Veselé globálne Vianoce

Začiatkom novembra prišli do Európy Vianoce. Nepriniesol ich Santa Klaus, Ježiško ani Dedo Mráz na saniach, ale 400 metrov dlhá a 61 metrov široká loď. Najväčšia kontajnerová loď na svete. V jedenástich tisícoch kontajnerov na jej palube boli tovary, ktoré prišli na európsky predvianočný trh z Číny. Príchod lode rozčeril nielen more v prístavoch, ale aj vody európskej politiky. Europoslankyňa Caroline Lucasová zo skupiny Zelených nazvala gigantickú Emma Maersk „mikrokozmom globalizácie, ktorá sa zbláznila“. Caroline Lucasová pripravila už minulý rok v Európskom parlamente správu o obchodných vzťahoch medzi EÚ a Čínou. Upozorňovala v nej, že Európa žije v ilúzii, keď si myslí, že Čína nie je vážnou konkurenciou. Podľa klasických argumentov obhajcov liberalizácie obchodu bude Čína dovážať do Európy jednoduché výrobky a vyvážať sofistikovanú výrobu a služby s vysokou pridanou hodnotou. Problémom je, že táto zjednodušená predstava o rovnováhe neplatí. Ešte začiatkom osemdesiatych rokov mala Európska únia vo vzájomnom obchode pozitívny prebytok. Dnes je EÚ v trvalom a rastúcom deficite – v roku 2005 doviezla za 106 miliárd eur viac tovaru a služieb, než dokázala vyviezť. Čína už dávno nie je zásobárňou nerastných surovín a producentom lacných, jednoduchých výrobkov (aj keď tie stále tvoria dôležitú časť exportu). Úspešne sa tlačí aj do iných sektorov. Jej univerzity každoročne opúšťajú dva milióny absolventov, a hoci sú v medzinárodných porovnania čínske univerzity v globále pod európskymi a mnohí vzdelaní Číňania aj tak končia v zahraničí, je jasné, že Čína je globálnou ekonomickou silou. Emma Maersk je najväčšia loď sveta, poháňaná najväčším dieselovým motorom, aký bol kedy postavený. No z prístavu Jen-tian, z ktorého vyplávala, sa každý jeden deň vyváža trojnásobný objem exportu. Obavy z ekonomickej moci Číny sa už v Európe pretavili do politickej agendy. Politici napravo i naľavo od stredu žiadajú „ochranu európskeho priemyslu a pracovných miest“. Európske podnikateľské kruhy využívajú hrozbu čínskej konkurencie hneď dvakrát. Na jednej strane tlačia na zamestnancov, že musia byť „konkurencieschopnejší“. Či už sa to deje prostredníctvom predlžovania pracovného času, znižovania reálnych miezd alebo oslabenia úrovne sociálnej ochrany, cieľom vždy je, aby ľudia odvádzali rovnaký výkon za nižšiu cenu. Na strane druhej žiadajú od európskych vlád „ochranu domácich výrobcov“, clami či iným obmedzovaním podielu dovážaných tovarov a služieb na domácom trhu. V tomto prípade argumentujú ohrozením pracovných miest, rastom nezamestnanosti, chudoby, záťažou na štátne rozpočty. V takejto situácii je ľahké skĺznuť do rétoriky hraničiacej s xenofóbiou a zabudnúť na skutočnú podstatu problému – Európa stále viac trpí negatívnymi dôsledkami globálneho ekonomického systému, ktorý sama pomáhala stvoriť. V logike liberalizovaného globálneho obchodu je predsa absolútne jedno, či takmer dva milióny balení vianočných ozdôb, 12 000 mp3 prehrávačov, 40 000 nabíjateľných batérií, 742 kartónov tašiek, 9 000 párov športových topánok, 87 000 žehličiek na vlasy či 2 100 balíkov kníh vyrobí európsky alebo čínsky pracovník. Kým to v Číne dokážu tak lacno, že aj pri cene prepravy to vyjde výhodnejšie ako od európskej konkurencie, je prirodzené, že európsky spotrebiteľ dostane čínske výrobky. Bez ohľadu na environmentálne dosahy diaľkového obchodu (keď už ničím iným, tak len znečistením, ktoré vytvárajú motory diaľkových lodí, kamiónov a lietadiel). Bez ohľadu na to, že európsky spotrebiteľ je súčasne (väčšinou) aj európsky pracujúci a ak stratí prácu, chvíľu si síce môže udržať spotrebu vďaka úsporám či sociálnej podpore – no systém ako taký sa stáva neudržateľným. Bez ohľadu na to, že čínska pracovná sila je kvalifikovaná a lacná aj kvôli tomu, že nedemokratický systém úspešne potláča akékoľvek pokusy o posilnenie postavenia pracujúcich (netreba sa nechať mýliť slovom „ľudová“ v názve krajiny), a tým aj šance na zvýšenie ceny práce. V Európe i Spojených štátoch rastie politický odpor voči „slobodnému medzinárodnému obchodu“. Neoliberálne nazeranie na globálnu ekonomiku stráca pozície. Príznakov tohto politického posunu je mnoho – napríklad spomínaná debata o potrebe „chrániť európskych výrobcov“ a vytváraní „európskych priemyselných šampiónov“ v EÚ, silnejúci hlas politikov presadzujúcich „ekonomický nacionalizmus“ a protekcionizmus v USA (čo sa prejavilo aj v posledných kongresových voľbách). Podobne ako vo vnútroštátnom meradle neregulovaný medzinárodný trh vytvára negatívne externality podkopávajúce samotné základy systému – zhoršovaním ekologickej situácie, zostrovaním sociálnych rozporov v rámci krajín či vytváraním antidemokratizačného. Napriek tomu je otvorenou otázkou, či nasledujúca fáza bude charakteristická vypätým ekonomickým a politickým nacionalizmom, alebo sa skôr sústredí na hľadanie ekologickejších a sociálnejších alternatív.