V informáciách o testovaní európskych bánk sa objavil jeden zaujímavý údaj: banky v Európskej únii majú v „aktívach“ cenné papiere štátov v hodnote 2,7 trilióna €! Samozrejme, iba podrobnejšia analýza ukáže, koľko z toho sú dlhy európskych vlád, ale vzhľadom na charakter ich obchodovania je jasné, že je to výrazná väčšina. Slovensko je pritom jedna z mála európskych krajín, kde je verejný dlh pod kontrolou, dokonca ešte nebolo treba „zatiahnuť“ ústavnú dlhovú brzdu. Každému však musí byť jasné, že takýto stav je neudržateľný.
Podrobnejší pohľad na mieru verejného dlhu krajín Európskej únie totiž ukazuje, že verejné dlhy stále rastú. Krajiny, ktoré boli v uplynulých troch, štyroch rokoch nútené využiť tzv. euroval, čiže si požičiavali výlučne z verejných európskych zdrojov, zaznamenali výrazný nárast miery dlhu vo vzťahu k HDP. Neplatí to však len o nich. Napr. v prípade Portugalska narástol verejný dlh z 85 % HDP na 135 % HDP. Grécky dlh narástol zo 130 % na 175 % HDP, španielsky zo 60 % na 100 % a taliansky zo 120 % na 140 % HDP. Tento vývoj ovplyvnili najmä dva faktory. Po prvé, rástla nominálna zadlženosť, lebo na jej vývoj vplývajú pôžičky z eurovalu rovnako ako pôžičky od súkromníkov. Tieto štáty boli v hlbokej kríze a potrebovali jednak zabezpečiť chod štátu, jednak hľadať zdroje na oživenie ekonomík. Po druhé, keďže boli v kríze, ich HDP ročne nerástol, ale klesal, čo uvedený pomer, prirodzene, zhoršuje.
Rast dlhov v dôsledku privatizácie
Ako nedávno ukázal Eurostat, niekedy teda stačí zmena metodiky a tento dôležitý ukazovateľ môže poskytnúť rôzne výsledky. Ale tak či onak, pravdou zostáva, že dlhy väčšiny európskych štátov rastú. Nemá zmysel oháňať sa štatistickými údajmi. Každý človek – tak na Slovensku ako aj v inej európskej krajine – si dokáže sám odpovedať na otázku, čo všetko v jeho okolí nefunguje dobre a vyžadovalo by si, aby na to štát či obec, resp. mesto vynaložili viac peňazí. Údržba verejných priestranstiev, vybavenie a fyzický stav našich škôl, elektronizácia komunikácie s úradmi, stav ciest vrátane rozsahu diaľnic, úroveň verejnej dopravy, ale aj dôchodky, príspevky zdravotne postihnutým a ľuďom, ktorí sa o nich starajú, či mzdy mnohých verejných zamestnancov. Samozrejme, korupcia tiež odčerpáva potrebné zdroje, ale nech aj hovoríme o ukradnutých miliónoch, už z laického porovnania je evidentné, že na to všetko, čo by štát a samospráva mali financovať a dnes nefinancujú pre nedostatok zdrojov, by sme potrebovali stovky miliónov, možno miliardy.
A teraz sa vráťme k úvodnému číslu tohto článku. Iba banky, bez ostatných finančných inštitúcií, ktoré nakupujú štátne cenné papiere (napr. poisťovne, dôchodkové fondy), požičali vládam nie stovky miliónov, nie miliardy, ba ani nie stovky miliárd, ale celé trilióny eur! Pred päťdesiatimi rokmi vlády takéto dlhy nemali, predsa však štedro financovali školstvo, zdravotníctvo, sociálne služby v širšom rozsahu ako dnes. A okrem toho mali štáty oveľa viac zamestnancov. Nie žeby išlo o úradníkov, jednoducho v štátnych rukách boli podniky či celé sektory, ktoré dnes vlastnia súkromníci (prirodzene, porovnávajme kapitalistické štáty, vtedajšiu strednú a východnú Európu s dneškom porovnávať zmysel nemá). A nejedna analýzy už ukázala, že ich privatizácia nepriniesla ani vyššiu efektivitu, ani vyššiu kvalitu služieb, a už vôbec nie vyššiu zamestnanosť.
