Vízia ako problém autorstva

Približne od polovice končiaceho sa roka 1999 sa jedným z najfrekventovanejších pojmov stala vízia. Mnohí autori, z ktorých nejeden ju skusom ohmatával či nežne uchopil, naznačoval svoj cudný záujem či len tak trochu smelšie potľapkal – jeden po pleciach, iný potajomky niekde inde – vcelku správne skonštatovali, že v slovenskej politike chýba.

Negatívne teda vymedzená bola, horšie to už je s jej aspoň približným rámcovaním. Tu akoby si komentátori i intelektuáli zdvorilo dávali prednosť. Problém vízie či vízií však nie je len slovenským a politickým problémom a rovnako by nemal byť rýdzo konjunkturálnym šialenstvom súvisiacim s cyklicky sa opakujúcimi chiliastickými predstavami mystického rozhrania „post-moderného veku“, „Tretej cesty“ či obdobia znamenia „Rýb“ sprevádzajúcimi euroatlantický mileniálny zlom.

Hľadanie pastiera Ponechajme bokom zaujímavý fakt kolektívneho spontánneho cítenia, že stádu chýba pastier v tom najlepšom význame tohoto slova, vodca monumentálneho a pritom bytostne ľudského razenia, niečo ako Mojžiš alebo Jozue, Lýkurgos či Servius Tullius, vodca „ad hoc“ typu Cincinnata, ktorého senát kolegiátne poverí vedením boja za záchranu vlasti, a ten sa po splnení úlohy pokojne vracia k pluhu a volskému záprahu. Cincinnatus je originálom, Přemysl Oráč kópiou a projekciou. Mojžiš nemusí mať dar videnia budúcnosti (ani ho s najväčšou pravdepodobnosťou nemá) ako Kassandra, ktorej presným predpovediam nechce nikto veriť. Na to, aby splnil svoju veľkú úlohu, sa nemusí uchyľovať k praktikám Amónových kňazov, sibýl, pýtií a delfskej veštiarne ako možného centra rozviedčikov mediteránnej a blízkovýchodnej oblasti. Verí a nepochybuje, pričom je veľkou morálnou a charizmatickou autoritou. Podloženou mandátom takým silným, že desí slabších a keď ich len na okamih opustí, tí svoju intuitívnu potrebu opierania sa o vyššiu silu zmaterializujú do podoby zvieraťa. Problém totiž nebýva výlučne v pastieroch, ale aj v stáde.

Predtuchy a ich skutočnosť Vizionárom je často človek pohádaný, podceňovaný či nepochopený okolím. Vízia nemusí byť vždy predtuchou, azda preto, lebo to, čo ich oddeľuje, je ich vlastný substanciálny náboj. Kým predtucha akoby sa spájala s pasívnym očakávaním neodvratného, vízia (túžba a chcenie) je potreba niečoho nového, lepšieho a spravodlivejšieho. Predtuchu má Scipio Africanus mladší, keď v noci mĺkvo sleduje horiace Kartágo dobyté po trojročnom obliehaní, pričom počúva nárek vražedných podfarbený pokrikom a fanfárami víťazných légií. Ku svojmu štábu prehodí: „Trápi ma myšlienka, že toto sa raz stane aj môjmu rodnému mestu“. Alarichovi Vizigóti a Geiserichovi Vandali túto predtuchu po šiestich storočiach naplnia do bodky. Víziu má Romulus, Libuša i Martin Luther King. Rovnako ako Alexander, čoby efemérny kráľ hrdých a bojovných chudákov z macedónskych údolí v čase, keď Kráľ Kráľov Dárajavauš- Dáreios stojí na čele najväčšieho zo štátnych útvarov, aké dovtedy Zem a zachované historické pramene poznali (ak vylúčime Atlantídu). Víziu má Džingischán, keď ešte ako mladý štvanec Temüdžin vyhnaný kmeňmi dovtedy podliehajúcimi jeho zosnulému otcovi Jesüghajovi, bytostne túži po odvete i rešpekte.

Podarí sa mu oboje. Pomstí sa Merkitom i Džamuchovi, zjednotí stepné kmene a dobyje blazeovanú, dekadentnú Čínu. Kým majiteľom schopnosti vidieť za roh je Lenin (podľa Chestertona i Johnsona), Stalin zostáva (parafrázujúc žijúcu legendu slovenskej hudobnej scény) len „majiteľom (už vytýčeného) cieľa“, podobne ako Batuchán či Chubilaj pred ním. Vizionármi sú André Chénier i François „Gracchus“ Babeuf, obaja končiaci pod gilotínou francúzskej revolúcie. Zlodejmi vízie „tretieho stavu“ či jej falšovateľmi sú typy ako Fouché a Napoleon. Logickým, neemotívnym vizionárom je takisto Machiavelli, Cavour ako úspešný diplomat-úradník, teda vykonávateľ, zrejme nie. Za víziou nového spoločenského poriadku sa na začiatku 17. storočia plaví do severnej Ameriky na atlantických vlnách „Májový kvet“, aby sa potomkovia jeho posádky stali pre tunajších aboriginov napriek bielej farbe pokožky čiernou morou a predobrazom nerovnovážnej symbiózy známej neskôr ako „Endlösung“.

Poslanie a zodpovednosť Keďže ani autor týchto riadkov nie je obdarený nadprirodzenými či aspoň osobitými schopnosťami, nemôže, bohužiaľ, vytýčiť trasu, ktorou je potrebné absolvovať pochod aj v období, keď európske národy a štáty už dávnejšie sedia na svojich miestach a len sem-tam žiadajú suseda, aby sa trochu pomkol. Zároveň je však stopercentne presvedčený, že slovenský národ, vlastne všetci občania Slovenska, sú ešte len na začiatku tohoto pochodu realizovaného pod vlastnou zodpovednosťou, pričom nie všetci sú presvedčení o správnosti smeru či dokonca vôbec o jeho potrebe. Sediac v Egypte si myslia, že už sú v zasľúbenej zemi. Vodcov majú mnohých, doposiaľ sú to tí, ktorí sa o vodcovstvo aktívne uchádzajú. Ani tí, ktorí boli „povolaní od pluhu“, nemajú chuť vrátiť sa k záprahu alebo pestovať v súkromí kapustu po dobrovoľnom sa vzdaní mandátu (Dioklecián). Tu dáva monokratický orgán demokratom s „vydržanou“ mocou a nechuťou pustiť ju z pevne zovretých rúk absolútny mat. Všetko je totiž o ľuďoch, skeptici dodávajú, že aj o peniazoch. V snahe vyhnúť sa známym upozorneniam „po reči poznáte ich“ alebo „mnohí sú povolaní, ale len málo je vyvolených“, nech znie záverečný recept prozaickejšie: Dívajme sa, porovnávajme a konečne už nezabúdajme. A presviedčajme o povolanosti tých, ktorí o sebe majú pochybnosti, pretože zo všetkého najviac ich desí zodpovednosť za druhých. Najslabšiu predstavivosť totiž vždy mali a majú tí, ktorí za všetkým a nadovšetko vidia len seba.

Autor (1958) je pracovník MZV SR

(Celkovo 7 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter