Minulotýždňové prezidentské voľby v Mexiku znamenali historickú porážku jednej štátostrany, ktorá v krajine vládla od roku 1929. Víťazstvo konzervatívneho kandidáta Vicenta Foxa (58) bolo víťazstvom zmeny a demokracie. Výsledky volieb niektorí prirovnávajú k pádu berlínskeho múru.
Ani tí najväčší optimisti z Foxovho tábora sa neodvážili predpovedať také jasné víťazstvo svojho kandidáta nad stranou, ktorá ako jediný dedič režimu vzišlého z mexickej revolúcie monopolizovala moc v krajine viac ako sedem desaťročí. Vicente Fox (58) získal vo voľbách 42,72 percent hlasov oproti 35,77 percentám, ktoré získal kandidát dovtedy vládnucej Revolučnej inštitucionálnej strany (PRI) Francisco Labastida (57). Primátor hlavného mesta Mexika Cuahtémoc Cárdenas (62), kandidát ľavicovej Strany demokratickej revolúcie (PRD) a syn bývalého mexického prezidenta Lázara Cárdenasa, ktorý sa o prezidentské miesto uchádzal už po tretíkrát, obišiel vo voľbách s 16,52 percentami hlasov. Výsledky ďalších dvoch kandidátov, Manuela Camacha Solísa a Gilberta Rincóna, sú zanedbateľné, nedosiahli ani 2-percentný prah.
Voľby sa vyznačovali nielen vysokou účasťou (64 percent je na mexické pomery naozaj veľa), ale aj slobodou a mimoriadnou transparentnosťou, čo napokon ocenil aj bývalý americký prezident Jimmy Carter, ktorý sa na voľbách zúčastnil ako medzinárodný pozorovateľ. Krátko po vyhlásení výsledkov Foxovo víťazstvo a porážku svojej strany oficiálne uznal doterajší prezident Ernesto Zedillo a ponúkol svojmu nástupcovi spoluprácu, čím sa vyhol odporu zo strany svojich stúpencov i nebezpečným sporom o spochybňovaní výsledkov volieb, a tým možno aj politickej a ekonomickej kríze, ktorá dosiaľ vždy poznačila začiatky uplatňovania mandátov predošlých štyroch prezidentov. K zmierňovaniu protichodných nálad prispel aj porazený kandidát Francisco Labastida, keď vyhlásil, že „obyvateľstvo prijalo rozhodnutie, ktoré musíme rešpektovať všetci, a ja pôjdem príkladom“. Po týchto slovách zaspievali stúpenci PRI národnú hymnu, slávnostne a zároveň s bolesťou, akoby stáli na prove lode Titanic tesne pred jej potopením.
Plebiscit o zmene a nezmene Voľby boli v skutočnosti referendom o zotrvaní dovtedajšej štátostrany pri moci. Možnosť zmeny je v demokracii nevyhnutná. Toto bol jeden z najlepších argumentov pravicového populistu Vicenta Foxa. Mexickí voliči už prestali veriť, že by sa dovtedy vládnuca Revolučná inštitucionálna strana (PRI) bola schopná obnoviť – ako to o sebe vyhlasovala, a preto pri volebných urnách uprednostnili Stranu národnej akcie (PAN). Lepšie povedané, uprednostnili zmenu pred ideologickými programami. Dokonca aj mnohí významní ľavicoví intelektuáli, ktorí v predošlých voľbách v rokoch 1988 a 1994 volili Stranu demokratickej revolúcie, sa v týchto voľbách kvôli netriešteniu hlasov pridali ku konzervatívnej PAN. Vyhlasujú, že zmena neznamená zradu vlastných princípov, im išlo o odstránenie nadvlády jednej strany. Popredný mexický intelektuál a spisovateľ Jorge Castaneda, ktorý v prezidentských voľbách 1988 a 1994 spolupracoval s Cuauhtémocom Cárdenasom, tvrdí: „Tieto voľby nie sú o zásadách (…). Je to plebiscit o zmene a nezmene. Svojim ľavicovým priateľom by som pripomenul, že komunistické strany sa spájali so socialistami, kresťanskými demokratmi alebo s radikálmi v Európe i v Latinskej Amerike, lebo sami nemohli vyhrať.“
K historickému výsledku volieb významnou mierou prispel i samotný prezident Ernesto Zedillo, ktorý sa do mexickej histórie zapíše ako politik – reformista. Počas svojho mandátu dokázal zmierniť škody spôsobené veľkou finančnou krízou v rokoch 1995, ekonomický rast dosiahol v posledných štyroch rokoch 5 percent, mexická ekonomika sa stabilizovala. Zedillo okrem toho spustil už toľkokrát ohlasovanú politickú reformu. Z jeho iniciatívy sa vytvoril dôveryhodný systém na kontrolu volieb prostredníctvom Federálneho volebného inštitútu, ktorý sa uplatnil už vo všeobecných voľbách v roku 1997 a obstál v skúške aj v minulotýždňových voľbách. Stanovili sa pravidlá financovania politických strán a zaručené podmienky na rovnaký prístup do masmédií.
