Zostavenie novej rakúskej vlády, v ktorej sú aj ministri Slobodnej strany Rakúska (FPÖ) vyvolalo nečakane prudkú reakciu ostatných štátov EÚ. Stredoeurópske krajiny, ktoré kandidujú na členstvo v EÚ reagovali zdržanlivejšie, vidíme však, že diskusie o „Haiderovi“ sa postupne stávajú aj u nás vnútropolitickou témou. Preto sme požiadali o vyjadrenie názoru aj pani Gabriele Matznerovú, veľvyslankyňu Rakúska v Slovenskej republike.
Na rakúskej politickej scéne sú vlastne tí istí ľudia, počúvame tie isté hlasy, politické spory sa odohrávajú medzi tými istými stranami. Presun niekoľkých percent hlasov medzi už dávno etablovanými stranami nie je predsa nič mimoriadneho. Na stránkach svetových médií je však Rakúsko predstavované ako krajina, ktorej hrozí sklz do autoritatívnych foriem vlády. Ako sa dajú zladiť tieto dva obrazy dnešného Rakúska?
Nie, na prvý pohľad sa nič nezmenilo, i keď z čítania niektorých zahraničných médií by mohol vzniknúť dojem, že kdesi sa už formujú jednotky SS, že na dennom poriadku je prenasledovanie cudzincov, že je ohrozená sloboda vyjadrovania. Odohrávajú sa demonštrácie proti novej vláde, v médiách sledujeme veľmi ostré diskusie. Mohli by sme povedať, že Rakúsko prežíva vzrušené časy. V nijakom prípade však zmeny na politickej scéne nemožno vykladať ako prípravu diktatúry, alebo oživovanie nacionálne socialistického dedičstva, ako sa toho mnohí obávajú. Nebolo a niet nijakých náznakov formovania sa „autoritatívneho“ režimu, žiadnych indícií pre extrémne pravicovú politiku v Rakúsku.
Predsa len sme svedkami zmien. O čo vlastne ide dnes v Rakúsku?
Zmeny sme zaznamenali. Nie sú však záležitosťou posledných týždňov alebo mesiacov, ale desiatich alebo pätnástich rokov. Etablované strany SPÖ a ÖVP, ktoré desaťročia mali za sebou rozhodujúcu väčšinu voličov a spolu, i keď v rôznych kombináciách, vytvárali koalície tak vo vláde, ako aj v celej spoločnosti, v posledných rokoch pomaly, ale iste strácali oporu medzi obyvateľstvom. To je vlastne základná zmena. Objavilo sa nové voličstvo, ktoré je oveľa flexibilnejšie a mobilnejšie, necíti sa viazané tradíciou, mení svoje voličské lojality. A vzrástol aj počet tých, ktorí vôbec nechodia voliť. Z týchto trendov dokázala najviac vyťažiť FPÖ na čele s Jörgom Haiderom ako strana protestu. Len okrajovo zvíťazila kvôli výrokom tohto pána, ktoré odmietala väčšina Rakúšanov.
Z Bratislavy sa rakúska spoločnosť javí ako veľmi pokojná, mnohým z nás imponovalo rakúske umenie kompromisu. Posledné voľby a potom rokovania o zostavení novej vlády však ukázali, že aj v rakúskej spoločnosti je veľa napätia, frustrácie, ktoré dokázali zužitkovať politici typu J. Haidera. Čo sú to za napätia a frustrácie?
Predovšetkým, v Rakúsku sa pravica a ľavica už nedala od seba dostatočne rozlíšiť. Príliš málo sa diskutovalo o základných otázkach, veľké strany akoby sa vyhýbali sporom. Práve tento konsenzus, táto akoby vopred vyjednaná zhoda, viedla k tomu, že mnohí nadobudli presvedčenie, že ide o „zhnité kompromisy“. Vznikol dojem – často oprávnený – že SPÖ a ÖVP sa starajú len o to, aby to pokračovalo v tom, čo tu už je, že v politike ide vlastne len o delenie funkcií a pozícií. Toto Haider presne vystihol: cieľom jeho útokov sa stal práve tento druh „kompromisov“. Xenofóbia hrá pri tom len zanedbateľnú úlohu. FPÖ volilo veľa mladých, svetu otvorených voličov – a týchto môže veľmi ľahko aj stratiť, keď ich budú schopné iné strany získať.
