Dušan Jarjabek, poslanec Národnej rady SR za stranu Smer-sociálna demokracia, je pedagóg a operný spevák, ktorý sa špecializuje v prvom rade na operetný žáner. Študoval na Hudobnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave u profesorky Anny Hrušovskej a absolvoval ročný študijný pobyt v Teatro del Parco v Palerme. Pôsobil v spevohernom súbore Novej scény v Bratislave, kde bol istý čas aj riaditeľom divadla. Sólistom Opery Slovenského národného divadla bol od roku 1985, vyučoval spev na umeleckých fakultách v Bratislave a Banskej Bystrici. S hosťom Slova poslancom Dušanom Jarjabkom sa zhovárala Gabriela Rothmayerová Umelci stáli pred dvadsiatimi rokmi na čele zmien od byrokratického meravého režimu k politicky slobodnej spoločnosti. Ponovembrová VPN mala heslo: nebyť proti bohatým, ale byť proti chudobe. Kde sa, podľa vás, stratil tento mravný étos? Kde dnes stoja umelci? Dnes je spoločnosť úplne inde, platia v nej celkom iné pravidlá, zvyky a hodnoty. S trhovou ekonomikou bezprostredne súvisí nárast egoizmu. Je to prirodzené, ak chce mať niekto podnikateľský úspech, robí všetko preto, aby jeho plány vyšli, jeho projekty sa realizovali, jeho obchody boli čo najvýhodnejšie. Záujmy iných berie do úvahy vtedy, ak sú „hodnotovo“ vykalkulovateľné. Jednoduchý, ale častý príklad: Chcete, aby som podnikal vo vašom regióne? Čo mi dáte? Aké budem mať výhody? Ak žiadne alebo zanedbateľné, idem niekam inam a nezaujíma ma, že tu ostane pár desiatok, stoviek či tisícov ľudí bez práce. Na opačnom konci republiky alebo niekde v inom kúte Európy zarobím viac. Lenže my chceme hovoriť o kultúre a umení. Kupecké počty by tu nemali mať miesto, alebo je už všetko inak? Vyrastal som v presvedčení, že umenie má, okrem iných svojich poslaní a funkcií, hrať aj nezastupiteľnú rolu pri humanizácii života, že má človeka, aspoň toho, ktorý je ochotný nechať sa osloviť, inšpirovať k tomu, aby vnímal krásu a harmóniu. Aby vedel odlíšiť hodnotu od pseudohodnoty, aby život nielen prežíval, ale i o ňom premýšľal a následne sa usiloval prežiť ho plnšie a hodnotnejšie. Lenže to si vyžaduje aj od tvorcu istú mieru sebaobetavosti, schopnosť ísť do dialógu s čitateľom, divákom či poslucháčom otvorene a úprimne, aj s rizikom nepochopenia a neúspechu. Vidí sa mi, že dnes je výrazne jednoduchšie a efektívnejšie „plniť objednávku“, teda ponúkať „trh s umením“ to, po čom je dopyt. Bez ohľadu na to, či to má alebo nemá nejaké parametre hodnoty. Pamätám sa, že keď som bol študent, ľudia si vážili našich hercov a spevákov, poznali sme verše slovenských básnikov, Vincent Hložník bol známym pojmom aj pre tých, čo nechodili na vernisáže, a filmový režisér Paľo Bielik v popularite konkuroval hokejistom Slovana. Viem, svet je iný, dnes sa nevyrábajú literárno-dramatické lahôdky, ale seriálový tovar dennej spotreby. A obrazy sú dobré na uloženie kapitálu, nie na zútulnenie obývačky… Ale osobne verím v nezničiteľnosť umenia! To, čo vzniká na kšeft, je pominuteľné, ale umelecké hodnoty pretrvajú. Čo vás viedlo k tomu, aby ste opustili pódiá, kde vám vždy zatlieskajú, za neisté javisko politiky, kde sa musíte jasne vyhraniť, postaviť sa na jednu stranu barikády? Asi som vtedy podľahol viac emóciám, ako by som sa držal rozumu… Ale