Na besede Klubu Nového Slova to minulý týždeň povedal významný slovenský ekonóm z Ekonomického ústavu SAV Ivan Okáli. Nič z toho však nemôžeme dosiahnuť bez jasnej stratégie rozvoja Slovenska, ktorá by mala byť výsledkom práce odborníkov, ale zároveň by mal na nej existovať aj širší politický konsenzus. I. Okáli preto vo svojom vystúpení vychádzal práve z takéhoto existujúceho strategického dokumentu, ktorý vlani vypracovali odborníci z SAV.
Podľa neho treba v prvom rade odmietnuť všetky kuvičie hlasy, ktoré vôbec kritizujú potrebu takejto národnej stratégie, pretože vraj ide o „reinkarnáciu direktívneho plánovania“ z dôb socializmu. Ak tu je vôbec možní nejaká analógia, tak iba analógia s indikatívnym plánovaním. Napokon, strategické uvažovanie (plánovanie) nie je žiadnou ideologickou (ľavicovou) záležitosťou. Na takúto kritiku odmietavo reagoval v knihe, ktorú vydal Inštitút pre verejné otázky v roku 2003 aj Fedor Gál.
Potrebu takéhoto uvažovania pritom vo svete nielenže nespochybňujú, ale dokonca potvrdzujú aj medzinárodné autority. Jednou z nich je Svetová banka (SB). Tá si nechala pred časom vypracovať podrobnú štúdiu, ktorá analyzovala príčiny úspechu tých krajín, ktoré po dobu presahujúcu 10 rokov dokázali vykazovať nadpriemerne vysoký hospodársky rast. Štúdia analyzovala konkrétne krajiny a celkom jednoznačne došla k záveru, že kľúčovým predpokladom pre dlhodobo udržateľný rozvoj a rast je existencia stratégie. Navyše stratégie, ktorá je pribežne prehodnocovaná a aktualizovaná.
Jedným z najdôležitejších problémov ďalšieho rozvoja Slovenska je schopnosť zaradiť sa do aktuálnej civilizačnej „vlny“, resp. zachytiť správne jej konkrétne prejavy a dopady v konkrétnych oblastiach života spoločnosti. Pokiaľ ide o hospodárstvo, už dlhú dobu sa u nás verejne diskutuje, že jadrom modernej ekonomiky nie je priemysel, ako doteraz, ale jadrom jej ďalšieho rozvoja a rastu sú služby. Preto hovoríme o tzv. postindustriálnej spoločnosti.
Lenže aktuálne analytické poznatky zo súčasných vyspelých krajín ukazujú, že celkom tak to v modernej postindustriálnej ekonomike nefunguje. Služby síce získavajú významné postavenie, ale práve tie, ktoré tvoria akési podhubie pre modernizáciu a ďalší rozvoj priemyslu. Také, ktoré sa v konečnom dôsledku zhmotňujú v priemyselnej výrobe.
Z toho jednoznačne vyplýva, že Slovensko nepotrebuje vytváranie postindustriálnej spoločnosti, ale vytváranie zrelej modernej priemyselnej spoločnosti, ktorá má spomínané atribúty postindustriálnej spoločnosti. Spoločnosti so silným priemyselným potenciálom, fungujúcim (aj) na základe moderných služieb postavených na vedomostiach a znalostiach.
Mimoriadne dôležitou, ale nie nezvládnuteľnou úlohou bude približovanie Slovenska k úrovni vyspelých členských krajín Európskej únie, presnejšie v ekonomickej rovine dosiahnutie priemeru Únie. Slovensko sa vo svojej histórii tradične vyvíjalo oneskorene za aktuálnymi civilizačnými trendmi. V 19. storočí to stačilo, v 20. storočí sa s tým dalo žiť, ale dnes je takýto stav neudržateľný, lebo môže byť vážnym faktorom, ohrozujúcim ďalší rozvoj a rast hospodárstva.
Presviedčame sa o tom veľmi bolestivo najmä po vstupe do eurozóny a predovšetkým teraz, keď sa hľadajú cesty z krízy. Ako členovia menovej únie sa musíme spolupodieľať na rozhodovaní, ktoré je nám „cudzie“, lebo mi jednoducho ešte neriešime také isté problémy, nie sme na tej istej úrovni, ako naši partneri.
Nech však koľkokoľvek hovoríme o rozvoji a raste spoločnosti, nemôžeme obísť jeho kľúčový problém a tým je vzťah medzi sociálnym a ekonomickým rozvojom. Tu je veľmi dôležité zdôrazniť – pretože v širšej verejnosti, ale aj medzi politikmi sa to tak nevníma – že tento vzťah nemá len konkurenčnú povahu (teda buď jedno, alebo druhé), ale aj kooperačnú povahu. Čiže ekonomický rozvoj podporuje sociálny a naopak sociálny rozvoj môže podporiť ekonomický rozvoj. Zjednodušene povedané: navzájom si môžu pomáhať.
Na základe porovnaní možno dokonca povedať, že Slovensko zaostáva vo výdavkoch na sociálny rozvoj a sociálne služby. Rozdiel oproti priemeru EÚ je asi 10% HDP, oproti niektorým vyspelým krajinách dokonca aj 20%, až vyše 20%. Napriek tomu sa naši ekonomickí odborníci domnievajú, že zmeniť toto prerozdeľovanie v prospech sociálnych výdavkov v najbližšom období nie je dobré, lebo potrebujeme vytvárať priestor (a zdroje) na hospodársky rast.
A ten je nevyhnutným predpokladom pre konvergenciu, približovanie sa k úrovni vyspelých európskych krajín. Toto približovanie sa je pritom predpokladom, aby pre nás v čo najväčšej miere boli prínosom spoločné ekonomické rozhodnutia. Tie sa „šijú na mieru“ najmä pre silné vyspelé štáty a niekedy môžu byť ich potreby dokonca úplne opačné ako naše. Príkladom nech je aktuálne rozhodovanie Európskej centrálnej banky o úrokových sadzbách.
Obmedzenie zdrojov v ekonomike by napríklad malo negatívny dopad na nové, pre modernizáciu nevyhnutné investície.
No a práve tie nové investície potrebujeme na podporu rozvoja moderného priemyslu a jeho aktivít. Dnes nám ešte treba aj tie toľko kritizované „montážne haly“, pretože vďaka nim rastie ekonomika, zvyšuje sa zamestnanosť a celkovo sa tak tvoria zdroje na prechod na vyššiu úroveň. Ale v priebehu dekády bude nevyhnutné tieto zdroje rozumne využiť na postupnú zmenu rozvojovej paradigmy.
Spracované podľa úvodného vystúpenia Ivana Okáliho na podujatí Klubu Nového Slova, 16. 3. 2011 v Bratislave