Súčasný stav je veľkou výzvou pre tradičné strany, predovšetkým pre sociálnych demokratov. Ako sa dokážu s touto výzvou vyrovnať?
Voličovi chýbajú profilované strany. Musí vedieť, o čo strane ide. Sociálni demokrati stratili určitosť. Samozrejme, dnes rozdiely medzi stranami nie sú veľké, mali by však byť zreteľnejšie. A tiež treba vidieť, že keď sú strany príliš dlho pri moci, objaví sa fenomén „arogancie moci“. Preto voliči dajú prednosť „stranám protestu“. V takomto prípade prechod do opozície môže len pomôcť pri renovácii základných hodnôt. Už dnes sa črtá nová ľavá opozícia, ktorá má spolu so Zelenými za sebou skoro 40% voličov a určite si dá pozor, aby sa základné princípy demokracie rešpektovali. Koalícia ÖVP a FPÖ je experimentom, a ako každý experiment, nie je bez rizika. Ale väčšina Rakúšanov, aj tých, ktorým sa FPÖ a dnešná vláda nepáčia, sú za to, aby sa novej vláde dala možnosť pracovať. To by mohlo viesť k oddémonizovaniu FPÖ, k tomu, že táto strana stratí charizmatickú príťažlivosť.
Jörg Haider je však príliš vyhraneným politikom na to, aby sa od neho dal očakávať nejaký „vývoj“. Nanajvýš môže dôjsť k zmenám jeho politických „masiek“ …
Problém súčasnej rakúskej politiky nemožno redukovať na Haidera, resp. jeho výroky. Naozaj povedal mnoho hlúpych a hrozných vecí. V programe FPÖ však nenájdeme nič, čo by nebolo zlučiteľné so základnými hodnotami západného spoločenstva hodnôt, a už vôbec nemôžeme pripustiť podozrenie, že by sa táto strana usilovala o nacistickú diktatúru. Keď zostaneme vo sfére reality a budeme veci posudzovať bez hystérie, musíme povedať, že FPÖ má príležitosť ukázať, že to dokáže robiť lepšie. FPÖ bola už dávnejšie zastúpená v krajinských vládach, bez toho, že by vznikali problémy, o ktorých sa dnes hovorí v zahraničí. Uvidíme, čo dokážu, keď budú v spolkovej vláde. Zmena nakoniec môže byť v princípe prospešná pre demokraciu.
Mimo Rakúska si to zrejme veľa ľudí nemyslí.
Doteraz to bolo tak, že zmena vlády sa vlastne zdala nemožnou. V posledných rokoch bolo partnerstvo SPÖ a ÖVP niečo ako „zlé manželstvo“. Niet však nijakých reálnych dôvodov pre tak veľké znepokojenie, ktorého sme svedkami v zahraničí a čiastočne i doma. Poukaz na to, že aj Hitler pochádza z Rakúska, pritom patrí k tým najsmiešnejším, a dokazuje strašnú historickú nevedomosť, ktorá je v mojich očiach spojená s frivolným znižovaním Hitlera a nacionálneho socializmu. Áno, znepokojenie zahraničia a starosť o pomery v Rakúsku, to je v poriadku, nakoniec aj rakúska vláda sa vyjadrovala k spôsobu vládnutia v iných krajinách. Avšak bojkot a izolácia Rakúska nie je oprávnená a nie je správnou cestou. Táto reakcia spočíva v značnej neinformovanosti o Rakúsku. Môže to viesť aj k nebezpečným dôsledkom, a to nielen pre Rakúsko.
Je pravda, že na tento typ reakcií zo zahraničia sa odpovedá vzdorom, „nacionalisticky“. Dajú sa v súčasnom Rakúsku už identifikovať takéto reakcie?
