Viedeň je dvojitá

Nie som si istá, či môže niekto zo skutočnej Európy rozumieť, čo Európa znamená pre človeka z bývalého Sovietskeho zväzu. Slovo Európa vyjadruje u nás čosi sladké, takmer gýčovité, čosi, čo v skutočnosti neexistuje. „Európa” bola najglobálnejšou predstavou našej spoločnosti. Teritórium, ktoré sme volali Európou, neexistovalo na žiadnej mape. Európa bola skôr spoločnosť, v ktorej je všetko lepšie, istým spôsobom utópia, akú sme si sami vytvorili. Táto krajina snov sa nedala navštíviť, ale ja, dieťa Šťasteny, patrím k tej menšine žiakov, ktorým Európu ukázali. Svoju prvú cestu „za hranice“ som podnikla v roku 2000 do Viedne. Keď som po prvýkrát v živote prekročila maďarskú hranicu a išla si oči vyočiť na maďarských lesoch, zaklopal samopalom na sklené dvere autobusu maďarský lupič a prešiel sa úzkou uličkou, aby sa presvedčil, že vnútri naozaj nie je nič iné, ako trinásťročné deti a jemu ani jeho trom kolegom sa tu nepodarí nič ukoristiť. Vtedy som to prežívala ako prvú časť cesty do zahraničia. Odvtedy som veľa cestovala, do Viedne som sa dostala trikrát a zakaždým ju prežila ináč. Ale z akéhosi nevysvetliteľného dôvodu je pre mňa Rakúsko čímsi supernajvýnimočnejším. Hádam práve pre spomínaný „prvý raz“ či vďaka veternej elektrárni, na ktorú sa človek pri vstupe do Viedne chtiac-nechtiac musí dívať, či možno pre viedenský vzduch. Veru áno, myslím si, že to bude tým vzduchom. Nemusíte mi veriť, ale vzduch vo Viedni je iný ako vo Ľvove či hocikde inde. Vo Viedni vonia vzduch Dunajom, ale nie tak, ako v Budapešti. Vo Viedni vonia vzduch Dunajom v kameňoch domov, ale tak, akoby boli impregnované. Táto impregnácia však nerobí vzduch vlhkým, robí ho dvojako teplejším – na úrovni teploty a na úrovni pocitov. Preto je moja Viedeň vždy vlhká a teplá, keďže som ju nikdy nezažila v horúčave či mraze. Viedeň je jediné mesto, do ktorého by som sa z Ľvova naozaj rada presťahovala, lebo Viedeň má zvláštnu schopnosť – Viedeň je dvojitá. Viedeň je hlavné mesto a zároveň dedina, Viedeň je palác a zároveň chalupa, Viedeň identitu stiera a zároveň ju tvorí. Viedeň je celkom výnimočným spôsobom veľká a útulná, človek sa v nej môže stratiť a nájsť útočisko. Viedeň je k tebe úprimná. Ak ju máš rád, dá ti aj dobrých ľudí. Autorka žije v Ľvove, kde študuje germanistiku na Národnej univerzite Ivana Franka. V decembri 2005 sa zúčastnila na rakúsko-ukrajinskej kultúrnej výmene organizovanej Fakultou psychológie Viedenskej univerzity. Text bol publikovaný v nemčine a ukrajinčine na www.doingculture.com. Preložila Svetlana Žuchová.