nad tridsať, sa ukázal byť pozoruhodným volebným „bojovníkom“, a to napriek svojmu tradičnému imidžu. Predovšetkým jeho vnútropolitické skúsenosti a všeobecne uznávaný nadstranícky spôsob vykonávania funkcie predsedu Rakúskej národnej rady sa ukázali byť silnými zbraňami vo volebnom súboji Na druhej stane ľudovci podcenili odpor značnej časti ich – nielen politicky, ale aj sociálne – konzervatívnych voličov voči kandidatúre ženy na post spolkového prezidenta, a naopak vysoko precenili pripravenosť sociálnodemokratických voličiek ako aj voličiek Strany zelených zahlasovať zo solidarity za túto kandidátku. Napokon treba povedať, že nie tieto momenty, ale dva iné faktory rozhodli o volebnom výsledku. Po prvé, Fischer úspešne otvoril tie témy, pri ktorých sa súčasná vláda nachádzala v protiklade k väčšine obyvateľstva, a mohol tak využiť väčšinovú náladu spoločnosti vo svoj prospech. Druhým rozhodujúcim momentom sa stal „bozk Krstného otca“. Ako je známe, Zelení ani Slobodní nemali vlastného kandidáta a najprv odmietli aj odporučiť konkrétneho kandidáta svojim voličom. „Hearing“ Zelených s oboma adeptmi skončil priateľským dištancovaním sa – aj voči Fischerovej osobe. Slobodní podľa očakávania premenovali svoj „hearing“ s pani Ferrero-Waldner na odovzdanie sympatií v jej prospech, pričom si dosť dobre nevedeli poradiť s otázkou, čo si na tomto stretnutí počať s Heinzom Fischerom. Ten však využil ponúknutú šancu na ostré dištancovanie sa od základných línií politiky FPÖ a odmietol predovšetkým ich koketovanie s politickými formulkami, pochádzajúcimi z čias nacistickej minulosti. Po tomto vystúpení nasledovala hektická zmena kurzu politiky FPÖ, ktorá v ostatných týždňoch pred voľbami čoraz zreteľnejšie odporúčala kandidatúru pani Ferrero-Waldner. Napriek tomu, že Zelení oficiálne neodporučili žiadneho z kandidátov, po volebnej konfrontácii v štýle „vláda kontra opozícia“ ich voliči aj bez toho vedeli, čo majú v tomto prípade robiť. Heiderova jasná podpora a odporúčanie voliť pani Ferrero-Waldner síce pre ňu nečakane získalo väčšinu v Korutánsku, ale vo zvyšku Rakúska FPÖ-voliči ignorovali túto výzvu a masovo zostali radšej doma. Po tomto kroku sa aj voliči Zelených, ktorí na začiatku neboli vôbec naklonení Fischerovi, rozhodli pre jeho masívnu podporu. To, že sa dnes v politických kruhoch špekuluje o tom, či zlyhal Heiderov plán, alebo, naopak, on sám chcel dosiahnuť tento výsledok, je pochopiteľnou reakciou. To však nič nemení na tom, že práve on a jeho podpora pani Ferrero-Waldner rozhodli voľby v prospech Fischera. A tak zároveň uštedril Schüsselovi jednu z piatich porážok, ktoré si želal Gusenbauer, šéf rakúskych sociálnych demokratov. A znova voľby V poradí piate voľby, voľby do Európskeho parlamentu, sa konajú aj v Rakúsku 13. júna. Obe veľké politické strany FPÖ a SPÖ nastúpia do nich s doteraz úradujúcimi poslancami z Bruselu – mimoriadny osobnostný efekt teda netreba očakávať. Podľa prvých prieskumov verejnej mienky vedú sociálni demokrati o približne 6 percent pred ľudovcami, Slobodní výrazne zaostávajú za nimi a Zelení sú zas na vzostupe. Keďže Rakúsko má kvôli poslednému rozšíreniu EÚ v Štrasburskom parlamente k dispozícii už len 18 kresiel oproti pôvodným 21, v týchto voľbách pôjde v zásade len o jeden problém: ktorá z oboch najväčších strán napriek tomuto obmedzeniu obháji svojich tradičných 7 kresiel. Pre úplnosť dodajme, že sa očakáva debakel FPÖ (naposledy 5 kresiel). Zelení by mali podľa všetkého obhájiť svoje dve miesta Významným zneisťujúcim faktorom je Hans-Peter Martin, v roku 1999 ešte známy ako špičkový kandidát SPÖ. Tento – ak sa máme priateľsky vyjadriť – ľudský ťažkopádny Martin sa čoskoro povadil takmer so všetkými v Európskom parlamente. Keď už napriek všetkým pokusom novozvoleného predsedu SPÖ Gusenbauera o jeho „skrotenie“ nevidel žiadnu perspektívu