vážne: v deväťdesiatych rokoch sme sa neraz s kolegami zoširoka rozprávali o tom, ako politici nedoceňujú zmysel a funkciu kultúry a umenia pre spoločenský život. Všetci sme mali plné ústa kritických pripomienok a každý vedel, čo a ako by sa malo riešiť. Do toho prišla ponuka od pána Mečiara, aby som – ako nestraník – kandidoval za HZDS. Trochu ma to zaskočilo, ale v tej chvíli už otázka stála tak, či budem o veciach len rozprávať, alebo využijem možnosť vplývať na to, aké je miesto kultúry v našom živote. Do politiky som však vstúpil v dobe naozaj zložitej, moc prevzala dovtedajšia opozícia, dostal som prakticky súčasne osvedčenie o mandáte poslanca a „vyhadzov“ ako riaditeľ Novej scény. Možno sa pamätáte na Kňažkovo vyhlásenie: „Nevymenil som niektorých, vymenil som všetkých!“ Premiér Dzurinda nám zase rozprával o „paprčiach“, nám hlavami nad lietali bombardéry útočiace na Srbsko, ale aj čiastočne slovenskú Vojvodinu… To všetko sa, samozrejme, nemohlo neprejaviť aj na mojich občianskych postojoch. V politike mi hádam pomohla jedna schopnosť, ktorá je nevyhnutná pre prácu v divadle: ani na javisku, ani v parlamente si partnera nevyberáte, no musíte byť schopný nájsť si k nemu cestu. Herec, ktorý hrá Rómea, nemusí v zákulisí milovať predstaviteľku Júlie. Ale na javisku s ňou musí komunikovať tak, aby divák s tým pocitom odchádzal domov. Ani v parlamente si s kolegom nemusíte ľudsky „sadnúť“, no keďže jeden i druhý zastupuje voličov, musíte nájsť spôsob, aby ste dokázali robiť si svoju prácu. Za „mojich čias“, teda po prvých a druhých slobodných parlamentných voľbách, bolo v politike ešte veľa umelcov. Spomeniem vo FZ ČSFR Vladimíra Mináča, Milana Šútovca, Petra Raševa, Rudolfa Hrušínskeho, Jana Kačera, Michala Prokopa, v SNR Hanu Zelinovú, Štefana Kvietika, Ladislava Balleka, Petra Jaroša, Ivana Hudeca, Jána Feketeho. Postupne sa vytratili. V končiacom sa volebnom období ste tam zostali azda ako posledný mohykán (ak nerátam Magdu Vášáryovú, keďže sama sa za herečku nepovažuje). Povaha umeleckej a politickej práce je „zlučiteľná“? Mnohí umelci v politike zažili isté rozčarovanie najmä z toho, že efekt práce v politike sa meria inak ako v umení. Ak výborne zaspievate ťažkú áriu, zožnete potlesk na otvorenej scéne. Ak napíšete výbornú knihu, vypredá sa a musí sa vydať dotlač. Dobrý film vyhrá festivalové ocenenia a dobre sa umiestňuje na trhu. Vy teda odovzdáte ako tvorca dielo a máte prakticky obratom reakciu verejnosti. Je príjemné, keď je kladná, ale aj vypískanie, či nezáujem je pre umelca jasným signálom. Ak však v parlamente presadíte nejaký nový zákon, jeho efekt je dlhodobý a váš autorský podiel býva často „anonymný“. Navyše, ľudia z oblasti kultúry neraz po istom čase strácajú trpezlivosť vždy znova a znova opakovať to, čo považujú za samozrejmé, ale čo ľudia z iných odvetví tak nevnímajú. Pozrite sa napríklad na základný problém našej literatúry. V našej spoločnosti vládne asi od štúrovských čias presvedčenie, že spisovateľ je farár, učiteľ, redaktor alebo notár, ktorý si po večeroch čosi píše, lebo ho to, čudáka, baví. Takže my dodnes literatúru pestujeme na amatérskom základe, pretože ak aj náhodou autor dostane od vydavateľa nejaký honorár, čo tiež nie je úplne