Veľký malomeštiak

Bratislava je bezpochyby najväčšie mesto na Slovensku. A jeho obyvatelia sú na to aj patrične hrdí. Prinajmenšom to tak vyzerá podľa jazyka predstaviteľov mesta a všetkých tých, ktorí sa pasujú do úlohy strážcov jeho exkluzivity a starobylosti. Bratislava je však aj jedným z najmenších hlavných miest v Európe. Túto jej vlastnosť hlása aj projekt na prilákanie zahraničných turistov: Bratislava – „Big Little City“. Veľkosť jej dáva sebavedomie, malosť zasa koncentruje medziľudské vzťahy do hustej, niekedy až neznesiteľne nepreniknuteľnej pavučiny. Tu naozaj platí, že každý takmer každého pozná. Bratislava je však veľká aj z hľadiska inej veličiny. Z hľadiska rýchlosti. Za sto rokov sa počet jej obyvateľov takmer zdesaťnásobil, tempom rastu teda predbehla väčšinu iných hlavných miest v Európe. Expanzia pritom prebehla súčasne s vysťahovaním veľkej časti pôvodného obyvateľstva. Okrem toho v meste až do konca druhej svetovej vojny bývali aj Nemci, Maďari a Židia, z ktorých tam po vojne zostal len nepatrný zlomok. Asi štyri pätiny obyvateľov súčasnej Bratislavy nemajú korene v monarchistickom Prešporku spred roku 1918. Práve z toho vyrastajú najzaujímavejšie, no najviac prehliadané otázky o povahe hlavného mesta Slovenska. Kto sú v súčasnosti obyvatelia Bratislavy? Ako je možné, že je stále taký silný kult „starého Prešporáka“, hoci medzi svojimi predkami môže nájsť obyvateľa Prešporku naozaj málokto zo súčasných obyvateľov bývalého Prešporka. Kto sú tí ľudia, čo dávajú ducha budovám, parkom a štruktúre mesta? Kto sú tí, ktorí mesto svojou aktivitou (ale aj nečinnosťou) menia? Odpoveďou na tieto otázky môže byť len metafora, abstraktný opis alebo príbeh. Presne a jednoznačne definovať, kto to vlastne je Bratislavčan, nemožno. Už len preto nie, lebo samotné mesto sa mení tak dynamicky, že nemá jednoznačnú tvár. Tak ako každý pubertiak, aj mesto hľadajúce svoju tvár a identitu ju môže nájsť len cez pohľad na búrlivý zápas všetkých svojich komplexov, strachov a túžob. Až neskôr, dlhodobou prácou na rozvíjaní jednej, tej najšpecifickejšej a najtypickejšej vlastnosti, sa vyprofiluje jeho charakter. Dovtedy, v čase prerodu, je charakterom mesta jeho bezcharakternosť. Pubertiacka nestálosť, impulzívnosť, domýšľavosť a dočasnosť. Alebo inak povedané – rozdrobenosť charakteru, ktorú skeptici nazývajú jeho koróziou a optimisti radšej vytváraním novej identity. Aj ja sám, ako dlhoročný obyvateľ Bratislavy, som rovnako rozdrobený na množstvo malých identít. Tento osud bezcharakternosti sa týka všetkých, ktorí v meste bez vlastností dlhodobo bývajú. Aj tých, ktorí sa snažia mesto premeniť na svoj obraz, aj tých, ktorých mesto premenilo podľa vlastnej šablóny. Zápas tých, ktorí chcú aktívne pôsobiť pri formovaní vlastnej tváre a charakteru je zároveň zápasom o tvár ich mesta, rovnako ako je zápas o tvár mesta zápasom o charakter jeho obyvateľov. Medzi stovkami malých, takmer súkromných identít, ktoré chcú byť mestotvorné, ich však vyniká len niekoľko. A to tých, ktoré sa prejavujú v osobnostiach väčšiny obyvateľov mesta. Ne-občan Bratislava či skôr Bratislavčania nemajú radi prisťahovalcov. Teda ľudí, ktorí sa v meste nenarodili. Prisťahovalec, privandrovalec, cezpoľný a podobne sú pravdepodobne najhoršie nadávky, ktoré si tu človek môže vyslúžiť. Týmto označeniam môžu svojím negatívnym nábojom v