Lenže predmetom tohto článku nie je privatizácia, ale hrozivý rast verejných dlhov. V posledných tridsiatich rokoch ho sprevádza práve privatizácia a liberalizácia verejných služieb (zdravotníctvo, sociálne služby, dôchodky) a kľúčových sektorov hospodárstva (správa vody, energetika, doprava). Štát však na nevydáva menej: hoci bolo zdravotníctvo sprivatizované, daňových poplatníkov stojí čoraz viac a rozhodne nie pre rastúcu kvalitu. Aj dôchodky prešli privatizáciou, ale penzisti sa lepšie nemajú a štát si na dôchodky musí požičiavať, čo sa predtým nedialo. Rast výdavkov na sociálne služby kopíruje rast ich súkromných poskytovateľov a dopyt zďaleka nie je uspokojený.
Súkromné zisky z verejných zdrojov
Sociálne služby sú, mimochodom, klasickým príkladom neoliberálneho prístupu: súkromní poskytovatelia vytvárajú najväčší tlak na štát, aby zvyšoval svoje príspevky, ale do ich hospodárenia sa starať nemá. Veď sú súkromníci. Prejavujú farizejskú starosť o starých a bezvládnych, ale za ich umiestnenie vyžadujú od ľudí obrovské „dary“. Prezentujú sa vysokou kvalitou, ale neustále sa sťažujú, že štát im na ňu dostatočne neprispieva. A tak oprávnene vzniká otázka: nedokázal by s takýmito nákladmi poskytovať rovnako kvalitnú službu aj štát (samospráva)? Podľa súkromníkov sa do toho nemá štát „vŕtať“. Nech ich nechá podnikať, ale nech im na to dá peniaze.
Súkromné podnikanie zo štátnych (najlepšie zákonom garantovaných) peňazí. To je neoliberálny model, ktorý významne prispieva k rastu verejných dlhov. Pravicová propaganda pritom chrlí oheň a síru, ak chce štát zvýšiť platy tým, ktorí pracujú vo verejných službách. Zvýšenie platov verejným učiteľom, pracovníkom verejných zariadení sociálnych služieb, detských domovov či verejným terénnym sociálnym pracovníkom – to pravicová propaganda nazýva „vláda zvyšuje platy úradníkom“. Ale vyššie dotácie súkromným školám, súkromným poskytovateľom sociálnych služieb či súkromným zdravotníckym zariadeniam tá istá propaganda víta.
Reálne sú len európske riešenia
Pavel Novota sa v jednej z diskusií na tomto webe pýta, „prečo zotrvávať v systéme odsúdenému ku krachu ?“ Lebo, hoci si dnes aj vládni politici u nás tieto súvislosti uvedomujú, nie je možné z neho zdrhnúť nejakým jednoduchým rozhodnutím. Európska únia je dnes zviazaná sústavou pravidiel, ktoré navzájom súvisia a nie je možné odmietnuť jedno bez následkov pri druhom. Slovensko si dnes nemôže dovoliť vystúpiť z EÚ, aby sa tým nevýhodným pravidlám vyhlo, lebo mnohé iné pre neho znamenajú životné výhody. Nech som akokoľvek kritický k únii ako takej a k tomu ako funguje, akýkoľvek izolacionizmus nie je východiskom.
Riešením je spoločná európska zmena – socialistickí politici musia v celej Európe spoločne a nekompromisne presadzovať zmenu spoločenskej paradigmy a zbavovať sa neoliberálneho modelu. Práve ten je príčinou rastu verejných dlhov, ktoré v konečnom dôsledku škodia hospodárstvu i celej spoločnosti. Zadlžené štáty nie sú pre nikoho dobré, ale jednoduché zoškrtanie verejných výdavkov nie je riešením. Potrebujeme štrukturálne reformy, ktoré zabránia prelievaniu verejných zdrojov do súkromných rúk a zvýšia príjmy štátu v neprospech súkromných ziskov (či už priamo alebo nepriamo). A niet pochýb, že v demokratických podmienkach sa dnes na starom kontinente dajú takéto zmeny presadiť iba spoločne, na európskej úrovni.
Autor je štátny tajomník Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR
