Po rakúskych voľbách je Wolfgang Schüssel veľkým víťazom, Jörg Haider zasa porazeným. Alfred Gusenbauer a Van der Bellen si upevnili svoje menšinové postavenie. Počet nevoličov stagnuje. To sú všetko známe veci. Mimo pozornosti však zostali tí, ktorí prehrali rovnako zničujúco ako Haider. Im je venovaný tento komentár. Spomínam si na celé vojsko cenami obvešaných historikov a politológov, básnikov a mysliteľov, zakladateľov múzeí a pamätníkov, ktorí od čias Kurta Waldheima a predovšetkým haiderovskej čierno-modrej koalície vedú celospoločenskú súťaž, v ktorej ide o jediné: predstaviť Rakúsko ako nebezpečnú „naci-krajinu“. Celú generáciu politikov – väčšina z nich len zázrakom unikla koncentračným táborom – obvinili neskôr narodení predstavitelia hnutia odporu, že si vymyslela mýtus Rakúska ako prvej obete nacistov, len aby zakryla vlastné vojnové zločiny. My všetci, ich potomkovia, sme preto vyrástli v neosvietenej a nečistej atmosfére. Z toho istého dôvodu nasledovali „hnedasté“ masy Jörga Haidera. Dnes sa však počet Haiderových voličov zredukoval takmer na tretinu a predstavujú takmer polovicu priemerného európskeho pravicovoradikálneho štandardu. Kde teda zostali tieto „neosvietené hnedé košele“? Zodpovedajúc logike nového hnutia odporu proti Waldheimovi a Haiderovi by museli voliť FPÖ. Čo sa stalo? Osvietilo ich konečne počas vládnutia čierno-modrej koalície? Táto otázka je rovnako absurdná ako tvrdenia vyvolených expertov o haiderovcoch, podľa ktorých počet ich stúpencov sa dá stotožniť s „hnedými košeľami“. Ich počet neustále stúpol, pretože zrejme ešte nestihli navštíviť múzeum nacistických zločinov. Dúfajme len, že toto vojsko intelektuálnych looserov bude v stave pochopiť nezmyselnosť alebo ľahkomyseľnosť svojho počínania. Možno bude mať ešte dostatok síl využiť vlastnú kreativitu na odkrytie ozajstných nebezpečenstiev našich čias. „Skutočnosť na nás dolieha, kde zostávajú naše idey?“ Otázka Petra Bruecknera si ešte stále uchováva svoju stiesňujúcu naliehavosť. Voľby však majú ešte jedného menej viditeľného porazeného. Je to čierno-modrá koalícia. V roku 1999 disponovala 53-percentnou aritmetickou prevahou odovzdaných hlasov a 95 mandátmi. 24. októbra sa však táto väčšina zmenšila na 43 percent hlasov a 79 mandátov. Zvyšok voličov FPÖ, teda 9 percent voličov reprezentovaných 19 mandátmi, nemožno pokladať za stúpencov čierno-modej koalície. Ide totiž o jadro Haiderových stúpencov. Stabilná vládna väčšina sa nemôže opierať o deštruktívnu časť slobodných. A prečo nedosiahla viac SPÖ? To by sa musela najprv prispôsobiť premene vlastného voliča. Ďalej by musela zaujať jasnú pozíciu k verejným záležitostiam, k prisťahovalectvu, ako aj k úlohe Rakúska v rozšírenej Európe. Ak by to bola urobila, mohla by sa prezentovať ako otvorená strana, ktorá by – ako za čias Krajského – ofenzívne pôsobila vo všetkých vrstvách obyvateľstva. Namiesto toho vidieť projekt s nejasnou budúcnosťou a voliči môžu len hádať, či kúzelník z klobúka vytiahne znamenie šťastného obratu. Aj keby to niekto chcel, nemohol by lepšie rétoricky vyjadriť pozíciu strany bez určujúcich ideí. Dnešné vedenie SPÖ sa prezentuje ako do seba zahľadená skupina, existujúca sama pre seba, ktorou v skutočnosti aj je. Mentálna otvorenosť voči naliehavej skutočnosti sa týmto spôsobom nesignalizuje. Poradcovia, ktorí jej niečo také vsugerovali, patria tiež bezpochyby medzi porazených, na ktorých netreba v tejto súvislosti zabúdať.
preložil Martin Muránsky