každodennom jazyku konkurovať hádam len „sedlák“ a „východniar“. Titul privandrovalec si môžete vyslúžiť, najmä ak sa svojím správaním vymykáte ideálu meštiaka z 20. rokov 20. storočia, ktorý je v súčasnosti stále abstraktnou normou dobrého občana. A pretože väčšina obyvateľov mesta je ešte stále prisťahovalcami, ktorí sa chcú stať Bratislavčanmi, normou sa stalo masochisticky popierať svoju minulosť a pôvod. Bojovať proti sebe samému v mene novej a lepšej identity. Iniciačným rituálom pre všetkých novopríchodzích je krst ohňom, druh stredovekej ordálie. Zaklínadlom, ktoré každý iniciovaný Bratislavčan musí vysloviť, je zavrhnúť svoj pôvod výsmechom prisťahovalcovi. Ale to je len rituálna iniciácia, ktorou sa do aktívneho mestského života môžu zaradiť aj tak len vyvolení, teda tí, ktorí spĺňajú aj ďalšie podmienky občianstva Bratislavy. Bratislavčan totiž môže vzniknúť len narodením, alebo tým, že sa vykúpi. V prvom prípade rozhoduje o občianstve miesto narodenia či dospievania. V druhom sa zračí, že o príslušnosť k slovenskej aristokracii môže požiadať len úspešný majiteľ vlastného bytu, ktorý zarába dosť dobre na to, aby mohol vyparádený vyjsť pokorzovať do ulíc a predviesť sa pred inými. Aby sa udržal tento obraz ideálneho občana, vznikol systém, ktorý takýchto bohatých a úspešných obyvateľov pomáha vytvárať. Tým vznikajú skutoční Bratislavčania a zároveň sa vytvára bariéra, aby sa občanom mesta, ktorý má právo voliť a byť volený, nemohol stať hocikto. Hlavnou podmienkou je, že musí mať v meste trvalý pobyt. To však predpokladá vlastniť byt či aspoň byť členom bytového družstva, prípadne sa aspoň na trvalý pobyt u nejakej dobrej duše, ktorá nad chudákom prisťahovalcom prevezme patronát, prihlásiť. Jedinou alternatívou je narodiť sa rodičom, ktorí už v Bratislave trvalý pobyt majú. Takáto Bratislava, so svojou ideológiou občianstva ako veci cti a pokrvných vzťahov, je hlavným mestom Slovenskej republiky. Čistotný Okrem túžby po občianstve existuje aj strach z jeho straty. Pretože nad každým ustavične visí hrozba, že ho mesto zo svojho vnútra vylúči. V mene čistoty a poriadku, teda s túžbou po prehľadnom a vypočítateľnom svete, ktorý nám nekazia neprispôsobivé indivíduá, totiž vznikol veľmi dôkladný systém čistiek. Dnes už nie primitívnych etnických, ako po druhej svetovej vojne. To by bolo v rozpore s idealizovaným duchom pseudo-multikulturality mesta. Pojem čistka pokrýva širokú škálu, od genocídy na jednom póle až po dobrovoľnú emigráciu pod jemným nátlakom na póle druhom. Medzitým existuje množstvo ďalších viac-menej násilných spôsobov očisty – vyháňanie, vysťahovanie, deportácie alebo výmena obyvateľstva. Spoločným znakom, ako to napísal teoretik etnických čistiek Andrew Bell-Fialkoff, je plánované, zámerné odstránenie nežiaduceho obyvateľstva z istých území. A to takého obyvateľstva, ktoré sa líši jedným či viacerými charkteristickými znakmi, napríklad aj vzhľadom (Rómovia) alebo sociálnym postavením (chudobní, neplatiči a žobráci). V prípade Bratislavy ide v súčasnosti najmä o triedne, čiastočne etnické čistky – z mesta sú vytláčaní všetci, ktorí zarábajú menej, ako je priemerný príjem, medzi nimi aj Rómovia. Praktici čistiek a ich sympatizanti v Bratislave takto zámerne, pomocou záväzných nariadení vytláčajú žobrákov a bezdomovcov z centra mesta, miestne samosprávy koncentrujú chudobnejších a