Gabriela Rothmayerová
V Martine bola matičná slávnosť, v Aleji dejateľov osadili bustu Alexandra Dubčeka. Prišiel aj nepozvaný občan s ručne maľovaným obvinením Alexandra Dubčeka: mal na ňom mená piatich ľudí, ktorí podľa neho prišli o život „vďaka“ obuškovému zákonu.
Písané pre denník Pravda. Text vyšiel na Pravda.sk 11. augusta 2021
Spomínam si, ako zákon namierený proti demonštrantom Dubčekovi otrepávali o hlavu hneď po prvých slobodných voľbách. Bol vtedy kandidátom na predsedu Federálneho zhromaždenia ČSFR, odkiaľ ho normalizační komunisti v roku 1969 vyhnali. Mal to byť akt spravodlivosti. No už pri tej voľbe vytryskol najmä z mladých poslancov Občianskeho fóra proti „šesťdesiatosmičkárom“ prúd nenávisti. Nemal väčšinovú podporu, ale bol taký urválkovsky nemilosrdný.
V sále parlamentu svietili silné svetlá a horeli vášne, do toho až psychiatricky vypätého ovzdušia vystúpil poslanec, národný umelec Rudolf Hrušínský, pomalým krokom prišiel na tribúnu a povedal jedinú vetu: „Budu volit Alexandra Dubčeka za předsedu Federálního shromáždění.“ A opäť dôstojne odkráčal. Mal silnú žiaru, autoritu. Na obranu Dubčeka vystúpil aj najdlhšie (spolu vyše deväť rokov) väznený disident Petr Uhl, s dôslednosťou sebe vlastnou zdôvodnil, prečo Dubčeka voliť bude. Dubček v tajných voľbách vysoko bodoval.
Alexandra Dubčeka, Milana Čiča, Mariána Čalfu, Ladislava Košťu a ďalších „komunistov“ dala ich volebná strana VPN na popredné miesta kandidátky nie preto, že po nich túžila, ale preto, že jej urobili volebný výsledok. Ani nie pol roka po víťaznom novembri, v apríli 1990, malo VPN v preferenciách 9,6 percenta, na hlavu porazená komunistická strana 13,3 %. V preferenciách v apríli viedlo KDH s 24,7 percenta. Až organizátor volieb VPN Michal Horský prišiel s víťaznou stratégiou, v júni VPN získalo 29,3 percenta.
V anonymných debatách si dnes možno prečítať, ako sa malo s tými komunistami vtedy zatočiť. Ale veď vôľa bola! Len sila chýbala. Otcovia a deti… Zapierajú sa dnes ako Pavlík Morozov.
Výtvarník Peter Kalmus prišiel do Martina urobiť výtržnosť, podarilo samu to, dostal sa do všetkých správ. Samozrejme, s polopravdou, ale tak to už v prorežimných médiách chodí. Ohlasom bol článok v konzervatívnom Štandarde s titulkom: Dubček bol viac zarytý komunista ako významný Slovák. Neglorifikujme ho. A kde sú tí, pre ktorých bol Alexander Dubček výťahom hore? Kto sa ho má zastať, ak nie oni?
Kajúcnici prebehli na druhú stranu a svoje zlyhanie priznali. Majú za to pekné miesta na výslní. Čím hlasnejšie nadávajú na bývalý režim, tým lepšie zasypávajú svoju účasť na ňom. A tým viac mažú rozdiel medzi skutočnosťou a vybájeným obrazom, mýtom. Lenže každý režim tvoria ľudia, my, ktorí sa navzájom poznáme. Z jedného urobíme ikonu a druhého ukameňujeme.
Kalmusovi by sme sa mali vlastne poďakovať: Alexander Dubček bol politik na vysokom poste, ale všetci sme vo svojom malom živote videli piruety: včera sa opakovane hlásil „súdruh“ do Strany, dnes jej nevie prísť na meno… Veď vinu sme už naložili na baránka a baránka vyhnali do púšte.
