Vinšujeme vám

Veľa šťastia, zdravia! Tak sa to do nového roka zvyčajne praje, nie? Lenže – šťastia predsa nemôže byť veľa. Toho nádherného, zlatistého pocitu. Prchavého, neuchopiteľného. Prchavým a neuchopiteľným musí zostať. Na rozdiel od sladkostí a dobrôt sa šťastia nemožno prejesť. No aj tak ho priveľa byť nesmie. Vedci kedysi pri pokusoch na potkanoch objavili v ich mozgu centrum eufórie. Keď im umožnili, aby si v ňom stlačením páčky spôsobovali vzruchy a zažívali tak blaženosť, začali hlodavce páčku stláčať s takou rýchlosťou a tak sústredene, až napokon vypustili dušu od vyčerpania. Uroztopašili sa na smrť. Prahnúť po večnom šťastí znamená prahnúť po predávkovaní drogou. Ako sa to aj závislým nešťastníkom stáva. Ale možno sa v známom vinši hovorí o šťastí inom. Je predsa rozdiel medzi blaženým pocitom – a jednoduchou priaznivou náhodou. Angličtina dokonca nazýva oba druhy odlišnými slovami. Veci neznalý prekladateľ si kedysi oba výrazy poplietol, a tak slovenská verzia známeho internetového vyhľadávača niesla dlho na jednom z gombíkov nápis „Cítim sa šťastne“. Napokon bol úsmevný omyl nahradený výrazom „Dnes mám šťastný deň“ – aby dnes vyhľadávač skončil pri verzii „Skúsim šťastie“. V dnešnom svete skúšajú šťastie mnohí. Berú rozum do hrsti a nohy na plecia. Dúfajú, že ďaleko od milovaného, ale ťažko skúšaného domova sa im bude dariť lepšie. Niektorých núti bieda, iných vedie ochota riskovať. Mnohých ženie strach. Pre tých posledných je šťastie jednoduchá vec. Teplé jedlo, teplý čaj, teplá posteľ. Ak utekáme zo svojho domu, zo svojho spoločenstva a zo svojej krajiny len v tom, čo máme na sebe, ak si zachraňujeme holý život, viac nám k šťastiu asi nechýba. Teplé jedlo, teplý čaj, teplá posteľ. Naozaj? A čo ľudské teplo? Istý známy sa raz rozčuľoval nad tým, čo si tí utečenci dovoľujú – dočítal sa v novinách, ako sa nejaký Afganec posťažoval, že nemá možnosť osláviť narodeniny. Žiadalo sa mu skutočne tak veľa, keď chcel vo svojej zúfalej situácii na chvíľku aj niečo viac, než len uspokojenie základných potrieb? Možno tým najväčším šťastím je však nakoniec ešte iné. Udržať si vlastnú tvár a pevnú chrbticu, aj vtedy, keď to práve bolí. Žiť život, ako človek najlepšie vie. A nezostať v tom opustený. Byť sám sebou – a držať spolu. „Vtedy to bolo také jasné. Tam boli komunisti, tu sme boli my – a vedeli sme, že my sme tí dobrí. A dnes…“ začul som nedávno povzdych jedného z niekdajších zápasiacich o šťastie. Spisovateľ Ludvík Vaculík však už v tom nedávnom dávnoveku tušil tieň: vedel, že spolu so svojimi druhmi prežíva šťastnú fázu svojho boja. Pretože môže vidieť zlo mimo seba ako objektívne oddelenú vec. „Bojujíce musíme aspoň někteří vědet, že nemůžeme zvítězit, ba není si ani co přát, abychom zvítězili. Poražené zlo mimo nás ujalo by se ihned uvnitř nás a prorůstalo námi.“ Veď koniec koncov, i tí komunisti pred desaťročiami vedeli, že oni sú tí dobrí – až sa neskôr mnohým z nich vydrali z úst podobné povzdychy, ba bolestné stony. Človek si nikdy nemá myslieť, že už nadobro vyhral – ani že už nadobro prehral. Život je len náhoda, raz si dole, raz hore. Až smrť je ako more. Ale kým k nej doplynieme… Veľa šťastia.