Témou druhého filmu scenáristu a režiséra Randalla Wallaca Údolie tieňov je už nespočetne ráz sfilmovaná vojna vo Vietname. Wallace sa rozhodol na túto americkú traumu pozrieť z uhla pohľadu priamych účastníkov prvej veľkej bitky v severnom Vietname. Scenár si napísal sám podľa knihy spomienok plukovníka Harolda G. Moora a vojenského novinára Josepha L. Gallowaya We were once soldiers… and young. Podobne ako Spielbergov film Zachráňte vojaka Ryana, aj Údolie tieňov je nakrútené ako pocta vojakom, ktorí padli v spomínanej bitke. Dej filmu sa sústreďuje okolo postavy plukovníka Moora (Mel Gibson), ktorý pripravuje a vedie útok na pozície v severnom Vietname. Film by sa dal rozdeliť na dve časti. V prvej sledujeme výcvik vojakov a prípravu na útok. Zároveň spoznávame plukovníka Moora ako starostlivého otca americkej katolíckej rodiny a vzorného manžela (manželku stvárnila Madeleine Stowe). V druhej časti môžeme sledovať samotný boj, ktorý skôr pripomína jatky. V tejto časti ešte paralelne sledujeme manželky vojakov, ako dostávajú oznámenia o smrti svojich manželov. Podobne ako Spielberg aj Wallace sa snaží (s menším úspechom) zobraziť boje čo najautentickejšie. V autenticite sa však obmedzuje na historickú faktografiu. Ide mu skôr o historicky vierohodné zobrazenie príprav vojakov a samotného boja. Jednotlivé fázy bitky sú označené podtitulkami s informáciou o čase a mieste. Pokus o pohľad z druhého brehu barikády Čo nového tento film prináša, je pravdepodobne úsilie o pohľad na vojnu aj očami vojakov z druhej strany barikády. Tento pohľad je síce len povrchný a slúži skôr na to, aby americkí vojaci a ich veliteľ vyzerali ešte odvážnejšie. Divák sa aj tak neubráni stotožneniu s americkými vojakmi, preto sa starú známu schému „Američania a tí druhí“ nepodarilo prekonať ani tomuto filmu. No pozitívnym je už fakt, že v tomto filme nastal istý posun voči bežnému zobrazovaniu nepriateľa v hollywoodskych filmoch. O podrobnejší obraz Vietnamcov sa už síce hollywoodski tvorcovia pokúsili vo filmoch ako Good morning, Vietnam (s Robinom Williamsom v hlavnej úlohe) alebo Heaven and Earth. V týchto filmoch však nešlo o priame zobrazenie boja, ale o obraz toho, čo sa dialo mimo frontových línií. Údolie tieňov dramaturgicky ani tematicky ničím iným neprekvapí. Je to klasická výstavba americkej filmovej drámy s expozíciou, v ktorej sa máme stotožniť s hrdinami, peripetiami, počas ktorých si poplačeme nad stratou obľúbených vedľajších postáv, aby sme sa na záver mohli spolu s hlavným hrdinom tešiť z víťazstva. Badať tu síce úsilie tvorcov o odsúdenie vojny (čo naznačuje aj záber v poslednej sekvencii filmu na pomník venovaný pamiatke padlých vo Vietname), paradoxne však niektoré scény vyznievajú práve naopak. Keď napríklad zomiera jeden z vojakov, z posledných síl ešte stihne povedať, ako je rád, že zomrel za svoju krajinu. Pri poslednom dychu nezabudne ešte pripomenúť, aby sa Vietnamcom nedostali do rúk ich tajné kódy. Častý výskyt vejúcej americkej zástavy tiež skôr odkazuje na patriotizmus ako na hrôzy vojny. Všadeprítomná americká zástava Film sa usiluje obsiahnuť väčšie množstvo tém. Tých sa však dotýka len okrajovo, i z toho dôvodu vo filme vyznejú dosť naprázdno. Jeden zo závažných problémov, ktorý film naozaj len „naťukáva“, je rasizmus v armáde. Plukovník Moore tento problém zmetie zo stola jediným ohnivým prejavom pred odletom do Vietnamu. Okrem bojových sekvencií je všetko riešené veľmi povrchne. Z manželiek vojakov sa stali len štatistky, ktoré sú schopné dvoch citov: lásky k mužom a lásky k svojim deťom. V sekvenciách, v ktorých dostávajú oznámenia o smrti svojich manželov, sa v dvojexpozíciách s vejúcou americkou zástavou stávajú akýmisi primitívnymi symbolmi smútiacej Ameriky. Silnou stránkou tohto filmu je (ako to v poslednom čase býva v amerických vojnových filmoch) efektné nakrútenie bojových scén. Režisér nemôže zaprieť inšpiráciu Spielbergovým Vojakom Ryanom a filmom Pearl Harbor (na ktorom spolupracoval ako scenárista). Guľky svišťia všade naokolo, krv strieka, končatiny lietajú vo vzduchu, vojaci sa grilujú v napalme. Všetko sa však deje bez väčšieho nahliadnutia do psychiky postáv a tak sa z režisérom avizovaného realizmu stáva efektný a povrchný naturalizmus. Ďalší z radu Údolie tieňov je film, ktorý v zásade prináša len málo nového. Randall Wallace sa radšej pridržiava osvedčených postupov a len nesmelo sa usiluje film inovovať už spomínaným bližším pohľadom na vietnamských vojakov. Údolie tieňov sa pridá k početnej zbierke filmov o Vietname. S najväčšou pravdepodobnosťou sa nedostane medzi špičku, ktorú tvoria, okrem iných, filmy ako Full Metal Jacket, Čata, Apokalypsa alebo Lovec jeleňov. Film je zaťažený miestami až priveľmi silným nádychom patriotizmu a pátosu. Vojaci síce umierajú, ale vždy akoby mali prečo. V nestráženej chvíli sa do druhého plánu záberu vpašuje vlajúca americká zástava. Charakteristika postáv ostáva na úrovni typov hollywoodskej dramaturgie. Sústreďuje sa skôr na hrdinstvo plukovníka Moora a jeho vojakov, čo v určitých momentoch pripomína nepriestrelného a nezničiteľného Johna Ramba. Film by som odporučil milovníkom akčných filmov, pretože okrem akcie tu naozaj nič za veľa nestojí.