neprispôsobivých občanov do niekoľko málo periférnych štvrtí (ulice Kopčianska či Stavbárska). Oveľa rafinovanejší spôsob čistenia mesta je deštrukcia sociálnej politiky bývania a takmer totálna privatizácia bytového fondu. Pri stále rastúcich cenách bytov v celej Bratislave je už vopred vylúčené, že by sa chudobný mohol presťahovať do „lepšej“ štvrte. Pre chudobných existuje len nehybnosť, alebo opačný smer. Ľudia, ktorí z rôznych dôvodov stratia zdroj príjmov, majú len jedinú možnosť, ako sa dostať zo zlej situácie – výhodne predať vlastný byt. Zo zisku z predaja si však môžu potom kúpiť len menší byt v horšej lokalite. Dôchodcovia majú možnosť zaplatiť si z výnosu pobyt v penzióne alebo domove dôchodcov na okraji mesta. A ak sa nešťastníkovi nepodarí situáciu zlepšiť, môže pokračovať v sťahovaní, až kým sa neocitne mimo Bratislavy. Mesto totiž nemá vybudovanú takmer nijakú sieť verejného nájomného bývania, teda alternatívy voči „očistnému“ trhu. Čistky sa však nedotýkajú len ľudí, ktorí neuspeli vo vlastnom živote. Ešte ťažšie je to pre ich deti, ktorým ich mesto neumožňuje vymaniť sa z problémov prostredia, ktoré si samé nevybrali. Takýto mladý Bratislavčan s nanajvýš priemerným príjmom a bez hmotnej záruky v podobe ďalšieho majetku dostane od bánk hypotéku iba vo výške, za ktorú si v meste nekúpi ani garáž. Byť Bratislavčanom znamená spĺňať dve podmienky. Byť úspešným a nikdy nezlyhať. Potknutie, nešťastná náhoda, spomalenie sa neodpúšťa. To je luxus len pre tých, ktorí si omyl môžu zaplatiť. Keď na jar tohto roku primátor Andrej Ďurkovský prezentoval svoju predstavu urobiť z Bratislavy „biele mesto“, ani netušil, ako tým vystihuje jeho ducha. Hoci belosť spájal s čistými technológiami, vyjadril tým aj nevraživý vzťah k akejkoľvek škvrne, odlišnosti, farebnosti a pestrosti. A zároveň tým vyslal signál všetkým, ktorí nemajú čistú prácu a nechodia do práce vo vyžehlených oblekoch, že s nimi sa budúcnosť mesta nespája. Pre ľudí v montérkach Bratislava nie je. Špekulant a úžerník Ľudia bez trvalého pobytu, aj keby v Bratislave bývali desaťročia, nemôžu ovplyvňovať jej verejnú tvár politicky. Napriek tomu, že v meste produkujú hodnoty, míňajú veľkú časť svojich príjmov, čím vytvárajú aj pracovné miesta pre celý sektor služieb. Keďže nie sú občanmi mesta, nemôžu v ňom v prípade núdze alebo nešťastia žiadať o podporu alebo pomoc. Nemôžu žiadať ani o pridelenie mestského bytu a nemajú tu svojich úradníkov. Aj dobre zarábajúci ľudia často roky čakajú, kým si môžu dovoliť kúpiť si vlastný byt. Dovtedy odvádzajú časť svojich daní do miesta bydliska, s ktorým už nemajú prakticky nijaké väzby. Ale zároveň, namiesto daní mestu, v ktorom žijú, odvádzajú obrovské sumy za nelegálne (nezdanené a často zmluvne nepodložené) podnájmy súkromným osobám. Nájomné, ktoré platia súčasným úžerníkom, ich vzďaľuje od chvíle, keď si sami kúpia vlastný byt. Či už pre seba, alebo aby sa sami stali investormi, ktorí budú využívať neexistenciu verejných nájomných bytov. Čakanie na okamih vlastníctva v nich utvrdzuje pocity dočasnosti, nestálosti a chuti ísť ďalej. Na prvý pohľad sa môže zdať čudné, že mesto nemá záujem o dane ľudí (často aj veľmi dobre zarábajúcich), ktorí v ňom dlhodobo žijú. Pravidlá mesta, jeho politiku, a teda aj tvár však formujú práve tí, ktorým takéto pravidlá vyhovujú a prinášajú zisk. Tí, ktorým nedostatok bytov, ich vysoké ceny a vysoké nájmy na čiernom trhu nadháňajú ľudí bez možnosti takéto podmienky odmietnuť. Odkázaní ľudia sa takto učia, čo znamená stať sa občanom mesta. Keďže práca na pestovaní identity Bratislavčana je náročná, väčšina ľudí sa počas celoživotnej honby za touto vidinou vyčerpá a stratí po náročnom dosiahnutí tohto sna akúkoľvek schopnosť tvoriť, snívať a byť tvorcom svojho priestoru. Jedinou ambíciou zostáva prijať logiku revanšizmu, podporovanú princípom zisku. Dopriať aj druhým strasti, ktoré som prežil sám. Keď zarábali na mne, musím zarábať aj ja na druhých. Samozrejme, najľahšie sa zarába na tom, čoho je nedostatok. Preto nebudem podporovať výstavbu nájomných bytov či ďalšiu výstavbu. Prečo si vytvárať konkurenciu a znižovať cenu vlastnej investície? Ako šťastný majiteľ bytu ho radšej za vysokú cenu prenajmem a budem strážiť, aby sa ceny na trhu s bytmi a prenájmami neznižovali. Pri pohľade na novú výstavbu v Bratislave vidieť, že aj tie najmenšie byty v novostavbách sú drahšie ako len o trocha priestrannejšie byty na už aj tak cenovo nedostupných panelákových sídliskách. Takto vytrénovaný človek – občan-investor – vidí cez peniaze aj všetky ostatné stránky života. Predmetom kupčenia, teda exkluzívnym tovarom, sa stáva v podstate všetko. Vďaka túžbe po zisku sa predá námestie, park, smetisko, kus rieky alebo celé jazero. Bratislavčan riadený túžbou byť medzi vyvolenými zarába v nádeji, že raz bude môcť žiť lepšie ako ostatní. A tým, že v ostatných vidí len konkurentov alebo nástroje na vlastný zisk, pozerá sa takto aj na svoje druhé ja. Na tú stránku seba samého, ktorá nie je zakorenená v Bratislave. Podobne ako sa nenávisť k prisťahovalcom mení na druh sebanenávisti, aj vykorisťovanie druhých sa zvrháva na vykorisťovaniu seba samého. Pôžitok z vlastného života sa mení na obraz pôžitku, na pohľad, ktorý má pôžitok prinášať. Nie spolužitie s ostatnými, ale predstava života medzi vyvolenými či sen o živote z práce iných, sú hlavnými zdrojmi životnej energie Bratislavčana. Cyklista Obyvatelia Bratislavy majú radi bicyklovanie. Už roky pozerajú v televízii filmy o ľuďoch, ktorí na bicykloch brázdia ulice Paríža, Londýna alebo Berlína či malebného vidieka. Toto vidia aj v reklamách a v obrázkových časopisoch, kde usmiati ľudia s pôžitkom krotia svoje horské bicykle. Takto sa stal v očiach Bratislavčana bicykel symbolom prestíže a dobrého života. Svoju túžbu žiť v raji z reklamy im v úplnosti umožnil zrealizovať nástup kapitalizmu po roku 1989. Bratislavské byty, balkóny a garáže zaplavilo množstvo drahých a luxusných bicyklov. Ulice však nie. Bicykel, podobne ako obrázky z reklamy, patrí do ideálneho, a teda od každodennosti oddeleného sveta. Vytiahnuť bicykel z garáže alebo z balkóna je rituálnou záležitosťou životného štýlu úspešných, pre ktorých je to sviatočná chvíľa. Na jar alebo na jeseň vyrazia na okolité kopce, v horúcom lete na hrádzu Dunaja. Na kopcoch je možné ukázať pred turistami svoj výstroj a kombinézy hrdinov zo sci-fi filmu, na hrádzi sa dá predvádzať vyšportované telo a zároveň sa tešiť z pohľadu na iné telá. Bicykel je pre Bratislavčana predovšetkým estetická záležitosť. Podľa dobrého mešťana do mesta nepatrí. Tento slogan nie je len na stránkach novín, je predovšetkým v hlavách ľudí. A je aj dôsledkom urbanistického rozvoja mesta, slúžiaceho rýchlosti, s akou