Fenomén vzdoru v Rakúsku veľmi dobre poznáme, je to postoj typu „my sme my“, t.j. volíme toho, koho chceme my. Tento postoj u nás dostal názov „Waldheimov syndróm“. Či tu ide o „nacionalistický“ alebo o normálny, i keď možno nie príliš rozumný reflex na neoprávnené podozrenia, to nech posúdia iní. Či sa tento syndróm objaví, sa ešte nedá povedať, toto nebezpečenstvo tu však určite je, keď tieto neoprávnené a nezmyslené „sankcie“ budú pokračovať. Nová vláda má veľký záujem na upokojení situácie. Skôr zaznamenávame veľké sklamanie, predovšetkým u mladých, svetu otvorených ľudí. Nie z obáv a upozornení, tým všetci rozumieme aspoň po istý stupeň a moment – totiž do okamihu, keď bude jasné, čo nová vláda zamýšľa. Opatrenia 14 krajín EÚ však prišli bez toho, aby sme mali príležitosť argumentovať, dokazovať, ešte pred tým, ako bol predložený vládny program. „Potrestanie“ Rakúska bez „spravodlivého“ procesu však ide oveľa ďalej. Rušia sa napríklad pozvania pre rakúskych spisovateľov, lyžovanie v Rakúsku sa vyhlasuje za niečo nemorálne. Nadobúda to naozaj groteskné a infantilné formy, keď napr. v zahraničí nepodajú ruku rakúskemu ministrovi, čo nikto nerobil dokonca ani s Miloševičom. Veľa ľudí si v Rakúsku myslí, že takéto správanie by si nikto nedovolil voči väčšiemu štátu EÚ. Politika vylučovania domnelo zlého už v Rakúsku stroskotala, varoval pred ňou spolkový kancelár Bruno Kreisky. Veľmi dúfam, že táto neúčinná metóda sa na príklad a na škodu jednej krajiny nebude opakovať v medzinárodných rozmeroch.
Rakúska spoločnosť je veľmi diferencovaná, kritická sama k sebe. Prečo vlastne Rakúsko nedokázalo sprostredkovať túto svoju vnútornú diferencovanosť aj navonok?
Rakúsko určite nie je najdôležitejšia a najzaujímavejšia krajina sveta. Za normálnej situácie sa verejná mienka v iných krajinách o Rakúsko nijako zvlášť nezaujíma. Preto sa aj o krajine vie veľmi málo, to je však normálne a mali by sme si uvedomovať tento nedostatok poznania. Je však zarážajúce, akú veľkú pozornosť dnes médiá venujú pánovi Haiderovi. Už predtým mal v rakúskych médiách túto pozíciu. Aj v tých, ktoré boli proti nemu. Predsa vždy prichádzal s výrokmi, nad ktorými sa bolo možné rozčuľovať a umiestniť ich na prvú stranu. Aj tento typ pozornosti – negatívnej – je jedným z faktorov, prečo Haider tak vyrástol. Nemožno pravda z toho obviňovať len novinárov, tí si predsa robia svoje, je však fakt, že i takto sa možno dostať do stredu pozornosti. Rovnakú chybu robia dnes svetové médiá a mnohí politici. Od ostrovov Fidži až po Aljašku, všade sa hovorí o Haiderovi. Chodí od jednej talk-show k druhej, všade čosi utrúsi. Dokonca i volebné kampane v iných krajinách sa vedú v znamení sporov o Haidera, a výtržnosti voči cudzincom, ku ktorým ostatne v Rakúsku nedochádza, sa vysvetľujú ako dôsledok „Haiderovho efektu“. Výsledkom je to, že jeden človek je stotožnený s krajinou a celá krajina sa stáva jeho zajatcom. Neviem, ako sa dá s týmto vyrovnať, ak niekto zodpovedný neprehliadne v zahraničí túto hru a nepostaví rozum nad túto show a emócie.
Ako teda reagovať na Haidera a „haiderizmus“?
