Možno mi nebudete veriť, ale je to tak. Započúvajte sa do rozhovorov našich ľudí, či už v Bratislave alebo na Liptove, či už mládeže alebo staršej generácie. Budete prekvapení, ak máte len trochu citu k slovenskému jazyku, ako ho používame a ako s ním vo všeobecnosti nevieme narábať.
Nemám na mysli jazykové dialekty našich regiónov, ktoré sú veľmi pestré a vo svojej podstate bohaté. Vystihujú tie výrazy, ktoré sú potrebné pre život toho-ktorého regiónu, a túto skutočnosť nezmeníme. Povedané otvorene, niekedy sú aj na okraji prijateľných výrazov. Medzi lingvistami sa traduje historka, keď odborníci robili výskum a zbierali ľudové piesne z rôznych slovenských regiónov. V dedine Terchová pri Žiline sa stretli so známou „nebeskou muzikou“ a požiadali jej členov, aby im nahrala originálne terchovské ľudové piesne. Tí sa zháčili a povedali, že to, čo je pre tento región typické, asi nebude možné vysielať. Nakoniec sa dohodli na tom, že ak je v pesničke nevhodné slovo, tak ho nezaspievajú. Vyhoveli a zahrali, no najmä zaspievali: hm hm hm hm, á hm hm hm hm, hm hm hm hm hm á hm riť.
To je ľudový folklór. Ale všimnite si niečo, čo je typické nielen pre naše veľké mestá, ale aj pre mladých ľudí. Ak sa rozpráva Slovák so Slovákom, potrebujú na to najmä päť slov. Tie prvé štyri nemôžem napísať, lebo sa akosi do novín nehodia, no určite viete, ktoré to sú. A to najfrekventovanejšie slovo pri rozhovoroch je „oné“. Veď keď som bol na tom onom, tak som si všimol oné a neviem, či oné je tam ešte, alebo sa odondilo.
Prepáčte mi túto úvahu, ale mám pocit, že by sme si mali náš jazyk vážiť a používať ho s úctou, aká mu patrí. Slovenčina nie je svetovým jazykom, ale mnoho ľudí, ktorí u nás študovali, či už na humanitných alebo technických univerzitách, sa pomocou nej dorozumievajú v Kórei, Afrike a mnohých amerických štátoch.