sa mesto rozrastalo. Rýchlosť, ktorú bicykel nedosahuje, je aj hnacou silou budovania ciest-diaľnic, ktoré mesto rozrezali na množstvo oddelených častí. Cyklistická preprava bola ako symbol provinčnosti a vidieckosti vytlačená na okraje miest. Je aj symbolom chudoby. Pri každodennom používaní bicykel a ani kombinézy nevyzerajú ako nové, jazdci kľučkujúci medzi autami a preskakujúci jamy na chodníkoch nesršia veselosťou a úsmevmi. A niektorí cyklisti sa dokonca aj potia. No fúj! Potiť sa možno iba v obleku v kancelárii, v rozpálenom interiéri auta či nanajvýš v mestskej doprave. Spotení môžu byť turisti vo vláčiku Prešporáčiku, ktorý sa preháňa úzkymi uličkami Starého mesta. Tam sú spotení ľudia za sklom, alebo za dverami, ktoré chránia chodcov pred neželanými, hoci silnejšími pachmi. Verejný priestor musí byť priestorom krásy, uhladenosti a šťastia. Teda svetom úspešných, ktorí majú prostriedky na to, aby mohli svoj úspech predvádzať. Cyklista však asi ťažko môže byť na rýchlostnej komunikácii úspešnejší ako vodič luxusného terénneho auta. So súčasnou víziou úspešnosti je predstava fyzického výkonu v rozpore. Jediný uznávaný fyzický výkon je v oddelenom svete na štadióne. Nie však na mestskej ulici, kde sa má človek predvádzať. Preto v Bratislave bicykel ku každodennému životu nepatrí. Milovník zelene Životnou túžbou Bratislavčana je žiť v zeleni, blízko parku alebo lesa. Sníva o pohľade z okna na stromy a trávniky. Devastácia životného prostredia a nedostatok zelene v meste boli aj dôležitou súčasťou kritiky od hnutia Bratislava nahlas spred novembra 1989. Medzitým sa aj napriek zeleným túžbam obyvateľov mesta vykynožili stovky stromov, zrušili sa viaceré parčíky, zmenšili sa lesoparky a zastaval sa veľký počet trávnikov. Lenže na rozdiel od normalizačného režimu, ktorý oponentov stigmatizoval, prípadne aj prenasledoval, nový režim s duchom podnikania rozšírenú obsedantnú túžbu po pohľade na zeleň využil a občanom mesta ju ponúka ako súčasť svojej politiky. Zeleň ukazuje na obrázkoch, v reklamách a na bilbordoch. Úspech tejto stratégie mimikry – hry na zeleň – je možný pravdepodobne preto, lebo obyvatelia Bratislavy s ňou v podstate nemajú osobnú skúsenosť. Vždy ju len vidia, nežijú s ňou. Na parky a trávniky sa pozerajú z chodníka, z okna bytu alebo z dopravného prostriedku. Z pohodlia asfaltu a betónu. Vizuálny zážitok je tá najhlbšia z ich skúseností so zeleňou, a to využívajú aj developeri, ktorí do svojich vizualizácii a plánov vnášajú obrázky stromov. Na prvý pohľad rozumne navrhujú nahradiť každý vyrezaný strom iným, ba niekedy až dvoma. Storočný mohutný a rozkošatený strom však vytvorí neporovnateľne viac vlahy, tieňa a zelene ako desať čerstvo zasadených mladých stromčekov, z ktorých aj tak do dvoch rokov v dôsledku zanedbávania a zlej starostlivosti polovica vyschne – aby ju nahradili ďalšie mladé sadenice. Takto sa mesto mení zo zeleného na večne mladé. A tak mladí ľudia pri pohľade na mladé stromčeky snívajú o svojej starobe v starom dome na vidieckej samote pri lese. V meste bez zelene sa snom o zeleni darí dobre a asi aj preto súčasná Strana zelených využíva namiesto aktívnej činnosti len jej obrázky v predvolebnej kampani. Kultivovaný Bratislavčan musí byť človek kultivovaný. Nie hocijako. Európsky. Ak môže, cestuje za kultúrou do Viedne, do Prahy alebo do Budapešti. Najradšej, keď je