Vidieť to globálne

Ďalší prieskum verejnej mienky (tentoraz známeho denníka Financial Times a nadnárodnej agentúry Harris) odhalil, čo mnohí tušia a vidia v náznakoch – ľudia neveria v pozitívne prínosy globalizácie, a to ani v najbohatších krajinách. Prieskum, ktorého výsledky zverejnili minulý týždeň, hodnotil postoje občanov šiestich bohatých krajín – Británie, Francúzska, Nemecka, Španielska, Spojených štátov amerických a Talianska. V týchto krajinách si dva- až trikrát viac respondentov myslí, že globalizácia má viac negatívnych ako pozitívnych dopadov. A zdá sa, že sa posúva aj názor na to, ako by mala reagovať vláda – väčšina občanov v spomínaných krajinách podporuje zvýšenie daní pre najvyššie príjmové skupiny. A väčšina Európanov podporuje aj obmedzenie výšky platov pre manažmenty podnikov. Podčiarknuté a zhrnuté – väčšina ľudí pociťuje negatívne efekty súčasnej podoby ekonomickej globalizácie (okrem iného zvyšujúcu sa nerovnosť) a nesúhlasí s nimi. Ľudia neveria, že ide o prechodný jav, ktorý vyrieši ekonomický rast (ako radi argumentujú liberálni ekonómovia) a žiadajú svoje vlády, aby s tým niečo robili. Nie je to nijaké prekvapenie. Nespokojnosť verejnosti ukázali už mnohé prieskumy verejnej mienky. Jej znakom je aj znižujúca sa účasť na tradičných formách politického života, ako je angažovanosť v politických stranách či tradičných odboroch, účasť na voľbách a podobne. Hoci by establišment rád tvrdil, že je to prejav všeobecnej spokojnosti, nijaké interpretačné saltá nepomôžu utiecť realite – v zastupiteľskej demokracii ľudia strácajú vieru, že niektorá s ponúkaných možností bude zastupovať ich záujmy. A to oslabuje demokratickosť a legitimitu systému. Nesúhlas je doteraz skôr neinštitucionalizovaný. Verejná mienka vyjadrená v prieskumoch sa premieta skôr do odmietania vybrať si, než do organizovanej snahy rozšíriť súbor možností. Otvorené prejavy nesúhlasu majú skôr črty krátkodobých a slabo prepojených iniciatív, niekedy spontánnych a občas násilných, akcií, a to znižuje ich šancu stať sa dôveryhodnou alternatívou. Situácia sa však pomaly mení. Zvyšujúci sa odpor verejnosti mení aj politiku mainstreamu, aj keď doteraz viac v rovine rétoriky ako politickej paradigmy. Zmena má aj ďalší dôležitý aspekt. Efekty globalizácie boli dlhý čas prísne teritoriálne selektívne. Vďaka liberalizácii, zintenzívňovaniu medzinárodných finančných a tovarových tokov a globálnej unifikácii pravidiel, ktoré riadia národné ekonomiky podľa línií Washingtonského konsenzu, dokázali politicko-ekonomické elity v takzvanom rozvinutom demokratickom svete negatívne dopady ekonomickej globalizácie dlho externalizovať. Zvyšujúce sa rozdiely v príjmoch vyvážil fakt, že väčšina obyvateľov získala väčšie možnosti spotreby. Sociálne dopady sa vyviezli do rozvojového sveta napríklad presunom intenzívnej výroby do krajín, kde sa pre politický útlak a veľkú chudobu dala udržiavať nízka úroveň miezd. Environmentálne sa sčasti vyviezli (presunom škodlivých výrob), sčasti odsunuli do budúcnosti. Rozvojové a rozvinuté krajiny tak žili akoby v rozličných svetoch. Samozrejme, existovali ostrovčeky, v ktorých sa navzájom prelínali, tie však nedokázali narušiť stabilitu tohto systému, ba niekedy ho dokonca posilňovali. Ostrovy chudoby v rozvinutých krajinách nezasahovali podstatnú časť obyvateľstva, okrem toho boli ideologicky, a niekedy i legislatívne, delegitimizované (ako „neprispôsobiví imigranti“, „povaľači, čo nie sú ochotní pracovať“, „asociálne živly“ a pod.), možnosť politického prejavu ich záujmov bola obmedzená. Na druhej strane, ostrovy bohatstva v chudobnom svete pomáhali systém upevniť – najčastejšie ako lokálne elity, v ktorých záujme nebola zmena stavu. Teritoriálna selektívnosť dopadov je však dnes značne oslabená – okrem iného aj v dôsledku logiky ekonomickej globalizácie. Občania v rozvinutých krajinách začínajú pociťovať to isté, čo dávno pociťujú ľudia v rozvojovom svete, a začínajú mať tie isté obavy. Vnímanie sveta sa však mení omnoho pomalšie – stále sme v zajatí predstáv vytváraných predsudkami a obavami s koreňmi v staroveku, ale vykryštalizovanými počas „modernizácie“ 19. storočia. Svet mimo Európy (v politicko-kultúrnom, nie geografickom zmysle) považujeme za divočinu čakajúcu na civilizačnú misiu a jej obyvateľov za divochov, ktorých možno vyhubiť, použiť alebo pretvoriť na ľudí. Hoci politika takzvanej globalizácie na nás dopadá rovnako, stále premýšľame v intenciách „bremena bieleho muža“, o ktorom v 19. storočí hovoril R. Kippling a ktorým sa európsky svet (a s určitým oneskorením aj USA) snažil zlúčiť dva protichodné procesy vládnuce v 19. a začiatkom 20. storočia. Silnejúci vplyv liberalizmu v politickom myslení a praxi, ktorý hlásal rovnosť ľudí bez ohľadu na ich pôvod, a imperializmus, ktorý definoval svet a človeka cez prizmu politicko-ekonomických záujmov. Definícia ľudskosti (ako zadávateľa práva na ľudské práva) podmienená postavením v globálnej sociálnej hierarchii je v našom vnímaní zakrytá do rúška civilizačnej misie, v ktorej biely muž prináša obete, aby povzniesol farebných mužov na úroveň skutočného človeka. Takémuto videniu uniká fakt, že spoločensko-politické problémy vo Francúzsku, USA, Kolumbii, Ghane, Indii… môžu byť premietnutím podobných zákonitostí do prostredia inak definovaného globálnym rozdelením moci. A riešenie musí byť rovnako lokálne, ako globálne.