obvyklé, často je nižší ako odmena tomu, kto jeho rukopis technicky spracuje pre tlač. Sadzbu považujeme za prácu, obsluhu tlačiarenského stroja tiež, kníhkupec si svoju maržu zaslúži – len autor by vlastne mal byť rád, že mu niekto tie jeho „písačky“ vydá a je na ne zvedavý… Bol by som, pochopiteľne, radšej, keby bolo v parlamentných laviciach všetkých klubov viac ľudí z kultúry, ale musím povedať, že som podporu a pochopenie pre potreby kultúry často našiel u ľudí z iných profesií, najmä lekárov, právnikov a pedagógov. Veď nebyť ich čujnosti, dnes nemáme na nábreží Dunaja nové Národné divadlo, ale iba ďalšiu nákupnú galériu. Pamätám si váš boj za Novú scénu, keď muzikály začali valcovať operetu a činohru, i vaše odvážne vystúpenia dokonca na námestí. Potom ste sa prihlásili – medzi umeleckou elitou to bolo veľmi nepopulárne, a teda od vás aj dosť riskantné gesto – k HZDS. Po čase ste však tiež dosť riskantne od Vladimíra Mečiara odišli. Keď som prijal ponuku od predsedu HZDS, program jeho vtedy stredoľavého hnutia mi bol blízky a sympatický. Stál na troch pilieroch: národnom, sociálnom a kresťanskom. Bolo to medzi umelcami nepopulárne, pretože v polovici 90. rokov „sa patrilo“ deklarovať ako Európan, nie Slovák, ako priaznivec federácie, nie národného štátu, stáť na strane všetkých možných menšín a skupín, ale nie slovenských občanov. Tí, čo boli najväčšmi „in“, dávali najavo, že Slováci nemajú vlastné dejiny, ani kultúru, že je to dav, ktorý potrebuje nejakého osvieteného vládcu. Ja som tento štát chcel, pomáhal som ho budovať a som na to hrdý. Z HZDS som neskôr odišiel – myslím si, že korektne – keď sa po sneme v Trnave stredoľavé hnutie zmenilo na stredopravú stranu a národný a kresťanský aspekt politiky nebol odrazu dôležitý. Ja som poslanecké tričko nezmenil pre svoj osobný prospech, nemenil som poslanecký klub za nejaké výhody. Odišiel som z opozície do opozície po dôkladnej úvahe. Veď nie som „hráčom“ v politických kabinetoch, nikdy som sa nepohyboval vo vedení politickej strany, takže som nemal šancu zmeniť rozhodnutie straníckeho vedenia HZDS. Prečo je teraz „vašou stranou“ Smer-sociálna demokracia? Ide o stranu ľudí, ktorí sa živia svojou prácou. Niekto prácou rúk, svalov, niekto hlavy, intelektuálnych schopností a iný zase talentom a tvorbou. Teda strana vľavo od stredu, ale nie výlučne „robotnícka“ v tom zmysle, ako to fungovalo pred sto rokmi. Vyhovuje mi politický program Smeru, ktorý kladie dôraz na spolupatričnosť, pomáha tým, čo sa bez vlastného pričinenia dostali na čas do problémov. Myslím si, že štát sa v európskom prostredí, ovplyvňovanom stáročia gréckymi a kresťanskými civilizačnými zásadami, nemôže šmahom ruky zbavovať svojich kompetencií, ale ani povinností voči občanom. Svet nemôžeme sledovať len cez displej podnikateľskej kalkulačky. Preto som sociálnym demokratom. Sociálna demokracia v západnej Európe má problém. Tradiční voliči jej prestali dôverovať. Potvrdili to aj vlaňajšie voľby do Európskeho parlamentu. Slovenská sociálna demokracia v nich – v porovnaní s partnerskými stranami – obstála veľmi dobre. Čomu, podľa vás, vďačí Smer za trvalú popularitu medzi voličmi? Jednoducho, slovenský volič má relatívne čerstvú skúsenosť s osemročným vládnutím pravice, z