Počas plamenných diskusií o Miklošovej Strednodobej koncepcii hospodárskeho rozvoja Slovenska zaznievali kritické slová na margo jej nekonkrétnosti nielen z opozície, ale aj z vládnej koalície.
Vláda síce uložila vicepremiérovi dopracovať tento materiál, no na to si budeme musieť ešte do konca októbra počkať. Ivan Mikloš síce uviedol, že „stručná analýza minulosti je obsiahnutá na 8 stranách a 67 strán je o tom, čo a ako chceme robiť“. No chýba práve to podstatné – „čo a ako“. Ide iba o čiastočné rezortné materiály, ktoré sú bez väčšej námahy v súvislosti s nadväznosťou medzi sebou spísané do jedného celku. Vicepremiér sa tu prejavil ako typický pravicový politik. Pozabudol na slovo sociálny a zrejme aj na to, že Slovensko nemôže po pôsobení predchádzajúcej vládnej garnitúry absorbovať takéto tvrdé reštrikčné opatrenia. Pritom naša ekonomika sa bude spamätávať určite dlhšie, ako by si podpredseda vlády želal. Preto vidinu prvých výsledkov, očakávaných v roku 2001, budú sprevádzať počas tohto obdobia trpké dopady najmä na obyčajného človeka, ktorému, žiaľ, nezostáva nič iné, len sa prispôsobiť. Neviem, či je vicepremiér Mikloš v správnom čase na správnom mieste. Nepochybujem o jeho znalostiach z ekonomiky, no jeho pôsobenie by bolo v momentálnej situácii efektívnejšie v podobe pedagóga na vysokej škole, či experta na makroekonomické analýzy, teda vo funkciách, v ktorých v minulosti pôsobil. V súčasnosti sa ďalším problémom stáva vzájomný vzťah medzi Miklošom na jednej strane a premiérom Mikulášom Dzurindom a ministrom Ľudovítom Černákom na strane druhej. Podpredseda vlády sa totiž vyjadril, že reakcia ministra hospodárstva na fakty, ktoré sa vynorili okolo tendra na deblokáciu ruského dlhu, bola nedostatočná a že Černák jeho pripomienky ohľadom rovnakých podmienok pre všetkých ignoroval. Dodatky, ktoré sa prijali na Miklošov podnet, sa však ukázali v praxi ako málo uplatnenia schopné. Ide totiž o podmienky pre Slovenské elektrárne, ktoré sú nevýhodnejšie v porovnaní s Devín bankou. Premiér odmietol vyvodiť zodpovednosť za túto kauzu. Iba sa mu nepozdával časový faktor, ale Slovensko musí podľa neho konať rýchlo, ak chce deblokovať ešte tento rok. Dzurinda sa týmto vlastne priklonil na Černákovu stranu a okrem toho vzniesol kritiku na Mikološovu adresu ohľadom Priemyselnej banky. A tu sa opäť dostávame k Miklošovej Achylovej päte. Podľa premiérových slov boli informácie „príliš všeobecné“ a taktiež sa ozval aj na už spomínaný deblokačný tender. Mikloš sa vraj na rokovaní vlády k tejto problematike nevyjadril, na základe čoho považoval premiér túto záležitosť v poriadku. Naskytá sa tu otázka, komu vlastne Dzurinda kryje chrbát. Zdá sa, že v tomto prípade drží v rukách Čierneho Petra vicepremiér. Je paradoxné, že predseda vlády je za Černákovu stoličku ochotný napádať ľudí, ako je Mikloš. Ten sa dostal do povedomia zahraničných investorov vďaka svojim reformám a Dzurindova kritika určite opäť vzbudí v týchto kruhoch pochybnosti. Išlo o priemérovu slabú chvíľku, alebo Mikloš stráca prestíž už aj vo vlastných radoch? Týmto by sa vytvoril priestor na prehodnotenie Miklošovho pôsobenia vo vládnom kabinete, pretože jeho počínanie je „ostro sledované“ najmä odborármi a ľavicovými subjektami na čele s SDĽ. Niet sa čomu čudovať, pretože jeho západný štýl ekonomických reforiem neobsahuje riešenie sociálnych otázok. Vízia dokonale fungujúcej trhovej ekonomiky je síce dôležitou vecou, ale na občana by sa nemalo zabúdať. Hádam stále platí, že cieľom každej trhovej ekonomiky je všeobecná prosperita sociálno-ekonomického prostredia.
Autorka je študentka Fakulty hospodárskej informatiky EU Bratislave
