V dňoch 4. až 8. septembra 2002 sa mi dostalo pocty reprezentovať našu literatúru na medzinárodnom stretnutí spisovateľov Vilenica 2002 v Slovinsku. Tento rok sa konal už sedemnásty ročník tohto podujatia, ktoré svojím rozsahom nemá v Európe obdobu. Rovnomennú hlavnú cenu získali v minulosti takí významní stredoeurópsky spisovatelia, akými sú napríklad Milan Kundera, Péter Esterházy, Jan Skácel, Zbigniew Herbert, Péter Nádas, Jaan Kaplinski a zo slovenských autorov Pavel Vilikovský.
Do Slovinska pricestovali aj literárny vedec Peter Zajac (konzultant podujatia pre Slovenskú republiku) a Juraj Malíček, asistent na nitrianskej katedre estetiky. Festival Vilenica sa organizuje v obci Lipica, vzdialenej asi 20 kilometrov severne od talianskeho Terstu a preslávenej svetoznámym plemenom bielych koní. V bývalom šľachtickom sídle, ktoré Habsburgovci založili roku 1580, bolo ubytovaných takmer štyridsať spisovateľov z dvadsiatich krajín, mnoho vydavateľov, editorov a novinárov.
Priľahlé okolie je doslova pastvou pre oči. Nespočetné lipy, rozľahlé lúky, jaskyne, jazdecké dráhy pre kone, turistické chodníky, golfové ihrisko… Nie náhodou sú miestne luxusné hotely s kasínami a adekvátnym komfortom pravidelne cieľom bohatých Talianov i Slovincov.
Pobyt spisovateľov v tejto lokalite je možný jedine vďaka štedrému festivalovému rozpočtu, o ktorom na Slovensku môžeme len snívať, pretože ak by sme o ňom uvažovali nahlas, považovali by nás za rojkov alebo rovno za bláznov. Zorganizovať takéto rozsiahle podujatie sa dá iba v krajine, kde si osobnosti verejného života – od prezidenta až po starostov jednotlivých čítačkových lokácií – uvedomujú nenahraditeľný význam literatúry pre rozvoj spoločnosti a v neposlednom rade i jej schopnosť byť prostriedkom prezentácie krajiny. Ale mám sa hádam neprestajne sťažovať, že pochádzam z krajiny, kde prezident zrejme považuje za najlepšieho spisovateľa seba samého? Radšej zo zúfalej slovenskej reality späť do spomienok na uplynulé dni!
Myslím si, že nepreženiem, keď napíšem, že pre väčšinu účastníkov je Slovinsko po Vilenici 2002 rajom na zemi. V obrovských dávkach boli uspokojené všetky zmysly. Každá čítačka sa konala na inom atraktívnom mieste: open-air v údolí Matky Božej v Lipici, kostol v Lokeve, hrad v Ljubljane, zámok v stredovekom mestečku Štanjel a na záver v jaskyni Vilenica. Odolať sa nedalo ani ochutnávkam skvelého miestneho jedla a vína. Našinec, zvyknutý, že imidž spisovateľa na Slovensku je vo verejnosti (žiaľ, často oprávnene) vnímaný v trojčlenke alkoholik-lenivec-konformista, bol z pohostinnosti domácich priaznivcov literatúry príjemne zaskočený.
Českú republiku na festivale zastupovali básnik a prekladateľ Petr Mikeš a v úlohe konzultanta Pavel Šaradin. Obaja milí páni v Olomouci spoločne spravujú ambiciózne vydavateľstvo Periplum, ktoré za rok existencie uviedlo až 12 kníh – od Jeana Baudrillarda až po Andrzeja Stasiuka.
Okrem čítačiek mohli návštevníci absolvovať aj workshopy o prekladaní poézie, literatúre na internete či o vzťahu slova a obrazu. Zhodou priaznivých okolností sa na akcii prezentovalo aj súčasné slovenské výtvarné umenie. V neďalekom meste Sežana sa totiž práve v tých dňoch konala výstava skupiny Avans-Retard, do ktorej patria Otis Laubert, Vladmír Kordoš, Klára Bočkayová, Ladislav Čarný a ďalší.
Cenu Kristal Vilenica za najlepší príspevok vo výpravnom festivalovom zborníku získal maďarský spisovateľ Pál Závada. Jeho román Jadvigin vankúšik o živote slovenskej menšiny na juhovýchode Maďarska, napísaný denníkovou formou, je vďaka vydavateľstvu Kalligram dostupný aj v slovenskom preklade Renáty Deákovej.
Hlavnú cenu si z jaskyne Vilenica, kde bolo mrazivých 8 stupňov Celzia a vyše 200 hostí, odniesla rumunská poetka Ana Blandiana (1942). Porota ocenila jej celoživotné básnické dielo i občianske postoje počas Ceaucescuovej diktatúry, keď nesmela publikovať ani vycestovať do zahraničia. Tvorbu Any Blandiany si z niekoľkých ukážok netrúfam posúdiť, no o jej medzinárodnej reputácii dozaista svedčí fakt, že do angličtiny ju okrem iných prekladá slávny básnik Seamus Heaney.
Osobne mám dojem, že primárna hodnota podujatí, ako je Vilenica, nespočíva ani tak v čítačkách, pretože dve hodiny sústredene vnímať verše či prózu v estónčine, angličtine, nórštine a následne v španielčine je niekedy nad sily aj toho najzasvätenejšieho literárneho fanatika. Skôr je to jedinečná príležitosť stretnúť ľudí najrôznejšieho veku a pôvodu, ktorých spája jediná vec – láska ku knihám. To sa mi zdá potešiteľné najmä v čase, keď sa vo vedomí mnohých dostáva literatúra celkom na okraj záujmu a chápe sa ako čudná zábavka (kvázi) elity.