Deň galérií a múzeí a vstupné je bezplatné. Kultivovaný Bratislavčan vie (alebo si aspoň myslí, že vie), čo práve v susedných veľkomestách letí. Zvyčajne však nevie, že sa zrekonštruovali priestory Slovenskej národnej galérie alebo že SNG práve vystavuje najzaujímavejších slovenských umelcov. Interiéry kultúrnych inštitúcii v meste obyvateľ Bratislavy vo všeobecnosti vôbec nepozná. Jedinou cestou za umením v Bratislave bývajú pre elitu vernisáže a pre ostatných slávnostné nedeľné popoludnia v galérii ku koncu roka. Vernisáž k najnovšej výstave či recepcia po najnovšom koncerte však nie sú zorganizované pre umenie. Dôvodom je, aby sa tam mohli „tí lepší“ občania stretnúť so všetkými tými, ktorí v meste niečo znamenajú. Okrem toho sa tam zvyčajne zadarmo dobre najedia. Pre množstvo jedla a dôležitých ľudí Bratislavčanovi na umenie čas nezostáva. Aj preto ho hľadá inde, najmä v blízkej Viedni. Tam sa už zadarmo nenaje, takže na umenie zostáva času dosť. No nanešťastie aj tam stretáva svojich známych a iných dôležitých Bratislavčanov, a tak kultivovanosť zostáva pre Bratislavčana skôr ambíciou, ktorú sa mu snáď na dôchodku už podarí naplniť. Druhá obľúbená kultúrna aktivita – nedeľná návšteva galérie – svojou rituálnosťou a pietou voči dielam nahrádza tradičné nedeľné bohoslužby. Slávnostné nedeľné oblečenie, dôraz na posvätné ticho, v dôsledku ktorého treba sekírovať znudené deti, ak sa posťažujú, že sú smädné a škaredé pohľady na diskutujúcich návštevníkov – to všetko dodáva slávnostnej predvianočnej návšteve galérie mystický rozmer. Našťastie na občasnej výstave vo Viedni sa môže Bratislavčan uvoľniť. Až v uvoľnenosti môže zažiť to, čo mu predstavované dielo ponúka – zážitok. Vášnivý Bratislavčania, a najmä Bratislavčanky, majú radi, a rady, dobrý sex. Nie pre sex samotný, ale pre vzrušenie. Možnosť zažiť túžbu len pre túžbu po niekom inom, úplne odlišnom, neznámom, je hybnou silou mnohých, najmä mladých. Pretože Bratislava je najväčším mestom, je magnetom pre veľké množstvo mladých, najmä študentov. Kto túži po vášnivom splynutí s nositeľom regionálnej inakosti, nájde na to v Bratislave veľmi vhodnú klímu. Túžite po Liptáčke? Po východniarke? Po hrdinovi z Oravy či švárnom mladíkovi z Detvy? Vo všetkých týchto prípadoch stačí zájsť do Mlynskej doliny alebo do iného internátneho mestečka. Túžba, hoci nie vždy naplnená, má aspoň svoj cieľ. Problémom totiž je, že hoci je Bratislava najväčšie mesto, nie je dosť veľká na to, aby sa dalo zabrániť opätovnému, niekedy trápnemu stretnutiu s tým, s kým sme prežili čistú vášeň. A už vôbec sa nedá zabrániť šíreniu neželaných rečí, kto mal kedy a s kým nejaké pletky. Strach zo záväzkov a záväznosti nie vždy umožnia v Bratislave uvoľniť svoje potláčané vášne a túžbu po rozkoši. Pre tých, ktorí sa obávajú takýchto nepríjemností, prípadne mu Slováci či Slovenky z iných regiónov na pocit vzrušenia z inakosti nestačia, je opäť riešením skutočné veľkomesto v blízkosti – Viedeň. Ani Praha nedokázala predsudky a sexuálnu prudérnosť uvoľniť tak ako toto skutočne multikultúrne mesto ležiace len hodinu cesty vlakom za hranicami slovenského hlavného mesta. Blízkosť Viedne otvorila úplne nové možnosti nielen sobášnej či ekonomickej sebarealizácie, ale aj možností zažiť skutočnú sexuálnu slobodu najmä ženám. Hoci je zvykom, že do Bratislavy prichádzajú za podobnými zážitkami hŕby cudzincov, predsa len stále existuje riziko, že vás niekto uvidí s cudzincom na diskotéke, alebo to, ako s ním odchádzate za vzrušením z nejakého baru. Stále pretrváva strach z predsudku, že ide o prostitúciu, zárobok vlastným telom. Málokto si pripustí, že môže ísť len o obyčajnú ľudskú zvedavosť, túžbu a vzrušenie z kontaktu s niekým úplne cudzím. Na rozdiel od takýchto úzkostí znamená cesta do neďalekej Viedne vstup do sveta preplneného cudzincami a permanentnú šancu skúšať, experimentovať a súložiť. Hoci to, samozrejme, nie vždy tak skončí, ako sen a perspektíva je to od prekročenia hraníc stále prítomné. Stretnúť Turka, Srba, Pakistanca, Inda či Rusa možno jednorazovo a nezáväzne, bez toho, aby vám hrozilo riziko prezradenia alebo opätovné stretnutie. Malomestská dusnosť Bratislavy sa vo Viedni rozplýva vo vzrušujúcom miešaní farieb rás, etník a životných štýlov. Vo vlaku z Viedne sú medzi skupinkami mladých dievčat a žien takmer jedinou spoločnou témou rozhovorov pestrosť sexuálneho života, ktorú im Viedeň ponúka. Zatiaľ čo diskusie o sexualite vo vlakoch a autobusoch z Prahy do Bratislavy sú preplnené pohoršeným moralizovaním a prudérnosťou, v spojoch do a z Viedne sú plné vzrušujúcich zážitkov, chichotania a radosti zo slobody. Blízkosť Viedne a jej absolútna odlišnosť najsilnejšie rozrušila stereotypný a nudný sexuálny život veľkej časti bratislavských žien. Bez Viedne by veľká časť Bratislavčaniek nikdy nezažila skutočnú sexuálnu slobodu. Viedeň je druhou časťou ich osobnosti. Mužom hlavné mesto Rakúska takéto možnosti poskytuje len v obmedzenom množstve. Finančne je prístupnejšie vzrušenie z nezáväzného sexu pri výpadovkách v Petržalke alebo z centra cez Krížnu a Vajnorskú ulicu. Hoci ide o najdostupnejšie vzrušenie, sú to platené služby, takže neumožňujú takú spontánnosť ako vzťahy vo Viedni. Vyznávači vášnivého života preto praktizujú ešte aj tretí spôsob zažívania vzrušenia zo sexuálneho vzťahu. Inakosť zosobnená úplne neznámym človekom nahrádza inakosť priestorová. Za sexuálnymi dobrodružstvami Bratislavčania vyrážajú do prírody. Do lesíkov popri hrádzi Dunaja, okolo jazier v Rusovciach, ale aj do rôznych menej navštevovaných miest v lesoparkoch mesta. Práve množstvo lesoparkov a divokých nekultivovaných plôch poskytuje dušiam stále vidieckych Bratislavčanov kus vytúženej divočiny a necháva priechod ich živočíšnej vášni a libidu. Schizofrenik Pretože mestu chýba spoločne budovaná tradícia historického charakteru, na Bratislavčanoch je asi najviditeľnejšia ich takmer schizofrenická rozpoltenosť. Nie vo význame psychiatrickej diagnózy, ale skôr ako ich postoj ku všetkým zásadným témam verejného života. Schizofrénia sa prejavuje napríklad vo vzťahu k minulosti, ktorá je nekriticky obdivovaná, ale bez toho, aby človek vedel, čo vlastne obdivuje. Pritom je hlavnou túžbou, aby mesto bolo moderné, ak nie najmodernejšie v Európe. Chráni sa v ňom každý úlomok stredovekého džbánu alebo kameň stredovekého múru, najväčším symbolom jeho úspechu je však budovanie „Manhattanu“ na brehu Dunaja a ničenie všetkého, čo zaváňa minulosťou nesprávnou. Znevažuje sa charakter sídlisk Petržalky či Nový most ako symbolov modernistického komunizmu, zatiaľ čo sa podobné projekty presadzujú a oslavujú pod heslami o nadčasovosti a prirodzenosti kapitalizmu. Mesto je rozpoltené aj vo vzťahu k súčasnosti. Je útekom pred jeho súčasnou tvárou do ideálu vidieckeho života. Ľudia hrdí na svoje mesto pred ním utekajú do viliek na svahoch Karpát alebo do pseudovidieckych satelitných mestečiek, do kolónií rovnakých rodinných domčekov s pokosenými trávnikmi a bez akejkoľvek spoločnej infraštruktúry. Za individualistickými túžbami utekajú do kolektivizmom poznačených dedín. Po invázii Bratislavčanov, ktorí dediny premenia na nocľahárne a dobrovoľne rozdelené obce z kolektivizmu veľa nezostáva. Vysoké betónové ploty v takýchto skoro-dedinách sú túžbou po mestskej anonymite, pred ktorou predtým z mesta Bratislavčania utekali. Podobne aj tí, čo zostanú v meste, si v mene slobody a nezáväznosti budujú anonymné ne-vzťahy k susedom. Zároveň však platia vysoké sumy za poistné, za alarmy alebo strážnikov, a robia to v mene bezpečnosti. Bratislavčan má ešte veľa podôb, z ktorých každá sa z času na čas objaví na verejnosti. Príkladom môže byť rozpoltenosť v politike, keď najvzdelanejší Bratislavčania volia konzervatívno-fundamentalistické strany ako vystrihnuté z predvojnového slovenského vidieka. Takto vyznieva aj zápas medzi individualizmom a kolektívnou zodpovednosťou, ktorý prežíva každý vodič denne v ranných dopravných zápchach. Túži po slobode, ktorú mu má zabezpečiť kúpa automobilu, ale nezvláda odkázanosť na množstvo iných, rovnako túžiacich vodičov. Odmieta verejnú dopravu ako symbol potláčania osobnej slobody, hoci každodenne trpí práve preto, lebo verejná doprava nefunguje. Podobne pri rekonštrukcii námestí mnohí Bratislavčania túžili po replikovaní stredovekej dlažby, hoci pri prechode po nej hrozí väčšine z nich nepohodlie a fyzické utrpenie, ak nie až zlomenie nohy. Podobne sa to prejavuje aj v túžbe po uznaní. Najväčším uznaním pre Bratislavčana je úspech v iných európskych mestách. Nie je dôležité byť uznaný tými, ktorých poznáš, ale tými, ktorých nepoznáš. Nie tými, ktorí poznajú to, čo hodnotia, ale tými, ktorí hodnotia tvoju exotickosť, teda cudzosť. Bratislavčan je nespokojný v Bratislave, lebo ideál leží na západe. Nemá rád prisťahovalcov, hoci sám má mentalitu tuláka. Pravdepodobne táto podoba Bratislavčana – schizofrenik – najlepšie vystihuje aj charakter Bratislavy. Mesta, ktoré stále hľadá tú výraznejšiu časť svojho ja. Podobne ako pubertiak preberá bojom proti rodičom ich najvýraznejšie vlastnosti, aj Bratislavčania sa bojom proti svojim koreňom vo vidieckom živote stávajú vidiečanmi. Len s tým rozdielom, že žijú v podmienkach mesta. Podobne ako tradičnú vidiecku kultúru určovala na Slovensku konformita k vládnucim a mocným či posadnutím módnosťou, rovnaké vlastnosti preberajú aj Bratislavčania. Podobne ako ich vidiecki predkovia túžia po poriadku, čistote a usporiadanosti a desia sa neistoty, odlišnosti a pestrosti. A podobne ako bratislavskí mešťania z prvej polovice 20. storočia, ktorí sú vzorom pre súčasných, aj tí dnešní meštiaci túžia byť väčší, ako sú. Ak už inak nie, tak o tom aspoň hovoria a na obraz veľkosti lákajú aj turistov. „Bratislava – Little Big City“ nie je len myšlienkou súčasníkov. Azda práve táto vlastnosť je tou, ktorou Bratislava žije počas celého svojho päťdesiatročného enormného rastu a ktorá jej dáva tvár. Autor je sociológ Text vznikol rozšírením príspevku pre publikáciu Bratislava na mieru, ktorej editorkou je Illah van Oijenová a ktorá vyjde v októbri vo vydavateľstve Slovart