toho štyri roky s neskrývaným liberálno-pravicovým extrémom. Myslím si, že českým priateľom takáto skúsenosť chýba, pretože ak tam aj pravica zostavila vládu, vždy bola pod kontrolou – či cez opozičnú zmluvu alebo prítomnosťou konzervatívnejších kresťanských demokratov vo vláde. Voliča možno mediálne masírovať, ale on má pamäť. Preto na Slovensku pravica v posledných rokoch napriek mnohým sľubom výrazne neuspela. Volebné preferencie Smeru sa držia vysoko a všetky doterajšie voľby (prezidentské, európske, regionálne) to potvrdili. Kritici sprava nevychádzajú z údivu, ako je to možné? Smer je pod drobnohľadom politickej pravicovej opozície, ale aj ich „mozgov“ – think tankov a všetkých médií. Tí denne Smer atakujú. A s voličmi to akosi nehne… Myslím si, že manuály, podľa ktorých tieto kampane prebiehajú, majú jeden problém: nereagujú na realitu postsocialistickej Európy. Darmo, naša životná skúsenosť je iná ako v iných kútoch sveta. My sme sa predsa roky učili v praxi, že optimistickou hudbou podfarbené obrázky generálneho tajomníka, ktorý ovoniava zrno na poli, ešte nie sú zárukou, že zajtra dostaneme v obchodoch chlieb. Ak minister financií z obrazovky ubezpečoval, že naša mena je stabilná, tí múdrejší a šikovnejší hneď vedeli, že sa úspor treba zbaviť, lebo sa bude zdražovať. My sme predsa „v priamom prenose“ zažili, ako sa z okupácie stala bratská pomoc. Takže slovenská verejnosť síce senzácie číta, ale to ešte neznamená, že im aj bezvýhradne verí. Časť dôverčivejšej populácie možno zmítoriť, v niektorých ľuďoch sa dá systematickým posmeškovaním vyvolať neistota, niektorí nás voliť nechcú a nebudú, lebo máme iné politické ciele, než vyhovujú im. Ale spoločnosť ako celok verí tomu, o čoho prospechu sa vie sama presvedčiť. Preto pomerne vysoká a stabilná podpora Smeru má svoju logiku. Nedávno Gabriel Šípoš, riaditeľ inštitútu Transparency International Slovensko, zostavil rebríček médiami najcitovanejších analytikov. Okrem iného konštatoval, že každý piaty nezávislý ekonomický odborník z 30 najcitovanejších v roku 2008 vstúpil minulý rok do politiky. J. Mihál, R. Sulík a M. Chren cez SaS, E. Jurzyca a M. Beblavý cez SDKÚ, I. Švejna cez Most-Híd a A. Marcinčin cez KDH. Vo vlaňajšom rebríčku sú zase medzi top 25 spolu štyria analytici, ktorí spolupracovali na volebnom programe SDKÚ (M. Beblavý, P. Goliaš, J. Marušinec, T. Szalay), ďalší, V. Páleník, pracuje od jesene pre Most-Híd. Ako je možné, že si sociálna demokracia nezaložila svoje vedecké pracoviská, že nemá mediálne najcitovanejších analytikov? To je trochu komplikovanejšie. Podľa môjho názoru by sme nemali pliesť odbornosť a politiku. Mňa čerta rohatého zaujíma, či kolegyňa, s ktorou spievam, volí takú či onakú stranu. Na javisku ide o to, aby sme spolu spievali dobre. Preto si nemyslím, že by slovenskej vede prospelo, keby sme, povedzme, jadrových fyzikov delili na takých či onakých, alebo budovali „sociálnodemokratický onkologický ústav“ len preto, lebo už existuje iný, kde majú rozhodujúci vplyv liberáli. Iným problémom je spôsob práce s výsledkami vedeckého výskumu. Je neprofesionálne a hlúpe, ak vedec interpretuje výsledky svojho výskumu účelovo v prospech niektorého, jemu blízkeho politického subjektu. Klasický príklad: prieskum verejnej mienky, podľa ktorého by Smer-SD volilo 40 percent populácie, možno bombasticky zverejniť aj pod titulkom „60 percent Slovákov odmieta Smer“. Otázka v prieskume však neznela „ktorú politickú stranu odmietate voliť“, ale „ktorú stranu by ste volili“. Problémom je, že naša zdeformovaná spoločenská kultúra nereaguje na takéto zjavné „službičkovanie“ primeranou marginalizáciou ľudí, ktorí sú schopní na také dačo sa zapredať. V parlamente sa špecializujete na mediálnu oblasť. Spolu s Jánom Budajom ste vo volebnom období 1998 až 2002 pripravovali návrh tlačového zákona. Rodil sa dlho a ťažko, a napokon ho v tej podobe, ako ste ho pripravili, parlament ani len neprerokoval. Vo vašom návrhu bol vtedy neuralgický bod – zo zákona zriadená Tlačová rada… Áno, ku koncu predchádzajúceho volebného obdobia vznikla situácia, že sme sa dokázali dohovoriť na takej mediálnej legislatíve, ktorá mohla získať širokú spoločenskú podporu a už mala za sebou aj pozitívne posúdenie expertmi z Rady Európy. Lenže – pre vydavateľa tlače je výhodné, aby mediálny priestor nebol regulovaný, pretože vtedy si môže robiť, čo mu vyhovuje. Tlačová rada pritom nie je vo svojej oblasti nič iné, ako povedzme Úrad pre verejné zdravotníctvo, Rada pre vysielanie a retransmisiu alebo Súdna rada v inej. Ak zlyhávajú „samohygienické“ mechanizmy, treba im pomôcť. Ak odfláknutý medicínsky zásah má za následok zhoršenie stavu pacienta, úrad to preskúma a vyvodí konzekvencie, aby sa niečo také nemohlo opakovať. Veď ide o život. My berieme akosi veľmi naľahko fakt, že aj médiá dokážu človeku ublížiť, zničiť niekomu reputáciu, pripraviť ho o postavenie a dobré meno iba preto, lebo darebný a senzáciechtivý novinár, alebo jeho nadriadený s inými motiváciami robia svoju „prácu“ a pritom ignorujú základné štandardy žurnalistiky. Tlačová rada by bola pre vydavateľov prekážkou, preto pre istotu odstrelili celý návrh zákona. Tlačovú radu SR napokon zriadili vydavatelia periodickej tlače, zdá sa však, že o jej pôsobení málokto vie. Má slovenské mediálne prostredie takú slabú morálku, že bez finančných trestov a postihov ním mravné normy ani nehnú? Čo nasleduje potom, keď rada vydá rozhodnutie, že sa porušili zásady novinárskej etiky? Náš mediálny priestor by sprehľadnilo, keby aspoň Slovenský syndikát novinárov súčasne s výročnými cenami, o ktorých médiá rady informujú a chvália sa nimi, prezentoval a „ocenil“ aj redakcie, ktoré najčastejšie porušili novinársku etiku, a redaktorov, ktorí v tom boli „najúspešnejší“. Tlačový zákon, ktorý prijal parlament vo volebnom období 2006 – 2010 už zo zákona zriadený inštitút Tlačovej rady nemá. Obsahuje iný neuralgický bod: právo na odpoveď. Vyvolal búrku nevôle vydavateľov. Opozícia sa dokonca pri jeho prijímaní pokúsila bojkotovaním Lisabonskej zmluvy zatiahnuť do politického boja Európsku úniu. Čím ste presvedčili svojich partnerov v europarlamente, že pochopili stratégiu slovenskej opozície? Dali sme im anglický preklad zákona, o ktorom sa šírilo neskutočne veľa lží. Aj tí najväčší „kohúti“ stratili paru, keď si prečítali reálny text prijatého zákona a nie báchorky, ktoré o ňom počúvali od opozičných kolegov a od majiteľov mediálneho priestoru v Slovenskej republike. Zostalo právo