Odbojári boli spočiatku nadšení. Na mnohých z nich si pri príležitosti 55. výročia ukončenia 2. svetovej vojny v Európe po desiatich rokoch spomenula štátna verchuška. Pri predchádzajúcich jubileách to akosi nebolo v móde, Vladimír Mečiar a Michal Kováč si nenašli čas, aby sa s nimi stretli vo väčšom počte mimo prísne strážených mítingov. Tentoraz však prezident Rudolf Schuster prijal na Bratislavskom hrade veľkú delegáciu, takmer stovka mužov a žien z jeho rúk dostala pamätný list, ďalším stovkám ho poslali poštou. Nasledovalo bohaté pohostenie, kladenie vencov, galakoncert pod záštitou premiéra Mikuláša Dzurindu a slávnostná recepcia vo vládnom hoteli. Všetko mohlo byť fajn, keby… Účastníci si v sieni Slovenského rozhlasu vypočuli krásne melódie od slovenských i mnohých zahraničných skladateľov, ale ani jednu od ruských autorov. Predseda vlády v prejavoch na Slavíne a potom na Bôriku hovoril o slobode, mieri, no veľmi, veľmi si dal záležať, aby sa nezmienil o Sovietskej armáde. Ak už mu na jazyk nešlo toto slovné spojenie, mal aspoň spomenúť ruských, ukrajinských, gruzínskych vojakov, či príslušníkov iných národností bývalého ZSSR, ktorí pred ním ležali pochovaní. Dzurinda na nich však „zabudol“. A to je väčšia chyba ako faux pas, keď v príhovore na recepcii prítomných pozdravil pri príležitosti výročia oslobodenia Bratislavy (tá si od nemeckých okupantov oddýchla o dobrý mesiac skôr). Tých takmer sedem tisíc, čo leží na Slavíne, už nemôže protestovať. Veľvyslanci z Ruska a Ukrajiny diplomaticky mlčali, ale mnohí z odbojárov sa cítili akosi hlúpo.