Ochranca chudobných či populista? Vicenta Foxa volili predovšetkým vidiecki voliči pochádzajúci zo stredných vrstiev, ale aj mnohí tí, ktorých sklamala politika PRI. Fox vo svojej kampani využíval súčasnú neutešenú sociálnu situáciu v Mexiku, keď sa priepasť medzi chudobnými a bohatými, medzi dynamicky sa rozvíjajúcim severom krajiny a chudobným a zaostalým juhom, v ktorom žije väčšina indiánskeho obyvateľstva, rapídne zväčšuje. Na prahu chudoby je dnes takmer polovica zo sto miliónov Mexičanov. Prezidentský kandidát Cuáhtemoc Cárdenas v jednom zo svojich vystúpení poznamenal, že „Mexiko je továrňou na chudobných“. Úsilie Zedillovej vlády stabilizovať mexickú menu po finančnej kríze a pozitívne makroekonomické výsledky krajiny sa, bohužiaľ, nepremietli do peňaženiek bežných občanov. Každý rok odchádza za prácou do susedných Spojených štátov amerických tristotisíc Mexičanov. V Mexiku príde každodenne na svet viac chudobných ako detí. V období rokov 1997 a 1998 sa narodilo 2,2 miliónov detí, kým počet obyvateľov žijúcich v extrémnej chudobe vzrástol o 4 milióny. Krajina rovnako zápasí s mimoriadne vysokou kriminalitou, korupciou, neuplatňovaním spravodlivosti, drogami atď.
Vicente Fox, dva metre vysoký „Marlboro Man“, ako ho v krajine označujú, neotáľal využiť vo svojej kampani značnú mieru populizmu a demagógie. On takéto nálepkovanie odmieta: „Populista? Ja neklamem nikoho, ani nikoho nepodplácam. Ja presadzujem práva chudobných, práva indiánskeho obyvateľstva; a toto niektorí nazývajú populizmom…?“ Svojou výrečnosťou však pôsobil tak, akoby bol schopný za 15 minút vyriešiť problém v Chiapas, vytvoriť jeden a pol milióna nových pracovných miest, dosiahnuť ekonomický rast vo výške 7 percent a potrestať všetkých podozrivých z korupcie. Možno bol aj nútený siahnuť po takejto stratégii, keďže nedisponoval celou tou mašinériou, ktorú mala v rukách vládnuca PRI. Takáto stratégia nakoniec priniesla ovocie.
Fox sľubuje pluralitu Mexičania okrem prezidenta krajiny volili aj 500 poslancov dolnej komory parlamentu a 128 senátorov. Vo voľbách do Snemovne poslancov najviac mandátov (235) získala Aliancia za zmenu (koalícia PANu a Strany zelených), i keď nedosiahla väčšinu. PRI obsadí 200 mandátov a Aliancia za Mexiko (koalícia PRD, Strany práce a iných) 65 mandátov. Čo sa týka Senátu, výsledky sú podobné: Aliancia získala 38,4 % hlasov, PRI získala 36,54% a PRD 18,6%. Strana Cuahtémoca Cárdenasa opäť triumfovala vo voľbách primátora hlavného mesta Ciudad de México a získala tak druhý najvýznamnejší politický post v krajine.
Na základe výsledkov všeobecných volieb je už teraz jasné, že Fox nebude môcť vládnuť sám. PRI a PRD disponujú v parlamente spolu väčšinou hlasov, čo môžu využiť na dôslednú opozičnú politiku. Fox preto pred verejnosťou prisľúbil, že v jeho vláde budú mať zastúpenie aj predstavitelia opozície z PRI, PRD, i zo Strany zelených. „V PRI je mnoho čestných ľudí“, vyhlásil Fox a dodal: „V Mexiku bude pluralitná vláda; budem pracovať so všetkými, so všetkými guvernérmi, primátormi, nezávisle od ich straníckej príslušnosti“. Hovorca PRD však akúkoľvek spoluprácu s Foxom okamžite odmietol.
Vicente Fox medzitým už stihol verejnosti predostrieť svoje plány na zmeny v krajine. V krátkom období zrealizuje fiškálnu reformu s cieľom zvýšiť príjmy štátu, čo bude skutočne neľahká úloha. Mexiko sa pasuje s extrémne vysokou verejnou zadlženosťou, ktorá dosahuje až 85 miliárd amerických dolárov. Pritom 40 percent z príjmov tohtoročného štátneho rozpočtu pôjde na splácanie týchto dlžôb, na záchranu bánk a na výstavbu ciest. Líder „prvej demokratickej revolúcie v 21. storočí“ ďalej ohlásil „revolúciu vo vzdelávaní“ a uskutočnenie zásadných zmien v oblasti bezpečnosti a sprvodlivosti – navrhol zriadiť Ministerstvo bezpečnosti a spravodlivosti. Veľký dôraz bude klásť na nezávislosť súdnictva a v rámci programu čistých rúk založí Národnú komisiu pre transparentnosť na prešetrenie korupčných káuz, miliónových daňových únikov, podvodov a zneužívaní moci za posledných niekoľko rokov.
Autorka (1975) je prezidentka MDĽ