na odpoveď v tlačovom zákone neuralgickým bodom pri rozhovoroch s partnermi v Strane európskych socialistov (PES)? Každý situáciu posudzuje zo svojho uhla pohľadu. Pre politikov z niektorých štátov je ťažšie pochopiteľné, že takú samozrejmosť, ako je právo na odpoveď, u nás musíme dať do zákona. To chápem, pretože slušne vychovaný človek vie, že ak sa mýlil a niekomu ublížil, je normálne, keď sa ospravedlní. A nie je jednoduché vysvetľovať, že to, čo je úplne obvyklé a samozrejmé medzi slušne vychovanými ľuďmi, v slovenskej mediálnej sfére neplatí. Ale v PES je viac takých, ktorí majú s médiami a ich majiteľmi podobnú skúsenosť ako my. A všímajú si názory publikované slovenskou mainstreamovou tlačou, ktorá je takmer celá na strane pravicovej politickej opozície? Keď napríklad slovenská vláda ponúkla azyl nikdy nesúdeným, ale zato mučeným na Guantáname, tak síce jej počin médiá pochválili, no zároveň pochválili zámer na existenciu lágra niekde v Illinois… Význam slovenských mainstreamových médií nesiaha po Hainburg! Veď si nemaľujme idylické obrázky. Koľko zaznelo v slovenských médiách skutočne kompetentných a kvalifikovaných názorov na čokoľvek, ktoré by niekoho mohli naozaj zaujímať? V médiách roky rotujú zoznamy „expertov“, ktorí sú schopní na telefón zaujať stanovisko dnes k vývoju v Albánsku a zajtra rovnako zasvätene komentovať situáciu na trhu s mliekom. Nechcem byť zlý, ale asi by sme v našich médiách našli aj zahraničnopolitických expertov, ktorí by váhali, kde hľadať to Guantánamo… Všetci dnes robia všetko a takmer nikto nič nerobí poriadne! Ak mám teda dať na vašu otázku zreteľnú odpoveď, tak: Nie, kolegov z PES slovenská mainstreamová tlač v zásade nezaujíma. Tradičná sociálna demokracia nie je stranou bohatých elít. Podporujú ju zvyčajne tí, čo sú najbezbrannejší, na vidieku aj v mestách. Na Slovensku je však zvláštna situácia. Sídliská vo veľkých mestách, ktoré by mali byť baštou sociálnej demokracie, volia „pravicovo“. Napríklad bratislavská Petržalka. Panelákový človek – a pravičiar. Niekde je asi chyba. Alebo nie sú tradiční voliči na Slovensku ľavicoví, alebo strany ich tak mätú, že nevedia, koho vlastne volia. Metropola vždy má do istej miery výsadné postavenie, ale aj trochu iné zloženie populácie, no u nás je to vypuklo paradoxné: ľudia, ktorí pred Vianocami a Veľkou nocou vytvárajú na cestách zápchy, lebo idú „domov“, volia tak, ako im „radia odborníci“, nie ako ich blízki doma. Voľby v Bratislave sú pre mňa osobne, ako rodáka zo Starého Mesta, o to nepochopiteľnejšie, že o tom, čo v meste dlhoročné bašovanie pravičiarov spôsobilo, sa denne ľudia presviedčajú. Keď však stoja v kolónach, nespytujú si svedomie, komuže to dali dôveru na magistráte, ale preklínajú ministra dopravy, hoci on s cestami v meste nemá nič spoločné! Koľko majetku mesta pretieklo dolu vodou v rámci nekonečných príprav metra?! Koľko krásnych budov a parkov padlo, lebo bohatý investor sa rozhodol, že práve tam musí stáť tá jeho oceľovo-sklenená kancelárska budova?! Teraz pravicoví politici ako verklíky opakujú, že vláda „mrhá“ peniaze na rekonštrukciu Bratislavského hradu. A prečo ho teda lacnejšie neopravil nik doteraz? Vraj diaľnice sú cez PPP drahé, ale prečo prvá Dzurindova vláda