My poznáme Haidera veľmi dobre. Rád provokuje, je to súčasť jeho politického štýlu. Bolo by rozumné jeho výroky jednoducho ignorovať. Samozrejme pamätať si ich, nevenovať im však príliš veľkú pozornosť. „Haiderizmus“, nech je to už čo chce, však nie je nejakým politickým smerom v Rakúsku, je to ešte tak protestný postoj. Tento protestný postoj by sa mohol rozložiť a to tým, že sa Haiderovi podarí pomocou senzáciechtivých médií a nerozumnej politiky v zahraničí, presmerovať tento protest v svoj prospech. „Haiderizmus“ je predbežne skôr vynálezom médií a tých politikov, ktorí majú sklon prevádzať zložité veci na jednoduchého menovateľa (napr. vytláčanie celej krajiny) a postupovať teda populisticky. n Po tom, čo sa udialo, sa už nič nevráti do starých koľají. Ako sa nová situácia odrazí na vzťahoch Rakúska a stredoeurópskych krajín? – Na rakúskej zahraničnej politike, na európskej politike sa nič podstatného nebude meniť. To sa týka aj vzťahov k susedným štátom. Naďalej budeme podporovať rozšírenie EÚ. Je tu však iný problém. Keď sa nezmení vzťah štátov EÚ k Rakúsku, mohlo by sa stať, že rakúske ministerstvo zahraničných vecí by sa vlastne zmenilo na ministerstvo obrany krajiny, rakúski diplomati budú musieť neustále ospravedlňovať svoju krajinu. To odčerpá sily, ktoré sú potrebné na vnútornú reformu a na rozširovanie EÚ. Vnútorná reforma rozširovanie EÚ je bytostným záujmom Rakúska, a preto sa na tejto politike nebude nič meniť.
Ktorým smerom sa však bude uberať vývoj v samotnom Rakúsku?
Sme, resp. boli sme veľmi tradicionalistickou spoločnosťou. Dnes sa však tradičné lojality začínajú oslabovať, zvyšuje sa mobilita, rastie aj neistota, sloboda. Rozvíja sa to, čo nazývame občianska spoločnosť. To všetko je záležitosť posledných desiatich alebo pätnástich rokov. Na tento vývoj musia reagovať aj tradičné strany. Keď sa tlak na Rakúsko uvoľní, iste môžeme očakávať hlboké reformy tradičných strán, je dokonca možné, že budú nahradené novými stranami. Nebude to koniec sveta a nebude to ani koniec Rakúska.
Takto posudzujú veci racionalisti a optimisti. Môžeme si však predstaviť i pesimistický scenár vývoja. Aké by boli tie horšie možnosti?
V Rakúsku, bolo to už dávno, došlo k situácii, keď rakúske elity, vtedy socialisti a kresťanskí demokrati a prirodzene vtedajší nemeckí nacionalisti, odmietli alebo spochybňovali vlastnú krajinu. Bolo to po prvej svetovej vojne, keď hlavné politické sily boli presvedčené, že Rakúsko nie je životaschopným štátom. Vtedy sa ukázalo, že tieto elity zo štátu aj málo urobili. Ich spory sa skončili občianskou vojnou, nakoniec sa silnejšou stala tretia strana, vtedy zakázaní nacionálni socialisti, financovaní a riadení z Nemecka. Celé sa to skončilo vpádom nemeckého wehrmachtu. Cieľom tohto vpádu bolo zabrániť referendu o nezávislosti Rakúska. Nasledoval „Anschluss“, teda „pripojenie“, ktorý síce privítali mnohí, ale ani zďaleka nie väčšina. Teraz sa nič podobného nemôže opakovať. Je tu iná medzinárodná situácia, niet už expanzívneho Nemecka. V Rakúsku sa zakorenila demokratická kultúra, všetky susedné krajiny sú demokratické. Keď by sa však spory vyhrocovali – v súčasnosti vidíme už skôr ich uspokojenie – keby sa stupňovala hystéria v Rakúsku, keď sa zahraničie nevráti k realistickému politickému postoju, a naďalej sa bude hľadieť na Haidera a nie na Rakúsko, bojím sa veľkých hospodárskych škôd. Mohlo by sa zmeniť aj proeurópske naladenie, a to nielen v krajine. Takto by vyzeral pesimistický scenár, keď už chcete o tom hovoriť. Nemyslím si však, že vývoj pôjde týmto smerom. Zostávam optimistkou: verím, že rozum sa predsa len nakoniec presadí.
Zhováral sa František Novosád