v tejto strane, premenil sa na „objaviteľa“. Všeobecne pokladaný za nezmyselný je bruselský systém diét naozaj vhodný, ale na to, aby vyprodukoval dodatočné príjmy do vreciek európskych poslancov. Všetky pokusy o zavedenie jednotného výplatného režimu a racionálneho systému diét v ostatných piatich rokoch však stroskotali na nejednotnosti Európskej rady. Martinovou najnovšou taktikou je snaha ukázať – za nadšenej podpory bulvárnej tlače – na každého jednotlivého poslanca, ktorý uplatnil platné európske regule o diétach, a vyhlasovať ho pritom za „korupčníka“. Dôležitejším faktorom volieb však bude schopnosť jednotlivých strán mobilizovať svojich voličov. Pri volebnej účasti, ktorá sotva prekročí hranicu 50 percent, bude viac záležať na tom, ako priviesť už presvedčených voličov k urnám, než na presvedčovaní tých nových. Ako sa to môže podariť demoralizovaným ľudovcom, však nie je jasné. Sociálni demokrati sa môžu akokoľvek ešte stále spoliehať na mobilizáciu svojho voliča pokračovaním osvedčenej kampane proti antisociálnej politike dnešnej rakúskej vlády. Nemožno tiež prehliadnuť, že v septembri sa budú ešte konať regionálne voľby vo Vorarlbergu. V tejto rakúskej konzervatívnej spolkovej krajine SPÖ dokázala naposledy získať len 13 % hlasov – úvahy o strate absolútnej väčšiny pre ľudovcov tam vlastne nikdy neboli ani len témou debaty. Dnes, po tom, čo ľudovci stratili väčšinu v Pracovných komorách (a sociálni demokrati zdvojnásobili počet svojich hlasov) a Heinz Fischer získal 44 % v prezidentských voľbách, je všetko možné.
Schüsselova stratégia Spolkového kancelára Wolfganga Schüssela to ale očividne neznepokojuje. Aj dnes sa usiluje pokračovať vo svojej tchatcherovskej stratégii, vytvoriť podľa možností také nezvratné reálie v krajine, ktoré majú po šiestich rokoch jeho vlády urobiť z Rakúska úplne a zásadne inú krajinu. Na druhej strane sú jeho „reformy“ nepopulárne a čoraz menej sa ich darí úspešne predávať. Daňová reforma, ktorá má vstúpiť do platnosti v roku 2005 a ktorá bola koncipovaná ako „zmena tendencie“, už dávno zmizla z volebných plagátov ÖVP, pretože jej nepochybne existujúce pozitívne stránky sa nedali verejne odkomunikovať. S takouto stratégiou sa Schüsselova pozícia neustále sťažuje. Tí, ktorí sa v jeho strane oprávnene obávajú o stratu moci a vplyvu, sa čoraz zreteľnejšie stávajú nervóznymi a snažia sa nabúrať jeho pozíciu od chrbta. Ešte si síce môže dovoliť nepopulárnu vládnu politiku v „nemilosti“ vlastnej strany, ale musí rátať s ďalším nárastom nespokojnosti v mnohými porážkami skúšaných radoch ÖVP. Môže síce dúfať, ak predsa len nepôjde na záver svojej kariéry do Bruselu, že sa mu podarí skvelým rakúskym predsedníctvom v prvej polovici roku 2006 v EÚ zmeniť kurz pred voľbami na jeseň toho istého roku. Aj laikovi je zrejmé, že táto nádej bude čoraz viac vyprchávať s blížiacim sa termínom parlamentných volieb. Záverom Vyhrať – tvrdia mnohí význační politickí pozorovatelia – už Schüssel nemôže. Nezabúdajme, že SPÖ môže ešte prehrať. Dokazuje to každým dňom. Jej nechutne nešikovné správanie sa pri tvorbe novej vlády v Kärnten, kde bola nevyhnutná technická formálna dohoda o rozdelení vládnych kresiel, ale namiesto toho tvorba vlády vyústila do priateľskej spoločnej opíjačky, ďalej neustále prepukajúca kritika na adresu predsedu strany Gusenbauera ako aj iné vnútrostranícke kontraverzie síce ešte nezabránili volebným víťazstvám, ktoré sa stále zakladajú na razantnom odmietnutí vládnej politiky reforiem zo strany obyvateľstva. Ale pri voľbách do národnej rady by mohla otázka mnohých občanov, totiž či možno ich krajinu naozaj zveriť do rúk tejto strany, a pravdepodobne aj jej predsedovi, naposledy zachrániť stranu rakúskych ľudovcov.
Autor je zahraničným tajomníkom Sociálno-demokratickej strany Rakúska.
Písané pre týždenník Slovo
Preložil Martin Muránsky
