Atmosféra počas podpisovania vianočnej dohody v bratislavskom Miestodržiteľskom paláci nebola slávnostná a ani vyjadrenia po tomto akte nemali nič spoločné s eufóriou. Predsedovia 5 materských strán a predseda SDK totiž parafovali pol roka starý doku ment, ktorý oprášili len preto, aby zmiernili útoky najmä ostatných koaličných strán na najsilnejší parlamentný subjekt.
Bol to od M. Dzurindu premyslený ťah na začiatok diskusie o budúcnosti SDK, ktorej sa domáhali predovšetkým kresťanskí demokrati a občianski demokrati. Ani po podpise tohto dokumentu nebolo jasné, v akom postavení voči sebe sú všetky zúčastnené strany, pretože názory ich vedúcich predstaviteľov sa odlišovali. J. Čarnogurský s J. Langošom viac-menej trvali na tom, že dohodou sa SDK stáva opäť päťkoaličným spolkom vo svojom prvotnom vydaní. To, pochopiteľne, nie je pravda, pretože tzv. Modrú päťkoalíciu zakladalo päť strán – KDH, DÚ, DS, SDSS a SZS, pričom vianočnú dohodu okrem ich predsedov podpísal aj šiesty – M. Dzurinda. Tým je povedané, že predstavy Čarnogurského a Langoša ešte ani zďaleka nie sú splnené. Svedčí o tom aj fakt, že 10. januára sa začne debatovať o tom, ako ďalej s týmto spolkom, ktorého vznik si vynútila Mečiarova novela zákona o voľbách do NR SR.
SDK ako podmienka stability
Už teraz je zjavné, že vytvorenie šesťčlennej Rady predsedov a spôsob jej rozhodovania posunul Dzurindu do úlohy jedného z rovných a fakticky eliminoval doterajšie rozhodujúce právomoci Predsedníctva SDK. Ani tento fakt však ešte definitívne nepochoval predstavy premiéra o SDK ako o samostatnej politickej strane. Jej predseda a ďalší politici či už z KDH alebo DÚ ani zďaleka neopustili a nechcú opustiť politickú scénu, a keďže vo svojich materských stranách hrajú teraz vlastne iba v B mužstve alebo sedia na striedačkách bez šancí dostať sa na prvoligové ihrisko, nevyhnutne potrebujú „svoju“ stranu, prostredníctvom ktorej majú šancu stále ovplyvňovať politický život u nás a tak si zachovávať nádej na šance v parlamentných voľbách v roku 2002. Zotrvanie SDK de iure je nevyhnutnou podmienkou stability celej koalície, pretože to predpokladajú aj zmluvy na vyššej úrovni medzi SDK a SDĽ, SMK a SOP. Ich otvorenie, proti ktorému sú všetci uvedení aktéri, by otriaslo politickou scénou a nové personálne rošády by nič nevyriešili, iba by zbytočne presunuli ťažisko záujmov koalície na podružné otázky. Práve tomuto nebezpečenstvu sa musí koalícia vyhnúť a na to by malo slúžiť aj podpísanie vianočnej dohody a ďalšie rokovania o fungovaní SDK.
Kultúra predvolebných spolkov
V neposlednom rade je dôležitý aj finančný aspekt, teda peniaze zo štátneho rozpočtu, ktoré SDK každoročne dostáva a podľa podpísanej vianočnej dohody sa budú „spravodlivo“ rozdeľovať medzi všetky jej materské strany a niečo zostane aj na fungovanie orgánov SDK. To sa, pochopiteľne, týka aj KDH, ktoré po škandále s financovaním svojich tajomníkov, môže byť vlastne najspokojnejšie s takýmto riešením. Ďalší vývoj nielen v SDK, ale v celej koalícii sa bezpochyby bude uberať už k predvolebným spolkom, pretože malé politické subjekty nemajú šancu dostať sa samostatne do parlamentu. Bolo by neuveriteľným hazardom, ak by predovšetkým tieto záujmy v najbližších dvoch rokoch zamestnávali mysle politikov. Ak súčasná koalícia nevyužije historickú možnosť zaviesť konečne na Slovensku kultúru do politiky, nepomôže jej nijaké predvolebné spolčovanie sa do ľavicových, pravicových či liberálnych zoskupení. A to sa týka aj SDK.
Autor (1939) je politický komentátor denníka Práca