zastavila ich výstavbu? Dnes sa východ Slovenska čertí, že investori končia pri Žiline a Nitre, ale čo majú robiť, keď sa ďalej nedostanú? A teraz politici, ktorí tak rozhodli, rozprávajú o podpore investícií a hovoria o sociálnych aspektoch svojho pravicového programu. Čo si o tom má normálny občan, ktorý má svoje problémy a politiku sleduje len okrajovo, myslieť? Rozčúlenie nad preferenciami Smeru-SD zviedlo už mnohých demokratov k opovrhnutiu voličmi. Nie politikmi, ale voličmi! Čím si to vysvetľujete? Ono to vždy asociuje príbeh Dávida a Goliáša… Vysoké preferencie niekoho iného vedia politikov rozparádiť, to si predsa pamätáme aj z 90. rokov minulého storočia. Strana, ktorá má 7 či 10 percent, je totiž ľahšie manipulovateľná. Ak chce ísť do exekutívy, vie, že vo vládnej koalícii je jedna z mnohých, musí od svojich predsavzatí ustúpiť. Je ľudsky pochopiteľné, že líder strany, ktorá roky funguje, prichádza s nejakými návrhmi, programom a koncepciami, ale stále má len svojich zopár percent, hľadá príčinu tohto „zla“ inde ako v sebe a to ho môže priviesť až k nápadu, že vlastne za to môže občan, ktorý jeho program nechápe, preto je hoden opovrhnutia. Teda nie, aby sa pozreli do zrkadla, preskúmali, či náhodou nerobia chybu oni, alebo či problém nie je v tom, že program, ktorý ponúkajú, neodráža potreby širších skupín obyvateľstva. Na Slovensku ani v čase svojho rozkvetu nedokázali strany, ktoré sa samy charakterizujú ako pravicové, voľby vyhrať. Na zostavenie vlády vždy potrebovali stranu na jedno použitie: SDĽ, SOP, ANO… Súčasná koalícia nevznikla na základe predvolebných zákulisných dohôd, ale volebných výsledkov, to je prvý významný rozdiel. Druhý je, že v koalícii vládnu tri strany, a nie neústavná „koaličná rada“. Veď si spomeňte, ako pred každým rokovaním vlády či parlamentu Dzurinda či niektorý z jeho spojencov zvolával toto zhromaždenie, aby sa stranícke špičky dohodli, čo ich ministri a poslanci podporia a čo zamietnu. Koaličnú radu nik nevolil, ale mala rozhodujúce slovo. Ak sa za posledné štyri roky stretávali predstavitelia strán, ktoré vytvorili vládu, neriešili bežnú agendu exekutívy, ale strategické záležitosti alebo problémy širšieho významu. Vývoj preferencií jednotlivých strán je zasa zrkadlom toho, ako konkrétne výsledky práce politických reprezentantov jednotlivých strán vnímali voliči. Čo rozhodne o zložení budúcej koalície? Viem, že to, ako rozdajú voliči karty, ale, povedzme, že sú už rozdané… Teraz sa postupne môžeme zoznamovať s tým, čo jednotlivé strany považujú za svoje programové priority. Voliči povedia svoje A, teda sformujú budúci parlament. Politické reprezentácie následne povedia svoje B – teda s ktorými stranami by sa mohli, alebo vedeli stretnúť na kľúčových otázkach, kde ich delia drobnosti, kde sú však rozdiely zásadné a neprekonateľné. Až potom môžeme hovoriť o C – pokúsiť sa o vytvorenie vlády, ktorá bude stabilná, efektívna a schopná nielen sa na spoločnom programe dohodnúť, ale ho aj splniť. Podľa mňa tomuto štátu stačil jeden premiér, ktorý odmietol urobiť na záver svojho vládnutia odpočet. Verím, že Smer podporu od ľudí dostane a že program novej vlády bude demokratický i sociálny a že sa v ňom nájde priestor aj pre podporu kultúry a umenia.
